Ako útle dieťa prejavoval František dobrosrdečnú myseľ a zriedkavé vlohy duševné a preto starali sa vznešení, bohatí rodičia o základné jeho vzdelanie. Keď dosiahol osemnásty rok života, poslali rodičia vtipného a usilovného mladíka na vysoké školy do Paríža.

On mal silné telo, ohnivú letoru, lásku k vede, stálu vôľu, vznešené srdce, veselú myseľ a veľmi ošklivil si každú nemravnosť. V Paríži, kde objavoval sa život nebezpečný mravom, pokračoval vznešený mravný mladík vo vedách tak skvele, že vynikal nad všetkých rovesníkov. Po dokončených štúdiách, povýšený bol za profesora slobodných umení a ľubomudrctva na týchto vysokých školách.

Toho času a síce roku 1529 študoval v Paríži sv. Ignác z Lojoly. Tento zbožný muž pracoval na tom, aby mohol založiť spoločnosť učených nábožných mužov, ktorí mali prekážať nevere a vzmáhajúcemu sa kacírstvu, vyučovať mládež vo vedách a utvrďovať v náboženstve: a preto snažil sa získať schopných mužov, ktorí nachádzali sa na vysokých školách v Paríži.

Oči jeho padli ohľadom tohoto účelu na slávneho mladého učbára Františka Xaverského, ktorý zdal sa mu kloniť srdce svoje túžbe po sláve a nadvážnosti u ľudí. Sv. Ignác z Lojoly odhalil zámer svoj jedného dňa mladému priateľovi, ale mladý učenec vyslovil sa o ňom opovržlivo a vyslovil mnohé svoje námietky. Sv. Ignác z Lojoly nedal sa odstrašiť a pokračoval v nahováraní.

Zbožný jeho život, útlé a otcovské napomínanie získali pomaly srdce mladého učenca Františka Xaverského. Jedného dňa v priateľskej rozmluve chválil sv. Ignác učenosť Františkovu, ale riekol srdečne:

„Vidíš, priateľu, keď budeš slúžiť učenosťou svojou svetu, akej, že odmeny nádeješ sa od sveta?! A keby dal tebe všetko bohatstvo a dôstojnosti, ako dlho to môže trvať? A čo prospeje človekovi, keby získal celý svet, a potom utrpel by ztratu na duši svojej?“

Tieto slová dojali myseľ mladého slávneho učenca takou mierou, že od toho okamihu dal sa viesť vo všetkom svätému Ignácovi z Lojoly, sporiadal život svoj dľa Evanjelia, zriekol sa slávy svetskej a odovzdal sa celkom službe Božej.

Roku 1534, v deň nanebevzatia Panny Márie zišli sa učení priatelia sv. Ignác z Lojoly, sv. František Xaverský, nábožný mladý kňaz Pierre le Févre, ostrovtipný a učený Jakub Laines, zručný Alfons Salmeron, výborný lekár Bobadilla a Šimon Rodriguez v podzemnej kaplnke chrámovej na vrchu Montmartre pri Paríži, vyspovedali sa skrúšene, prijali Sviatosť oltárnu a zložili slávný sľub, že sa odrieknu celkom sveta, že budú putovať do Svätej Zeme a ohlasovať  Evanjelium nevercom.

To bol začiatok slávneho tovaryšstva Ježišovho – Jezuitov. Na rozkaz sv. Ignáca z Lojoly cestoval nezadlho svätý František Xaverský s druhmi do Talianska. Toho času mali Benátčania vojnu s Turkami. Zbožní tovaryši chceli vyčkať v Benátkach do roka a do dňa utíšenie vojny, aby mohli sa preplaviť do Svätej Zeme; i umienili si, že, keď by to nemohli učiniť, pôjdu do Ríma, aby ponúkli služby svoje sv. Otcovi ku spáse človečenstva a že za tie služby neprijmú žiadné dary ani dôstojenstvá.

Za dva mesiace zostali v Benátkach a ubytovali sa v nemocnici. Svätý František Xaverský vyznačoval sa láskou oproti ťažko nemocným. Celé dni trávil pri bedároch a prašivých, obsluhoval ich bez bázne, že sa nakazí, a celé noci trávieval na modlitbách. Do nemocnice donesený bol prašivý, z ktorého pochádzal taký ťažký a odporný zápach, že všetci ľudia utekali od nešťastníka. I sám svätý František pocítil veľké zhnusenie.

Obetavý muž Boží premohol seba, považoval osobu nemocného za zomierajúceho Pána Ježiša, pribehol k nemu, objal ho, pritiskol ústa svoje k najväčšiemu smradľavému vredu a očistil ho na tento spôsob. Za odmenu tohoto kresťanského sebazaprenia oslobodil milostivý Boh svätého Františka od všetkého budúceho hnusenia pri nemocných.

Z Benátok odišli zbožní bratia do Ríma ku pápežovi Pavlovi III. Sv. Otec prijal ich veľmi vľúdne. Svätý František Xaverský bol posvätený za kňaza, utiahol sa do samoty a trávil štyridsať dní na modlitbách, v prísnom pôste a v inom sebazapieraní a tak chystal sa ku prvej sv. omši. Ako kňaz ohlasoval slovo Božie s veľkým požehnaním. Pápež skúšal pravidlá tovaryšstva, ktoré spísal sv. Ignác, a potvrdil rád Jezuitov roku 1540.

Sv. Ignác bol vyvolený od údov nového rádu za generála zostal v Ríme. Roku 1540 požiadal Ján III, kráľ z Portugálska, pápeža a sv. Ignáca, aby poslali mu mužov z tovaryšstva Ježišovho, ktoré už vykonalo mnoho dobrého pre kresťanstvo; lebo chcel vypraviť ich do ďalekej Indie. Na rozkaz pápeža vyslal sv. otcov svätého Františka Xaverského a Šimona Rodrigueza. Pápež dal im požehnanie svoje a svätému Františkovi plnomocenstvo vyslanca pápežského pre osady indické.

S veľkou radosťou nastúpil svätý František Xaverský ďalekú cestu svoju apoštolskú a z úcty k preblahoslavenej Panne Márii navštívil Loretto; so sebou niesol iba kríž na prsiach, breviár pod pazuchou a v ruke palicu pútnickú. Po ťažkej a veľmi nebezpečnej plavbe dostal sa do Lisabonu, hlavného mesta Portugalského.

Kráľ Ján III. ponúkol mu palác svoj k obydliu, ale sv. František ubytoval sa v nemocnici s druhom svojím, obsluhoval nemocných a vyučoval v náboženstve za celý čas, keď mal čakať na loď. Dňa 7. apríla roku 1541 vystúpil svätý František Xaverský na loď s dvoma Jezuitami. Otec Šimon Rodriguez odprevadil ich na loď.

Pri lúčení riekol svätý František Rodriguezovi:

„Chcem ti zdeliť na útechu tajnosť, ktorú skrýval som pred tebou do tohoto času. Rozpamätáš sa, že, keď sme boli spolu v nemocnici rímskej, počul si ma volať jednej noci: „Ešte viac, ó Pane ešte, viac!“  Často pýtaval si sa mňa, čo znamená to volanie? A ja odpovedával som tebe vždy, aby si sa nestaral o to. Teraz máš vedeť, že som videl vtedy všetko, čo mám trpieť pre slávu Kristovu. Pán náš a Boh poprial mne vtedy takú chuť k utrpeniam, že som žiadal ešte viacej, než mi boli popriate, ktoré mňa nemohli nasýtiť; a toto je zmysel slov, ktoré som vyslovoval s takou horlivosťou: „Ešte viac, ešte viac.“ Ja dúfam, že dobrota Božia popraje mne v Indii, čo zjavila mi v Itálii, a že žiadosti, ktoré mi vnukla, skoro budú nasýtené.“

Na lodi nachádzalo sa pod veliteľstvom miestokráľa tisíc ľudí. Svätý František Xaverský považoval ich za kresťanský zbor, ktorý bol zverený duchovnej jeho správe. Presvedčil sa, že väčšina mužstva málo je vycvičená v náboženstve. I vysvetľoval im základné pravdy viery a kázaval každú nedeľu a sviatok slovo Božie, stojac pri sťažni lodovom. Dňom i nocou obsluhoval nemocných a staral sa o telesné a duševné ich blaho. Pri namáhavej službe onezdravel i sám.

Miestokráľ ponúkol mu pohodlnú izbičku, ale horlivý muž Boží ubytoval v nej najslabších nemocných, spával na holej dlážke a pokrm, ktorý posielal miestokráľ so stola svojho pre neho, podával nemocným a sám uspokojoval sa s najobecnejšou chovou. Po trinástich mesiacoch doplavila sa loď do hlavného mesta osád indických, ktoré menovalo sa Goa. A tak dňa 6. mája r. 1542 začal svätý František Xaverský apoštolskú prácu svoju v ďalekej Indii.

Ačkolvek bol vyslancom apoštolským a vystrojený bol od pápeža rozsiahlými plnomocenstvami, predsa bol veľmi pokorný a podroboval sa vo všetkom vôli biskupa v meste Goa. Toto východno indické mesto malo vtedy okolo 200.000 obyvateľov; teraz je z väčšej čiastky zborené, a počituje iba 4000 obyvateľov, najviac katolíckych Indov a je sídlom arcibiskupa Indie; v blízkosti stojí Nová Goa, sídlo miestokráľa portugalského, ktorá má asi 20.000 obyvateľov.

Tento kraj bol niekedy dľa ústneho podania obrátený na vieru kresťanskú skrze sv. apoštola Tomáša. A keď Portugalci pod vodcom Vaskom de Gama roku 1498 prišli do prednej Indie a síce do mesta Kalkaty na pobreží Malabare, našli tam kresťanov dľa mena; i posial žije v tej krajine asi 200.000 kresťanov Tomášskych či Nestorianov.

S povolením miestneho biskupa začal svätý František Xaverský práce svoje apoštolské najprv v meste Goe, kde kresťania síce žili, ale boli veľmi zanedbaní a vlažní, ustavičným obcovaním s pohanmi. So zvoncom v ruke chodieval svätý František ulicami veľkého mesta Goy a zvolával k sebe dietky kresťanské i pohanské, vysvetľoval im učenie Božie, učil ich nábožné modlitby a spevy. Láskavými slovami a milostivým zachádzaním privábil k sebe veľké množstvo dietok.

A tieto rozprávali to doma, čo slyšali od svätého Františka, a priviedli k nemu i svojich rodičov, aby ich lepšie vyučil alebo i pokrstil. Dietky pohanské donášali bôžikov rodičov svojich a súsedov, a ničili ich pred jeho očima; iné vyhľadávali novonarodeniatka, pohodené v lesoch alebo pri riekach, i donášali ich horlivému apoštolovi, aby ich pokrstil.

Celé mesto obdivovalo zbožnú myseľ a mravy dietok, ktoré pritiahol k sebe svätý František a tak pomaly privábil k sebe i dorastlých obyvateľov kresťanských i pohanských. Obrátil ku pokániu zatvrdlivých hriešnikov, zmieril pomstivých nepriateľov, vyrovnal rozvedených manželov: a zrazu badať bolo u kresťanov skvelú kázeň , trpezlivosť, striedmosť a spravodlivosť. Duša prostého vojaka alebo námorníka bola mu takou drahocennou, ako duša vladára alebo vojvodca. I veľké množstvo pohanov pokrstil. A všetkým bol láskavým dobrodincom, otcom, bratom, sluhom. Z mesta Goy odišiel potom na predhorie Komorin, ktoré vzdialené bolo na dvesto hodín cesty. Tam žili kresťania, ktorí zaoberali sa hľadaním periel a následkom obcovania s pohanami pohrúžení boli do hnusných povier a neprávostí. Keď prišiel ta, uzdravil divotvorne pohanskú ženu, ktorá pri pôrode zápasila so smrťou; on vyučoval ju v náboženstve a pokrstil.

Náhle uzdravil i muža, ktorý bol samá rana. Ano, vzkriesil tiež štyroch ľudí k životu. Týmito divmi a zázrakmi vydobyl si srdcia všetkých obyvateľov na Komorine a bez prekážky rozširoval kresťanskú vieru. Z Komorinu navštívil pobrežie ostrovu Rybárskeho a pôsobil i tam požehnane. Keď navrátil sa naspät do hlavného mesta Goy, založil tu seminár či vychovávací ústav pre misionárov, z ktorého vychádzali početní zbožní a horliví rozširovatelia cirkvi v ďalekej Ázii a jej ostrovoch.

I navštevoval okolité kraje, mestá a obce. O prácach svojich apoštolských písal do Európy bratom svojim, Jezuitom, takto:

„Preputoval som dediny, so zvoncom v ruke, a zhromažďoval som, koho som len postretol, veľkých i malých, a vyučoval som ich v kresťanskom náboženstve. Deti naučili sa ľahko naspamäť vieru behom jedného mesiaca; a keď ju dobre znali, naložil som im, aby vyučovali v nej rodičov svojich, sluhov a súsedov. V dňoch nedeľných zhromažďoval som mužov i ženy, chlapcov a dievčence v kaplnke; všetci prišli s neuveriteľnou radosťou a vrúcou túžbou, aby slyšali slovo Božie. Začal som s vyznávaním, že Boh je jeden, dľa priradenosti a trojaký dľa osôb; potom hovoril som hlasno a zrozumiteľne modlitbu Pánovu, pozdravenie anjelské a vyznanie viery apoštolskej; všetci hovorili spoločne za mnou, a nemožno predstaviť si ich radosť nad tým. Na to opakoval som sám vyznanie viery, postál som pri každom článku a spytoval som sa ich, či veria neomylne; všetci osvedčovali sa hlasným slovom a s rukami, zloženými na prsiach. Tiež kážem často, aby odriekali vyznanie viery, a spolu vysvetľujem im, že tí, ktorí veria jej obsah, menujú sa kresťanmi.

Po vyznaní viery prechádzam ku desiatim príkazom Božím a oznamujem im, že kresťanský zákon pozostáva z toho, že je ten človek dobrým kresťanom, ktorý zachováva ich všetky, a že dosiahne večný život; a zase že je zlým kresťanom, ktorý prestúpi čo i len jeden z týchto príkazov, a že taký bude zatratený večne, keď neoľutuje svoje priestupky. Novokresťania a pohania divili sa nad takým svätým a rozumným zákonom, ktorý je tak dokonale dôsledný.

Keď som dokončil prednesené, zvykol som modliť sa s nimi modlitbu Pána a pozdravenie anjelské; všetci opätujeme z novu vyznanie viery, a pri každom článku hovorievame popri „Otčenáši“ a „Zdrávas buď Maria“ ešte i krátku modlitbu.

Keď som odriekal hlasne takto prvý článok viery, začínam nasledujúcu modlitbu, ktorú odriekajú spoločne: „Ježišu, Synu živého Boha, daj nám milosť, aby sme verili bez zviklania tento prvý článok viery; v tomto ohľade prednášame Tebe modlitbu, ktorú učil si Ty sám.“

A potom ešte pridávame: „Svätá Maria, Matka Pána nášho Ježiša Krista, vyprostredkuj nám milosť u premilého Syna svojho, aby sme verili nepochybne tento článok.“

Toto zachováva sa pri každom nasledujúcom článku. Skoro na podobný spôsob prejdené bývajú desať príkazov Božích. Akonáhle odriekame prvý príkaz, ktorý nakladá, milovať Boha, odbavujeme nasledujúcu modlitbu: „Ježišu Kriste, Synu živého Boha, popraj nám milosti, aby sme milovali Teba nadovšetko.“

Bezprostredne po tom odbavujeme modlitbu Pána s dodatkom: „Svätá Maria, Matka Ježišova, vypros nám u Syna svojho milosť, aby sme plnili verne tento prvý príkaz“  za čím nasleduje pozdravenie anjelské. Upotrebúvame tú samú modlitbu, iba s nepatrnou premenou, dľa požiadavky predmetu pri vysvetľovaní ostatných deviatich prikázaní. Toto je, čo privykám ich prosiť od Boha v spoločných modlitbách.

Pri tom neprenechám, aby som im nepripomenul, že, keď dosiahnu, čo žiadajú, ľahšie obsiahnu i ostatné, nežli by to mohli sebe žiadať.“ A ďalej pokračuje v liste svojom o práci svojej apoštolskej:

„Nakladám všetkým, aby vyznávali hriechy svoje, a zvlášte tým, ktorí chcú obdržať krst, ktorým radím tiež, aby modlili sa vyznanie viery. Pri každom článku pýtam sa, či nepochybujú o ňom, a keď uisťujú ma o viere svojej, prednášam im obyčajne napomenutie, ktoré zložil som v reči ich. Ono obsahuje časť vierouky kresťanskej a povinností, potrebných kresťanom ku spaseniu; konečne krstím ich, a celok dokončený býva so „Salve Regina“ ako so vzývaním o pomoc preblahoslavenej Panny.“

Tak pôsobil svätý František Xaverský v Indii. Chodieval z dediny na dedinu, zhromažďoval kresťanov i pohanov, i ohlasoval im slovo Božie. Častokrát umdlela jeho ruka pri krste tisícich dietok, ktoré túžobne čakali na spasonosný obrad.

Keď udeľoval Sviatosť oltárnu zástupom, robil to na kolenách v hlbokej úcte a pokore svojej. Priateľovi, otcovi Rodriguezovi písal takto:

„Často napáda mi na myseľ, aby som pobehal akadémie Európy, zvlášť parížsku, a z celej sily privolal tým, čo majú viac vedy nežli lásky: „ Ach, koľké duše utratia nebo a upadnú skrze vašu vinu do pekla!“

Bolo by žiadúcé, aby títo mužovia venovali sa práve tak obracaniu duší, ako snažia sa po vedách, aby mohli skladať dobré účty Bohu z učenia svojho a obdržaných talentov.

Mnohí boli by dojatí touto myšlienkou a bez pochyby prichytili by sa k obnoveniu ducha a venovali by sa rozjímaniu vecí nebeských, aby slyšali hlas srdca, oni by sa zriekli náruživostí svojich, a pošliapali by nohami márnosti svetské i boli by hotoví nasledovať všetko vnuknutie vôle Božej; oni by volali z celej duše: „Tu som, Pane, pošli mňa, kam sa ti ľúbi, a to do samej Indie, jestli Ty chceš! O čo šťastnejšie, ó Bože môj, žili by vtedy učení ľudia!“

O čo istejšie pôsobili by na spasení svojom! A ako by mohli dôverovať pri smrti milosrdenstvu Božiemu, keď totiž to budú nútení podstúpiť hrozný a nevyhnuteľný Tvoj súd, keď by ti mohli riecť: „Pane, dal si mi päť hrivien talentov; hľa, prizískal som k ním ešte iných päť!“

Beriem Boha za svedka, že som si bol skoro umienil, že akonáhle budem sa môcť navrátiť do Európy, budem písať na vysoké školy parížské, menovite na našich učiteľov Korneta a Pikkarda, aby som im rozpovedal, že bez všetkej ťažkosti obrátili by sa milliony modlárov, keby boli viacerí, čo by vyhľadávali viacej zisk Pánov, nežli svoj vlastný.“

Keď rozšíril cirkev v okolí Goy a upevnil kresťanské mravy, odišiel svätý František Xaverský do kráľovstva Travankoru. Tu obrátil v krátkom čase celé mestá a dediny; za mesiac pokrstil 10.000 pohanov. Milostivý Boh poprial horlivému sluhovi Svojmu, ako niekdy apoštolom, ten obdivuhodný dar, že, keď hovoril ku tisícom poslucháčov z rôznych národov, všetci jeho reči rozumeli. Častokrát ohlasoval slovo Božie na poli zástupom, ktoré počitovali päť do šesť tísíc poslucháčov.

Keď pohanskí žreci, Brahmani zvaní, videli, že všetci ľudia opúšťajú modly, usilovali sa zabiť horlivého divotvorného vierozvestca, ale milostivý Boh vyslobodil ho zo všetkých nepočetných nebezpečenstiev.

Keď raz napadol zástup ozbrojených jedného novopokrstenca, privolal svätý František Xaverský krvolačným zúrivcom:

„Rozkazujem vám v mene Božom, aby ste ustúpili!“  A oni dali sa spiatky na útek.

Kráľ Travankorský ctil a ochraňoval svätého Františka, a jeho práce apoštolské darili sa skvele. V Melipaove navštívil hrob apoštola Tomáša. Z Travankoru zaumienil si cestovať za rieku Ganga a ohlasovať slovo Božie po krajinách až ku hraniciam východnej Ázie.

Na Amboine, Ternate, Machiane a na všetkých ostrovoch Moluckých obrátil slovom a zázrakmi veľké množstvo pohanov a pozakladal kresťanské chrámy. V Malakke činil mnohé divy; kto sa len dotkol jeho rúcha alebo obsiahol požehnanie, bol uzdravený. Dievča, pochované tri dni v hrobe, vzkriesil, ako riekol:

„Vstaň v mene Ježišovom!“

Na ostrove, Mora rečenom, bývali predtým niektorí kresťania, teraz zúriví pohania a ľudožrúti, a k tomu bolo tam veľmi nezdravé povetrie. Svätý František nedal sa zdržať priateľom, ktorí vystríhali ho, aby nešiel na ten hrozný ostrov; on riekol:

„Keby tam boli k nájdeniu zlato a perly, opovrhovali by ľudia všetkými nebezpečenstvami. Či by sa snáď mal namáhať obchodník viac, aby nazbieral pomíňajúce poklady, nežli kresťanský vierozvest, ktorému ide o spasenie duší? Menej surovým národom bez toho nebude sa nedostávať vierozvestov; ale táto žatva prichystaná je pre mňa, poneváč sa jej každý bojí. Keby som získal iba jedinú dušu, aké že nebezpečenstvá môžu mňa zdržať od toho?“

A prv, než sa vybral na ostrov Moru, písal do Ríma:

„Zem, do ktorej idem, je zkazonosná a nebezpečná pre cudzincov a to pre divokosť obyvateľov a najmä pre obyčaj miešať jedy do nápoja a pokrmov, prečo neopovážil sa žiaden kňaz ísť k ním. Čo týče sa mňa, odhodlal som sa, že z ohľadu na veľké ich nešťastie, a na nutné povinnosti svojho povolania vytrhnem ich duše z večnej smrti i pri nebezpečenstve vlastného života a odvážim sa k všetkému pre spásu týchto národov. Všetka nádej moja spočíva v Bohu, a celá túžba moja je nasledovať dľa možnosti učenie Ježišovo! Kto chce zachrániť dušu svoju, stratí ju; a kto stratí ju z lásky ku Mne, nájde ju! Verte mne, bratia moji, že, ačkoľvek ľahko dá sa porozumeť vo všeobecnosti tomuto základnému článku evanjelickému, predsa stáva sa veľmi temným popri všetkej svojej jasnosti, keď nastáva čas pôsobenia a keď ide o to, aby človek zomrel pre Boha, tak že iba ten pochopuje ho, ktorému poprial Boh vo svojom milosrdenstve porozumieť mu, lebo až vtedy objavuje sa, aká slabá a krehká je priradenosť ľudská. Mnohí, ktorí mňa útle milujú, podujali všetko, aby mňa zdržali od tejto cesty, a keď videli, že slzy ich a prosby sú márné, chceli dať mne protijed. Ale ja chránil som sa vziať niečo z neho, a to z obavy, že keby som užil ten prostriedok, bál by som sa nebezpečenstva smrti, a že nepotrebujem žiadnej záštity proti smrti, poneváč zložil som život svoj do rúk Prozreteľnosti Božej, lebo sa mi zdá, že čím viacej mal by som takýchto prostriedkov, tým menej mal by som nádeje v Boha.“

Z Mory písal svätý František zakladateľovi tovaryšstva Ježišovho, sv. Ignácovi z Lojoly, takto:

„Nebezpečenstvá, ktorým som vystavený, a práce, ktoré podujímam iba pre Boha, sú nevyčerpateľnými prameňami radostí duševných, a síce tak, že vyhasína mi skoro zrak, následkom neprestajného množstva tekúcich slz na týchto ostrovoch, kde schádza všetko. Nerozpamätám sa, že by som bol zacítil dakedy tak mnoho vnútorných sladkých rozkoší; a tieto útechy duševné sú tak čisté, tak dokonalé a trvácné, že skrze ne mizne pocit utrpenia telesného.“

V krátkom čase obrátil na vieru Kristovu hlavné mesto ostrova Mory, menom Tolo, ktoré počitovalo 25.000 obyvateľov a potom skoro všetkých obyvateľov ostrova. Na to ohlasoval ukrižovaného Pána Ježiša Krista na susedných ostrovoch s takým skvelým výsledkom, že nazval tieto ostrovy menom „Dobrej nádeje“.  Za sedem rokov rozšíril svätý František Xaverský náboženstvo Kristovo v celej Indii a priviedol ku viere v jedného pravého Boha mnohé tisíce pohanov.

Už skôr prosil bol Iistovne svätý František Xaverský generála rádu Jezuitov a priateľa svojho sv. Ignáca z Lojoly, aby mu poslal spolupracovníkov na výdatnú vinicu Pánovu do ďalekej východnej Ázie. Roku 1549 prišli niektorí Jezuiti z Európy. S nevýslovnou radosťou privítal ich svätý František, poučoval ich o diele spasiteľnom a poukázal každému miesto jeho účinkovania. A sám vysadol s dvoma Jezuitami a jedným obráteným Japoncom, ktorého menoval Pavlom od sv. viery, na loď pohanského morského lúpežníka a doplavil sa po mnohom nebezpečenstve dňa 13. augusta roku 1549 na breh Japonský.

Svätý František Xaverský bol vzdialený teraz na 6000 míl z vlasti svojej, odlúčený od všetkej ľudskej pomoci; nemal zbrane, ani peňazí, ba ani známosť reči krajinskej: ale láska k Bohu a bližným a jeho horlivosť o spásu duší nahradili toto všetko. Svätý František Xaverský začal prácu svoju apoštolskú v meste Kangoxime v kráľovstve japonskom Saxume. Kráľ mu bol naklonený a horlivými kázňami svojimi obrátil mnoho tísíc obyvateľov; ale mnohé prekážky stavali sa mu v cestu. Pohanskí žreci, boncami a kanusami zvaní, zúrili proti nemu a konečne po mnohom sužovaní prinútili ho ustúpiť. Svätý František odišiel do mesta, Firindo zvaného; tu pokrstil veľké množstvo pohanov, mnohých šľachticov od dvoru kráľovského, áno i mnohých boncov a kanusov.

Keď sriadil túto veľkú cirkevnú obec kresťanskú, odovzdal jej správu jednému z Jezuitov, ktorí ho odprevádzali, a poberal sa do hlavného mesta Miaka, ktoré teraz počituje vyše 600.000 obyvateľov; tam bolo práve vzbúrenie a preto nemohol ohlasovať slovo Božie.

I odišiel do mesta, Amanguchi zvaného. Keď žreci naliehali na panovníka, aby zakázal cudziu vieru, pýtal sa:

„Koľko rozličných náboženstiev je teraz v Japonsku?» Žreci odpovedali:

„Päťatridsať.“ Panovník riekol:

„Kde sa trpí päťatridsať vier, môže byť trpená i šesťatridsiata.“ A svätý František pracoval nemýlený a pokrstil za niekoľko týždňov 4000 pohanov. Potom odišiel do mesta, Bungo zvaného, kde ho prijal panovník veľmi láskavo.

Tu dohadoval sa verejne so žrecmi, ktorí ho vyzvali k tomu, a zbožný, milosťou Božou osvietený a podporovaný František Xaverský hovoril s takou silou a pomazaním o Bohu a o kresťanstve a vyvracal ostrovtipne námietky proti kresťanstvu, že zahanbený a rozzlobený najvyšší žrec pristúpil k svätému vierozvestovi a napľul mu do tváre. Svätý František Xaverský utrel si pokorne slinu s tváre šatkou a pokračoval horlivé v hlásaní slova Božieho.

Ľud dojatý bol veľmi a žrec premožený slovami a skutkami svätého Františka, hodil sa k jeho nohám, zopäl ruky a zvolal:

„Ó Ježišu, jediný Synu najvyššieho Boha, Ty premohol si mňa, keď máš takých kazateľov!“

A sám panovník presvedčil sa o pravde kresťanského učenia a bol by sa dal pokrstiť i sám, keby sa bol mohol zriecť zmyselných rozkoší, ktoré zakazuje kresťanské náboženstvo. Hovorí sa, že po smrti svätého Františka Xaverského dal sa pokrstiť.

Vyše dvoch rokov pracoval horlivý sluha Boží v Japonsku a rozširoval kázňami svojimi, svätým a pokorným životom svojím a mnohými divmi veľké požehnanie Božie, i pokrstil sám mnohé tisíce pohanov. Keď dopočul, že by všetci Japonci prijali náboženstvo, keby bolo zvestované i súsednej krajine Číne, zamýšľal cestovať ta a ohlasovať slovo Božie i Číňanom.

Najprv išiel znovu do mesta Goy v Indii, aby sa presvedčil o pokroku cirkvi, potvrdil založené cirkevné obce vo viere a usporiadal, čoho bola by potreba. V Indii našiel všetko v najkrajšom poriadku. A nič nemohlo zadržať horlivého apoštola s rýchlej cesty do neznámej Číny. Vysadol na loď portugalskú, do Kochinu sa plaviacu. Silná búrka morská zachvátila vetchú loď. Za tri dni a noci väzeli plavci v nebezpečenstve a strachu pred hroziacou smrťou. Svätý František Xaverský tešil námorníkov, spovedal kresťanov, ktorí boli na lodi, i hodil sa na kolená pred krížom a modlil sa tak skrúšene, že zdal sa pohrúženým byť v Bohu. Prúd morský uchytil loď a hnal ju k bralám ostrova Ceylonu, tak že námorníci zúfali. Svätý František vystúpil z izbičky, kde sa modlil, žiadal olovo k pohrúženiu, hodil ho do mora i zvolal:

„Veľký Bože, Otče, Synu i Duchu svätý, zmiluj sa nad nami!“  A hľa, loď zastala a búrka zatíchla! Na to pokračovali v plavbe a šťastlivé prirazili ku brehu v Kochine dňa 21. januára roku 1552.

Z Kochinu písal svätý František Xaverský bratom Jezuitom do Ríma o búrke morskej, ktorú prežil v úžine pri ostrove Ceylone:

„V silnej búrke vzýval som o príhovor živých údov tovaryšstva nášho a potom všetkých kresťanov. Nato obrátil som sa ku všetkým anjelom a svätým a vzýval som ich o pomoc. A zvlášte vzdychal som k Matke Božej a Kráľovné nebeskej o jej ochranu. Konečne založil som celú nádej svoju na nekonečné zásluhy Ježiša Krista a pocítil som väčšiu radosť vprostred tejto zúriacej búrky, než keby som bol pomimo všetkého nebezpečenstva. Ja hanbím sa síce, že ako najopovrhnutejší zpomedzi všetkých ľudí, smrti tak blízky, vylial som toľko sĺz pre hojnosť slasti nebeskej.

Tiež vzdychal som v pocite nízkosti svojej ku Pánovi, aby nezachránil mňa pri nastávajúcom stroskotaní lode, keby neobmýšľal zachovať mňa ešte väčším nebezpečenstvám pre svoju oslavu a službu. Ostatne už dosť často oznámil mne Boh, z koľkých nebezpečenstiev vytrhnutý som bol skrze modlitby a obety údov tovaryšstva nášho. Keby som mohol zabudnúť niekedy na vás, tovaryši Ježišovi, Spasiteľa môjho, nech zdrevenie pravica moja a nech zapomniem používať ju.“

I v Kochine ohlasoval horlivý muž Boží slovo Božie pohanom. Na ďalšej ceste námorskej chýbala plavcom pitná voda; mnohí z nich onezdraveli. Svätý František Xaverský prežehnal trpkú, nechutnú vodu morskú, ona stala sa sladkou a všetci plavci ozdraveli. Tak premáhal svätý mnohé prekážky. Milostivý Boh oslávil verného sluhu Svojho ešte i druhými divmi a zázrakmi na tejto ceste morskej.

Päťročný chlapčok spadol s lode do mora. Otec jeho, mohamedán, trápil sa veľmi nad ztratou jediného syna. Svätý František Xaverský pýtal sa zarmúteného otca, prečo bedáka? Mohamedán rozprával o nešťastí svojom. Svätý zamyslel sa a potom riekol:

„Keď zase daruje Boh syna tebe, či sľúbiš mne, že uveríš v Ježiša a budeš verným kresťanom?“  Mohamedán odpovedal:

„Ano, chcem veriť, keď navrátiš mne syna ó vtedy uverím v Ježiša Krista, a budem verným kresťanom.“

Svätý František utíšil otca, a o tri dni nájdený bol chlapec neporušený a zdravý na palube. Mohamedán dal sa vyučiť vo viere s celou rodinou svojou, bol pokrstený a divotvorne zachránený chlapec dostal meno pri krste František. Konečne prirazila loď na hranicu Číny, a síce k brehom ostrovu, Sancian menovanému, ktorý nachádza sa blízko pevniny ríše Čínskej. Svätý František Xaverský vystúpil na ostrov Sancian a začal ohlasovať slovo Božie.

I tu darila sa práca jeho apoštolská. Posiaľ bol pokrstil sám v Indii, na ostrovoch v Japáne, i na poslednej ceste apoštolskej vyše 1,200.000 pohanov, a veľký počet vlažných kresťanov priviedol k pokániu; v úrade apoštolskom vykonal vyše 100.000 míľ cesty. A prozreteľnosť Božia položila hranicu neunavenému snaženiu jeho po oblažení jeho bližných. Videl Čínu, po ktorej túžil, ako niekdy Mojžiš uzrel bol s vrchu Nebo zasľúbenú Svätú Zem: ale vystúpiť na ňu nebolo mu popriate.

Milostivý Boh oznámil mu blízku hodinku smrti. Prudká zimnica napadla svätého Františka Xaverského, hlava bolela ho náramne. I uchýlil sa do biednej chyžky na brehu ostrova a uľahol na tvrdú zem. Tu ležal veľký muž apoštolský, ktorému ďakovať majú obrátenie svoje na vieru Kristovu celé krajiny; tu odpočíval neunavený bojovník Kristov v biednej chalupe, v najväčšej biede, opustený od ľudí, trápený hroznými bolesťami, a predsa spokojný v duši, s veselou tvárou. V horúčke neprestajne zhováral sa s milostivým Bohom a keď už utrácal pamäť, obracal hasnúci zrak svoj ku krížu a opakoval si:

„Ježišu, Synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou! Maria, Matka Božia, dokáž, že si pri mne!“

 Konečne objal kríž, poľúbil ho a s očima uprenýma naň modlil sa poslednú modlitbu svoju:

„V Teba dúfal som, ó Pane, nebudem zahanbený!“ I usnul v Pánu v piatok dňa 2. decembra roku 1552 v 46. roku požehnaného života.

Sväté telo jeho, oblečené v kňazské rúcho, položené bolo do rakvi, obloženej nehaseným vápnom a ním posypané, aby skorej bolo strávené a kosti tým snadnejšie dali sa preniesť do Indie. Po poltreťom mesiaci bola rakva jeho z dočasného hrobu vyzdvihnutá , rakva otvorená a telo nájdené bolo neporušené, ako by bol až doposiaľ živý, a ľúbezná vôňa rozširovala sa z neho.

I bolo prevezené s veľkou úctivosťou a slávou do mesta Goy, kde posiaľ neporušené odpočíva a milostivý Boh pri ňom činí ešte vždy divy a zázraky.

Pravá jeho ruka bola oddelená a prenesená do chrámu jezuitského v Ríme. Pápež Pavel V. vyhlásil ho za blahoslaveného roku 1619 a Gregor XV. roku 1622 za svätého, ale iba pápež Urban VIII. uverejnil roku 1623 patričnú bullu. Pápež Alexander VII. určil deň 3. decembra ku sláveniu jeho pamiatky. Jemu pripisuje sa i chválospev: „O Deus, ego amo te, non ut salves me“ – Ó Bože, milujem Teba, nie preto, aby si mňa spasil.“  Po ňom ostali až na naše časy mnohé spasiteľné naučenia.

Svätý František Xaverský dokazoval skvele a výmluvne požehnaným životom svojím to, čo zakladateľ tovaryšstva Ježišovho a jeho priateľ, sv. Ignác z Lojoly, v duchovných cvičeniach, ktoré spísal, vyslovil a od nasledovníkov svojich očakával. Duchovné cvičenia obohatili svätého Františka horúcou láskou k Bohu: on staral sa za celý svoj život iba o to, aby rozšíril slávu Božiu na zemi. Horúce srdce jeho ošklivilo si klamlivú pozemskosť a hnalo ho z miesta na miesto do ďalekého sveta za povolaním apoštolským. Nehrozil sa žiadnych prekážok pri rozširovaní úcty Božej; on volával:

„Keď Boh s nami – kto proti nám?“

On miloval nado všetko Boha, ktorý mohol vyplniť všetky jeho sväté túžby. On vedel, čo vyslovil zbožný a múdry Eucherius:

„Najrozumnejšie je to, milovať predovšetkým Toho, v ktorom máme všetko.“

On preto i volával:

„Dušu svoju, dušu svoju! Usiluj sa predo všetkým zachrániť dušu svoju, ktorá toľko stála Ježiša!“

Kresťan, nasleduj svätého Františka Xaverského; vzdychaj o lásku k Bohu, aby ona roznietila ti srdce a opovrhneš klamlivými radosťami tohoto márneho sveta, i zachrániš dušu svoju pre večný život. Áno, horúca láska svätého Františka Xaverského k Bohu, objímala i bližných; ona hnala ho do nemocníc, aby uľavoval bolesti nemocných, do ďalekých krajov, aby získal Bohu duše poblúdencov a nevercov. On vždy volával:

„Keby som mal zomrieť teraz a odovzdať dušu svoju Bohu, čo bolo by so mnou?“  A zase:

„Keby som stratil dušu svoju, stratené je všetko a síce stratené na veky!“

Toto privolával bližným, aby zachránil ich duše, krvou láskavého Spasiteľa vykúpené. Kresťan, či nasleduješ svätého Františka v obetavej láske k bližným? Či pomáhaš im v telesnej a duševnej potrebe? Hľa, Pán Ježiš Kristus trpel a zomrel za celé pokolenie ľudské a za jeho blaženosť — a kázal milovať bližného ako seba samého! A ty by si nenasledoval Jeho príklad a príkazy?

Dokonalá láska kresťanská naplňovala srdce svätého Františka Xaverského túžbou za utrpením; on volával:

„Ešte viac, ó Pane, ešte viac!“  A priateľovi písal:

„Ja dúfam, že dobrota Božia popraje mne v Indii, čo mi zjavila v Itálii, a že žiadosti, ktoré mi vnukla, skoro budú nasýtené.“

A túžba jeho po utrpení za príkladom Spasiteľa bola nasýtená, že radostne mohol zvolať na smrteľnej posteli v biednej chyžke na ďalekom ostrove Sanciane:

„Ježišu, Synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou! Maria, Matka Božia, dokáž, že si pri mne! V Tebe dúfal som, ó Pane! nebudem zahanbený!“

Kresťan, nasleduj svätého Františka v trápení svojom každodenne; nevyhýbaj sa utrpeniu; ale pros Boha o trpezlivosť a lásku; a miesto reptania volávaj i ty s ním:

„Ešte viac, ó Pane, ešte viac!“ Veď máš vedieť, že iba cesta kríža vedie do večného blaženého života.

Karol Jerguš