Bratislava 31. júla 2016 (HSP/Foto:wikipédia)

Fabián, rodom Riman, sa stal pápežom zvláštnym spôsobom. Keď duchovenstvo s ľudom (za cisára Maximina, nepriateľa kresťanov) volilo pápeža, nemohlo sa rozhodnúť, kto by mal byť pápežom, lebo hlasy rovnako padli na Fabiána aj na jeho súpera. Vtedy priletel biely holub na hlavu svätého Fabiána, čo prítomní brali ako Boží pokyn a zvolili Fabiána za pápeža. Riadil cirkev nasledujúcich 13 rokov, vymenoval prvých 7 archivárov, ktorým prináležalo zapisovať deje kresťanských mučeníkov v siedmich rímskych okresoch a poslal prvých učiteľov viery do Francúzska. Za cisára Decia umrel mučeníckou smrťou v roku 250. Svätý Sebastián, obľúbenec cisára Diokleciána, odolal jeho tlaku a stal sa tiež mučeníkom…

Svätý Sebastián pochádzal zo vznešeného rodu v Galii (pravdepodobne z mesta Narbonne) a vychovaný bol v Miláne. Dosť skoro sa oddal vojenskej službe a okolo r. 283 prišiel do Ríma. Od mladosti bol oddaný kresťanstvu a prenasledovaných kresťanov povzbudzoval ku všemožnej láske a vytrvalosti. Keď raz dvaja mladí kresťania a bratia Marek a Marcellino boli pre vyznanie svojej viery odsúdení na smrť a plač ich ešte pohanských rodičov a príbuzných ich takmer odvrátil od viery, vtedy k nim prišiel Sebastián a svojimi slovami plnými nadšenia im dodal zmužilosti, aby vo viere pevne zotrvali. To zaúčinkovalo natoľko, že všetci prítomní boli jeho rečou pohnutí. Sotva dohovoril, Zoe, žena Nikostrata,v ktorej dome sa toto stalo, sa vrhla k nohám svätého a znakmi si pýtala od neho požehnanie. Už šesť rokov totiž bola nemá a dúfala, že na príhovor svätého dostane svoju reč. Sebastián ju prežehnal znamením sv. kríža a ona hneď začala zreteľne hovoriť a Ježiša Krista ako Pána svojho chváliť a velebiť. Na tento zázrak prijal aj jej muž s mnohými pohanmi kresťanskú vieru.

Keď sa rímsky miestodržiteľ Chromantius dozvedel o tom, že Nikostratus prijal kresťanstvo a následkom toho bol aj zázračne oslobodený od lámky, aj on sám, ktorý touto chorobou trpel, rozhodol sa stať kresťanom. Sotva sa o tom dozvedel Sebastián, poponáhľal sa do jeho domu použil ich a pokrstil. Chromantia taktiež po pokrstení zrazu opustila lámka. Miestodržiteľ pohnutý týmto zázrakom dal rozkaz, aby všetci väzni a jeho otroci boli prepustení na slobodu a zložil svoj úrad. Všetko toto sa stalo koncom roka 284, za cisára Karina.

Nasledujúceho roku nastúpil na cisársky trón Dioklecián a za pomocníka ku vláde si vzal Maximiana. Aj keď cisár nevydal nové rozkazy k prenasledovaniu kresťanov, úrady ich neprestávali prenasledovať. Keď sa nový cisár dostavil do Ríma, a dopočul sa o zmužilosti a cnostiach Sebastiána, tak si ho zamiloval, že z neho urobil veliteľa nad časťou osobnej stráže. V podobnej vážnosti stal aj u Maximiana.

V tento čas prosil Chromantius, bývalý miestodržiteľ, cisára za dovolenie, aby mohol opustiť Rím a presťahovať sa na svoj statok na vidieku. Keď mu to cisár dovolil, odobral sa tam s mnohými kresťanmi, ktorí len nedávno boli pokrstení. Ale keďže vo viere neboli ešte dokonale vyladení, potrebovali učiteľa, a k tomu mal poslúžiť buď Sebastián alebo Polykarp. Avšak títo oba nechceli z Rima odísť, lebo každý túžil po mučeníckej smrti. Táto záležitosť sa dostala aj k samému pápežovi Kajovi, ktorý mal o tom rozhodnúť. Kajus rozhodol, že Sebastián ostane v Ríme, lebo zastávajúc vysoký úrad vo vojsku mohol ľahšie chrániť prenasledovaných kresťanov.

V roku 286 vypuklo ukrutné prenasledovanie kresťanov. Pápež a mnohí veriaci sa ukryli v cisárovom paláci, v príbytku istého dôstojníka, ktorý bol sám horlivým kresťanom. Mnohí kresťania sa však sami usvedčovali a dobrovoľne vydávali na smrť, aby sa spojili s Kristom. Medzi týmito najprv chytili Zoe, práve keď sa modlila pri hrobe sv. Petra. Zavesili ju nohami nad plameňom, následkom čoho sa dymom udusila. Jej muž povzbudený takouto odvahou svojej manželky sa tiež poponáhľal k hrobu svätého Petra, kde aj jeho chytili a ukameňovali. Nikostrata a jeho druhov mučili na škripci a hodili do mora. Tiburtia sťali, Kastula zaživa pochovali. Umučili aj Marka a Marcellina. Pribili ich nohami na kôl a trápili ich takto 24 hodín, až ich prebodli kopijou. Počas toho všetkého svätý Sebastián, keď videl toľkých svätých poberať sa do neba, zatúžil aj on po okamihu, v ktorom by sa mohol s nimi spojiť. Netrvalo dlho a jeho túžba sa splnila. Obžalovali ho u cisára, že ochraňuje kresťanov a posilňuje ich vo viere. Cisár ho dal predvolať a trpko mu vyčítal jeho neveru a nevďačnosť. Sebastián sa mu priznal, že milosť, ktorú od cisára požíva, je hlboko v jeho srdci zakorenená, že sa vždy zaňho modlí, a že je ho pripravený zaň život a počúvať ho vo všetkom, čo sa neprotiví Božím príkazom, ktorými prikazuje Boh a u ktorých prestávajú všetky ľudské ohľady. Cisár bol touto rečou popudená a dal svätého vyznávača k stĺpu priviazať a šípmi usmrtiť. Šípmi prebodnutý klesol svätý na zem a vojaci mysliac si, že je mŕtvy, odišli od popravy.

Nábožná vdova Irene, ktorá ho prišla v noci pochovať, v ňom však ešte spozorovala život a odniesla ho potajomky do svojho domu, kde zanedlho sa úplne pozviechal.

Akokoľvek ho však bratia prosili, aby zo svojho úkrytu nevychádzal, predsa svätý nemohol odolať túžbe umrieť pre Krista.

Jedného dňa šiel do cisárovho paláca cisára postavil sa na schody, po ktorých musel cisár, idúc k obetám, zostupovať. Predstúpiac pred cisára mu neohrozene vytýkal prenasledovanie kresťanov, ktorí sú mu verní a vrúcne modlia sa za jeho blaho. Zjavenie sa Sebastiána urobilo na cisára zázračný dojem. Neveril svojim očiam, videl pred sebou toho, o ktorom si myslel, že už je mŕtvy, a preto sa spýtal: „Ty si ten istý Sebastián, ktorého som dal dostrieľať šípmi?“ Sebastián mu mužne odvetil: „Áno, ja som. Spasiteľ Ježiš mi zachoval život, aby som vydal ľudu svedectvo o tom, ako pravdivé je jeho slovo a ako ukrutne prenasleduješ Jeho sluhov. Neprelievaj viac krv nevinnú, ak chceš, aby tvoja vláda trvala naďalej.“ Sebastián však týmto dokonal svoje pozemské dielo. Cisár ho po týchto slovách dal tak dlho biť, až dušu vypustil. Jeho sväté telo bolo hodené do záchodu. No jedna nábožná pani, Lucina, ho slušne pochovala na Kallixtovom pohrebisku pri nohách svätého Petra a Pavla. Stalo sa tak roku 288.

Šípy. Koho sa tie v živote nedotknú? Dotýkajú sa nás šípy potupy, hanby, nenávisti, hnevu… Znášame ich trpezlivo ako Sebastián? Nachádza sa v nás ešte život lásky a odpustenia? Dotýkajú sa nás šípy prenasledovania a nespravodlivosti, alebo ich tak znášame, že pri tom ešte možno pozorovať kresťanský život v nás? Náš Pán má svoj luk, z neho častokrát na nás zosiela hrozné šípy – šípy a strely neúrody, chudoby, ohňa, povodne, vojny, hladu, morovej rany… Prijímame ich tak, že duch oživujúcej lásky v nás nezaniká? Roku 860 zúrila v Ríme choroba, ktorá v krátkom čase veľkú časť tohto velikánskeho mesta zmenila v krušný hrob. Vtedy vystavili ku cti svätého Sebastiána oltár, vzývali ho o príhovor u Boha, na ktorý choroba hneď vymizla. Na pamiatku tejto zázračnej udalosti sa dnes modlí celé kresťanstvo, aby Všemohúci Boh odstránil od nás na príhovor svätého Sebastiána najhroznejšiu na svete chorobu – morovú ranu.

Karol Jerguš