Bratislava 4. marca 2018 (HSP/Foto:Internet)

Ukrutné prenasledovanie kresťanov vzbudil v Perzii okolo r. 326. kráľ Sapor II., nedá sa opísať, čo všetko úbohí kresťania pre Krista Pána trpieť museli, aká vznešená to hrdinskosť, s akou oni muky i najhroznejšie znášali. Uvádzame tu za príklad dvoch bratov z mesta Bethasy, Jonáša a Barachísa.

Mužovia títo, plní viery a bázne Božej, začujúc, ako ich spoluveriacich, menovite v meste Hubahame, prenasledujú, žalárujú, mučia a vraždia, vzchopili sa a spiechali ta, aby bratom svojim mučeníkom prispeli a v boji za vieru zmužilosti im dodávali. Pán Boh žehnal dielu ich: deväť kresťanov vycedilo krv svoju pre Krista. Ale hneď na to i oboch týchto bratov chytili a pred súd postavili. Sudca prudko doliehal na nich, aby rozkaz kráľa kráľov, t. j. kráľa perzského ihneď vyplnili a slnku, mesiacu i hviezdam sa klaňali. Peršania totiž klaňali sa slnku, ohňu, vode, mesiacu i hviezdam ako bohom. Pokojne odpovedali bratia:

„Omnoho rozumnejšie a spolu i slušnejšie je poslúchať nesmrteľného Kráľa neba i zeme, než kráľa, ktorý podrobený je smrti.Zaprisaháme vás, povedzte nám, ale úprimne a čestne, ktorého Boha máme zaprieť, či nebeského a či pozemského, večného a či pominuteľného?  My klaniame sa len Bohu jedinému, Stvoriteľovi neba i zeme, nie však marnému stvoreniu.“

Takouto rečou rozhnevaní, uzavreli sudcovia bratov jedného od druhého oddeliť, aby sa nemohli navzájom posmeľovať, i dali Barachísa vrhnúť do tmavého žalára, Jonáša však na súde si podržali, domnievajúc sa, že už teraz sľubmi i hrozbami skôr privedú ho ku zrade na Bohu pravom. Avšak Jonáš zostal stálym, rieknuc:

„Ja až priveľmi milujem dušu svoju a svoj večný život v Kristu, preto nezapriem Krista Pána, ktorý je jedinou nádejou kresťanov.“

Na túto odpoveď dal mu sudca pod kolená vraziť špicatú palicu, potom povaliť ho na zem a tak dlho tŕňovými prutami ho šľahať, až mu bolo rebrá vidieť. Jonáš ale trpezlivo znášal všetko, bez prestania sa modliac:

„Bože otcov našich: Abrahama, Izáka a Jakuba, ktorý si nás od večnej záhuby osvobodiť, láskou svojou roznietiť a k pravej viere priviesť ráčil, bud velebený. Ráč ma prijať za obeť príjemnú. Jedno som žiadal, a to povždy vyhľadávať budem. (Žalm 26, 4.)Odriekam sa služby slnka, mesiaca, hviezd, ohňa a vody. Verím v Boha Otca, i Syna, i Ducha svätého, a žiadneho iného božstva neuznávam.“

 Tu stiahli mu nohy provazom a zavliekli ho na ľad, kde ho necháli stráženého ležať celú noc. Keď sa zvečerilo, dali si sudcovia zase predviesť Barachísa a povedali mu, že vraj brat jeho Jonáš slnku a mesiacu sa už klaňal.

„To nie je pravda!“ zvolal Barachísus; „ja znám brata svojho a viem, že cestu pravdy neopustí, že nebude klaňať sa tvorom márnym. Slušnejšie je, aby králi a kniežatá a všetky rozumné tvory česť, chválu a slávu vzdávali Tomu, ktorý to najväčšie i to najmenšie stvoril, ktorého súdy rozum nepochopuje, nevýslovnú slávu nikto nepojme, bez ktorého pomoci žiaden človek živý byť nemôže. Lebo On všetko zachováva, bez toho, žeby sám čo potreboval, On všetko riadi a spravuje, a nič od nás nežiada, leda aby sme sväté jeho meno poznali.“

 Vôbec s takou silou rozprával o nekonečnej moci Božej, že i sudcovia nad tým žasli, rieknuc:

„Nesmieme dopustiť, aby ľud takúto reč počul, lebo ľahko mu uverí a nás potom vysmeje, musíme nad ním v noci súd držať.“

Konečne, keď nastala noc, po dlhom o veciach náboženských s Barachísom sa dohadovaní, kázali sudcovia, múdrosťou jeho premožení, vložiť mu pod pazuchy ohnivé železá a doložili: „Pustíš-li ktoré na zem, bude nám to znamením, že odriekaš sa Krista.“

 On ale vetil:

„Nebojím sa ohňa vašeho, a ani jeden nástroj môjho utrpenia nepustím, lež oba pre Krista udržím. Chcete mi však pripraviť muky ešte väčšie, no že neokladajte s nimi.“

Táto stálosť stupňovala hnev sudcov až k zúrivosti, tak že napokon rozkázali katanom, aby mu naliali do nosa, do očú, do ušú a do úst rozpusteného olova, čo keď nemilosrdne sa vykonalo, odvliekli ho do väzenia, kde ho za nohu povesili. Na druhý deň ráno dali si opäť predviesť Jonáša, ztrávivšieho celú noc na ľade, a tázali sa ho posmešne, jako sa mu na tom ľade spalo.

„Ako je Boh nado mnou,“ uisťoval Jonáš sudcov, „ako živ nemal som ešte noci príjemnejšej, lebo som okúsil utrpenie Ježiša Krista.“

 Človeče, dokiaľ budeš ešte vzdorovať? Hľa, tvoj brat sa už odriekol! volali sudcovia.

„Áno“, odpovedal Jonáš, „ja viem, že on už dávno odriekol sa satanáša i spolku jeho a že obetoval sa Kristu.“ Sudcovia na to:

„Chráň sa záhuby, lebo lepšie bude pre teba, opustíš-li Boha tvojho, než utratíš-li život.“

„Ste-Ii múdri“, riekol svätý,“ako sa robíte, povedzte mi teda, nie je lepšie, obilie zasiať, aby prinieslo úžitok, nežli schovať ho v sýpkach zo strachu pred dažďom, snehom a vôbec pred nepohodou? Už ale život tento je ako semeno, zasiate do zeme, ono vyženie v budúcom živote, kde ho Ježiš obnoví v svetle svojom nehynúcom, tých však, čo pohŕdajú príkazmi jeho, uvrhne do priepasti ohňa, jako stojí písané.“

Tu vystríhali neverci svätého vyznavača:

„Neklam sa, Jonáš, a nespoliehaj sa na vaše knihy, ony už mnohých zviedli.“

„Ovšem že“, odpovedal Jonáš, „ony už mnohých zviedli, aby neboli márnomyselní, lebo kto rozjíma si umučenie Pána našeho Ježiša Krista, istý je, že nezblúdi.“

Po týchto slovách odrezali neohroženému vyznavačovi prsty na rukách i na nohách, vyrezali mu i jazyk, stiahli mu kožu s hlavy a hodili ho do kotla vriacou smolou naplneného; ale smola vykypela a svätý zostal ňou nedotknutý. Zatvrdelí i v oči tomuto zázraku katani dali ho ešte pod drevený lis, kde ho s neľudskou ukrutnosťou mačkali, až ho umačkali. Konečne rozsekali telo jeho na kusy, hodili ho do vyschlej studne a ešte i tam dali ho strážiť, aby ho kresťania odniesť a počestne pochovať nemohli.

A potom prišiel rad zase na Barachísa. Sudcovia dali si ho opätovne predviesť a napomínali ho, aby aspoň on mal sľutovanie sám nad sebou. Odpoveď jeho však znela:

„Že Boh, ktorý telo jeho utvoril, i vzkriesi ho, a že oni sudcovia i s ich kráľom tiež niekdy pred súdnou stolicou tohože Boha stáť budú.“

Tu zvolal jeden sudca:

„Urobme tomu už raz konec. Naše otálanie uráža kráľa. S ľuďmi tohto druhu nevykonáme nič ani slovami ani mukami!“

 I rozkázali najprv válať ho po ostrom trní, potom trhať mu po kuse mäso z tela a napokon liať mu do úst horúcu smolu i sirku, ktoré muky životu jeho konec učinily dňa 29. decembra roku 327. Abusciatas, verný priateľ svätých týchto bratov, odkúpil za drahé peniaze ich telá a úctivo ich pochoval.

Viera v Ježiša ukrižovaného a z viery tej pochádzajúca ustavičná pamiatka na utrpenie Spasiteľovo učinily obom týmto bratom strašné ich muky tak znesiteľnými, ba sladkými. Hľa, duša kresťanská, akú útechu, akú silu poskytuje pamiatka umučenia Pánovho srdcu veriacemu, nábožnému! Avšak nielen útechy a sily dodáva pamiatka táto účinky jej sú ešte o mnoho väčšie.

Sv. Bonaventura hovorí:

„Niet pobožnosti, ktorá by vhodnejšia bola posväcovať duše, než rozjímanie umučenia Pána.“

A svätý Augustín píše:

„Kto pri rozpomienke na horké umučenie Pána Ježiša vyleje i len jednu slzu, získa si tým väčšej zásluhy, nežli keby sa každý týždeň o chlebe a o vode postieval.“

Rozjímaním umučenia Pána vykoreňujú sa poznenáhla hriechy, lebo akože môže hriechu sa dopúšťať, v hriechoch zotrvávať ten, kto oči svoje pozdvihúva na kríž a rozjíma, ako Syn Boží za hriech trpí? Kto rozjíma umučenie Pána, tomu musí srdce rozpáliť sa láskou, lebo ako môže zostať studené srdce, ktoré má pred očami lásku, s akou Spasiteľ trpel až k smrti kríža? Konečne kto rozjímava umučenie Pána nášho Ježiša Krista, ten musí prospievať v dobrom, a umrie smrťou blahoslavenou. Preto píše svätý Bonaventura:

„Ó človeče, chceš-li prospievať od cnosti ku cnosti, od milosti k milosti, od dobrého k lepšiemu, rozjímaj denne umučenie Pána svojho.“

A svätý Augustín píše:

„Hreby a kopija volajú na mňa, že Kristom zmierený som s Bohom.“

Rozjímavajme čo najčastejšie umučenie Pána pobožnosťou krížovej cesty, ktorá nám je známa, a ktorá obyčajne má 14 zastavení . Pôvodcami tejto pobožnosti sú Františkáni. Keď totižto v časoch novejších neputovalo už toľko pútnikov do Svätej Zeme, uctiť miesta, utrpením Kristovým posvätené, vzkrsla v synoch svätého Františka myšlienka, že by to bolo zaiste záslužné, sväté tie miesta so Svätej  Zeme preniesť do Európy, ba kamkoľvek na svete, tým spôsobom, že by na obrazoch alebo sochách ľudu veriacemu predstavovalo sa, čo na ktorom z tých miest Spasiteľ za nás trpel. Premysleli, vykonali. A keď v kostoloch rádu svojho takéto tie krížové cesty si zriadili, vymohli si pre ne i tie isté odpustky, aké od pápežov mali sväté miesta v Palestíne. Menovite vyslovil to pápež Klement XII. r. 1731 dňa 16. januára, že pri každej krížovej ceste, posvätenej kňazom z rádu svätého Františka, získať možno plnomocné odpustky, ktoré môžme získať bez toho, žeby sme museli vybaviť i zvláštne modlitby a prijať sviatosti , ako sa to ináč k získaniu odpustkov nevyhnutne vyžaduje. Má-li mať nejaká krížová cesta, iným kňazom posvätená, tie isté výsady, treba k tomu povolenia pápežského. Kto tieto zastavenia navštevuje, pritom živo v duchu si predstavuje trpiaceho a umierajúceho Ježiša, srdečne ľutuje za všetky hriechy svoje, rozhodne sľúbi polepšenie, skrátka, starého, hriechmi obťaženého človeka pri týchto navštíveniach ku krížu zanesie a na kríž pribije, dosiahne odpustkov. Určité modlitby, ako povedané, nie sú tu od cirkvi predpísané, ponecháva sa to na vôľu každému kresťanovi, chce-li sa pri každom zastavení pomodliť raz alebo viac ráz Otče náš a Zdravas alebo iné modlitby. Nuž radi a často konávajme pobožnosť túto.

Karol Jerguš