Nastal čas bilancovania jeho niektorých počinov a dopadov na najvyšší súd, hlavne na občianskoprávne kolégium, a zamyslieť sa nad jeho činnosťou, čo vykonal alebo nevykonal v prospech tejto inštitúcie.

Vnucuje sa otázka, prečo som sa práve ja podujal napísať tento príspevok. Viedlo ma k tomu moje 29 – ročné pôsobenie na najvyššom súde, som zástupcom predsedníčky občianskoprávneho kolégia a Dr. Šikuta pôsobil sedem rokov v senáte 1C, ktorého som bol riadiacim predsedom.

V tomto článku mi ide o pripomenutie niektorých konaní bývalého predsedu súdu, s ktorými nemožno súhlasiť.

Posúdenie adekvátnosti či neadekvátnosti jeho krokov ponechávam na úvahu sudcom najvyššieho súdu a v neposlednom rade aj všetkým tým, ktorí sa rozumejú problematike justície. Je tu preto možnosť vyjadriť sa k tejto téme.

Počas pôsobenia ministerky spravodlivosti Dr. Kolíkovej, politická moc rozhodla, že sudcom všeobecných súdov Slovenska bolo odobraté vyplácanie odmien. Zúčastnil som sa operatívnej porady vedenia najvyššieho súdu, kedy sa malo rozhodnúť o poslednom udelení alebo neudelení odmien sudcom najvyššieho súdu. Dr. Šikuta spoločne s podpredsedníčkou najvyššieho súdu Dr. Moravčíkovou prezentovali názor, že sudcovia by odmeny nemali dostať.

Spoločne s predsedom trestného kolégia, správneho kolégia a obchodného kolégia sme jednotne zaujali postoj, že poslednýkrát pred účinnosťou zákona by sudcom najvyššieho súdu, odmeny mali byť udelené. Žiaľ, posledné, rozhodujúce slovo mal Dr. Šikuta, ktorý rozhodol, že odmeny neboli udelené.

Obdobný postoj zaujal i pri vrátení finančných prostriedkov najvyššieho súdu (cca 7 miliónov eur do rozpočtu ministerstva spravodlivosti), ktoré účelovo boli určené na budovu sídla najvyššieho súdu.

Najvyšší súd sa musel vysťahovať zo svojej budovy na Župnom námestí 13, nachádzajúcej sa v centre mesta. Priestory súdu už neboli vhodné pre jeho prevádzku po stránke zdravotnej a stavebnej. Už dávno zo strany štátu mala byť vykonaná rekonštrukcia nášho sídla. Boli sme však presťahovaní do prenajatej nerozumnej budovy v Petržalke na Panónskej ceste 11, na periférii hlavného mesta, v ktorej v minulosti sídlila redakcia časopisu Plus 7 dní.

Do tejto budovy však bol presťahovaný iba občianskoprávny a trestnoprávny úsek najvyššieho súdu.

Podľa názoru väčšiny sudcov najvyššieho súdu predmetná budova nebola vhodná pre činnosť najvyššieho súdu, pretože pre sudcov a zamestnancov bola dopravne nedostupná, bezpečná, nespĺňala požiadavky veľkosti kancelárií, chýbali väčšie pojednávacie miestnosti a absentovala veľká zasadacia miestnosť pre potreby pléna a kolégií najvyššieho súdu. Občianskoprávne kolégium muselo svoje zasadnutia realizovať v priestoroch Právnickej fakulty UK v Bratislave a Hotela Falkensteiner.

Vedenie súdu pritom s časťou administratívy sídlilo v reprezentačných priestoroch budovy na Klobučníckej ulici č. 2, obchodné kolégium na Námestí SNP a hospodársky úsek v prenajatých priestoroch na Panónskej ceste 17. Najvyšší súd Slovenskej republiky je tak doteraz roztrieštený a sídliaci na viacerých miestach v Bratislave. Nie je to dobrá vizitka pre našu ustanovizeň navonok aj dovnútra a pre reputáciu štátu.

Na margo prenajatých priestorov treba dodať, že Najvyšší správny súd Slovenskej republiky si zabezpečil v prenajatých priestoroch v Ružinove dôstojnú a funkčnú budovu pre svoju činnosť.

Na základe rozhodnutia vtedajšej prezidentky Slovenskej republiky Z. Čaputovej museli v roku 2020 z najvyššieho súdu naraz odísť do dôchodku (65 rokov a viac) viacerí sudcovia, ktorí dovŕšili tento vek. Táto skutočnosť spôsobila katastrofálny stav na občianskoprávnom kolégiu, keďže po týchto sudcoch ostali nerozhodnuté veci, ktoré museli rozhodovať iba jedenásti sudcovia (pre celé Slovensko). Spisy po sudcoch, ktorí odišli do dôchodku tak ostali pridelené zastupujúcim sudcom, ktorí ostali v senátoch.

Na porade občianskoprávneho kolégia v hoteli Falkensteiner predsedníčka občianskoprávneho kolégia Dr. Bajánková predostrela návrh riešenia tohto problému, aby všetky neskončené veci po odídených sudcoch boli vložené „do spoločného bubna“ a boli prerozdelené všetkým sudcom civilného kolégia, vrátane nových sudcov (8), ktorí prišli na najvyšší súd. Každý sudca by tak dostal k svojmu zostatku spisov cca 10-12 vecí. Dosiahlo by sa tým rýchlejšie skončenie reštančných vecí. Väčšina kolégia s týmto návrhom súhlasila, ale žiaľ predseda súdu s podpredsedníčkou súdu tento návrh neakceptovali. Rozhodli v súlade s názorom dvoch sudkýň občianskoprávneho kolégia, aby sa spisy po odídených sudcoch neprerozdelili. Po tomto rozhodnutí sme naďalej, ako snehovú guľu tlačili tieto nerozhodnuté staré veci pred sebou.

Na ostatnú voľbu predsedu civilného kolégia Dr. Šikuta navrhol Dr. Mesiarkinovú. Väčšina kolégia navrhla Dr. Bajánkovú, ktorá tieto voľby vyhrala a stala sa na tri roky predsedníčkou civilného kolégia. Po voľbe sme mohli však sledovať, že vlastne táto zvolená predsedníčka zo strany predsedu súdu nebola kvázi akceptovaná. Riadenie súdu pôsobilo ako keby najvyšší súd bol výrobný podnik, ktorý riadi riaditeľ so svojou námestníčkou.

Predseda najvyššieho súdu vymyslel zaujímavú novinku (ale iba pre občianskoprávne kolégium), že po skončení kalendárneho mesiaca zasielal mailom pochvaly sudcom, ktorí skončili 8 a viac vecí. Týmto spôsobom vyvíjal tlak, aby sudcovia civilného kolégia rozhodovali viac vecí bez ohľadu na ich náročnosť a dátum nápadu vecí.

Počas funkčného pôsobenia predsedníčky najvyššieho súdu JUDr. Daniely Švecovej bolo trikrát umožnené sudcom zúčastňovať sa Karlovarských právnických dní, ktorým finančné náklady boli preplatené. Aj Dr. Šikuta sa ako radový sudca zúčastnil týchto podujatí. Za jeho pôsobenia nám však táto možnosť nebola poskytnutá, keďže náklady by neboli preplatené.

Počas svojho päťročného pôsobenia ani raz nevyvinul úsilie, hoci mohol podať návrh Plénu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zlúčenie obchodného kolégia do občianskoprávneho kolégia podľa vzoru Najvyššieho súdu Českej republiky. Mohol tým napomôcť civilnému kolégiu, ktoré oproti obdobnému kolégiu čelilo a čelí vysokému nápadu dovolacích vecí. Príchodom sudcov z obchodného kolégia sa mohla situácia na civilnom kolégiu stabilizovať.

Viackrát, aj s ďalšími kolegami, som oslovoval Dr. Šikutu, aby sa pozrel na situáciu s poukazom na ustanovenie § 44 Zákona o sudcoch a prísediacich, s dochádzajúcimi sudcami z miest trvalého bydliska mimo sídla najvyššieho súdu do sídla najvyššieho súdu a späť. Tieto cesty týždenne až do 300 km si musia sudcovia hradiť z vlastných prostriedkov, ktoré nie sú preplácané. Pritom predseda najvyššieho súdu môže rozhodnúť o vyplatení týchto nákladov. Prichádzali sme aj s legislatívnymi podnetmi, ale v tejto oblasti takisto nevyvinul žiadnu aktivitu.

Napriek nesúhlasu občianskoprávneho kolégia a sudcovskej rady najvyššieho súdu sa posledný deň svojho pôsobenia na poste predsedu súdu presťahoval do najväčšej a najlepšej kancelárie civilného kolégia, ktorá mala patriť predsedovi kolégia. Predtým ju pridelil radovej sudkyni kolégia, ktorá nebola predsedníčka kolégia a po jej odchode do starobného dôchodku sa do nej nasťahoval, hoci mal pridelenú inú kanceláriu.

Na operatívnej porade vedenia občianskoprávne kolégium vznieslo požiadavku, aby predmetná kancelária bola pridelená predsedníčke zjednocujúceho senátu pre potreby zjednocujúceho senátu (9 členov), keďže súd nemal primerané priestory na prejednávanie vecí v zjednocujúcom senáte.

V mojom príspevku mi nešlo o vyčerpávajúcu analýzu činnosti bývalého predsedu najvyššieho súdu, ale iba na poukázanie na niektoré jeho počiny, s ktorými nemožno súhlasiť. Určite by bol priestor na vyhodnotenie jeho ďalšej činnosti ale to už ponechávam na iných kolegov.

Podľa môjho názoru odpoveď na otázku uvedenú v názve článku, akú brázdu vyoral bývalý predseda najvyššieho súdu počas svojho pôsobenia vo svojej funkcii je: ŽIADNU.

JUDr. Martin Vladik, zástupca predsedníčky občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR

Článok pôvodne vyšiel na portáli pravnelisty.sk