Svätá Angelika Merici, zakladateľka rádu Uršuliniek: “Sestra moja patrí Bohu, a preto mal právo odňať mi ju”

Bratislava 11. novembra 2018 (HSP/Foto:Internet)

Že milostivý Boh pôsobí obyčajne iba skrze slabé tvory veľké veci, toho živý dôkaz máme na svätej Angelike Merici. Narodila sa dňa 31. marca roku 1470 v Desenzane na jazere Garda, v Itálii. Rodičia jej boli veľmi chudobní, ale veľmi nábožní, i vychovávali dve dcéry svoje dľa úpravy a rady Evanjelia. Mladšia dcérka Angela bola od útlej mladosti vždy vážnou, netešili ju zábavy detské, jedinou radosťou jej bol milostivý Boh a večná láska Jeho. Rodičia tešili sa nad touto mladšou dcérou svojou a tušili už budúcu svätosť jej

Roku 1484, keď mala Angela štrnásť rokov, povolal Boh zbožných rodičov k sebe. Citlivé srdce panny trpelo mnoho. Angela nútená bola po smrti rodičov odísť so staršou sestrou ku strýcovi do mesta Salo. U bohatého a pobožného pokrvného uspokojila sa utrápená Angela so sestrou svojou, ktorá súhlasila so zmýšľaním jej. Strýc neprekážal zbožnému životu panien. Akokoľvek žili sestry v poriadnom dome, predsa túžili po samote. Jedného dňa opustili prístrešie svoje a skryli sa v jaskyni, ktorá bola vzdialená niekoľko hodín cesty od mesta Saly. Strýc strachoval sa, keď neprišli domov vo zvyčajnú hodinu, hľadal ich a konečne našiel zbožné panny v pustovni. Doviedol ich domov s výčitkami a poskytoval im všetky možné prostriedky, aby mohly vyhľadávať kresťanskú dokonalosť, po ktorej túžili.

Roku 1485 povolal milostivý Boh i staršiu sestru Angelinu k sebe. Bola to veľká obeta pre srdce nevesty ukrižovaného Spasiteľa! Ale pokorná Angela, ktorá vyliala niejednu horkú slzu za zbožnou sestričkou, znala sa potešiť, ako dokonalý už vzor poslušnosti, ačkoľvek mala vtedy iba päťnást rokov. I riekla tým, ktorí prišli potešiť ju:

„Kto že som ja, aby som sa opovážila protiviť úmyslom Boha svojho? Sestra moja patrí Jemu, a preto mal právo odňať mi ju. Nech je zvelebované meno Jeho teraz i na večné veky!“

Ona bola presvedčená, že sestrička jej je blahoslavenou. V meste Sale nachádzal sa tretí rád sv. Františka, ktorého mnísi nežili v kláštore, ale vo svete. I umienila si Angela, že použije tento rád ku posväteniu svojmu. Prijala rúcho rádu a s ním i ducha pokorného zakladateľa jeho. Rúcho jej, izbička a náradie prezradzovali najväčšiu chudobu. Požívala iba chlieb, strovu a vodu, na Vianoce a Veľkú noc zapila si k tomu skromnému pokrmu trochu vína. V pondelok času pôstneho nepožívala ničoho. Pokrevný pozastavoval sa na tom, že žila iba z almužny, a aby nasledovala príklad mnohých svätých. Denne pristupovala ku svätému prijímaniu a celé hodiny kľačiavala pred Sviatosťou oltárnou.

Strýc jej umrel a ona navrátila sa do Desenzana. I tu žili sestry tretieho rádu sv. Františka. Angela uzavrela s nimi srdečné priateľstvo. A sestry odbivovali sebazapieranie jej a horlivosť za spásu duší. Častoráz rozprávala sa s nimi, že túži po venovaní sa vyučovaniu mládeže ženskej. Jedného dňa počas skrúšenej modlitby povzbudzovaná bola zjavením v úmysle svojom, i rozhodla sa, že prevedie úmysel svoj. Zhromaždila v dome svojom dievčence z Desenzana, i sestry tretieho rádu sv. Františka, a spoločne s nimi začala vyučovať mládež ženskú v počiatkoch kresťanského náboženstva. Tento pokus donášal radostné ovocie: mladé dievčence stali sa skromnejšími a vážnejšími a pomaly začala vzkvetať verejná mravnosť v mestečku. Chýr jej ako zbožnej a vzornej učiteľky rozniesol sa v krajine. I povolaná bola do hlavného mesta Brescie.

V založenej škole dokázala múdrosť svoju, nábožnosť a nadprirodené dary. Tak účinkovala tu požehnane za čas, i zatúžila po putovaní do Jeruzalema. I vybrala sa do Svätej Zeme, ale nebolo popriate jej videť posvätné miesta, kde narodil sa, žil, pôsobil, trpel, zomrel a oslávený bol Spasiteľ sveta, lebo keď sa približovala ta, utratila zrak a obsiahla ho naspät iba po návrate svojom do Itálie. Roku 1525 cestovala do Ríma, aby dosiahla počas jubilea plnomocné odpustky. Hlavné mesto kresťanstva poskytovalo jej premnohé predmety ku zbožnosti. Pápež Klemens VII. prijal ju veľmi milostivo. Nezadlho povstali nepokoje v Itálii. I opustila Bresciu. Po navrátení pokoja položila základ dňa 25. novembra roku 1535 k novému rádu mnišiek. Pripojilo sa k nej dvanásť sestier. I napísala pravidlá života.

Sestry nemali bývať spoločne, aby dosiahovať mohly pohodlnejšie bohumilý cieľ svoj. Nové družstvo venovala ochrane sv. mučenice Uršuly, a dľa nej tiež pomenovala ho. Ľud nazýval družstvo jej svätou spoločnosťou, alebo rádom Božím, čo veľmi zarmucovalo skromnosť jej, najmä preto, že sa zveleboval zbožný život údov nového rádu, ktorý bola založila. Družstvo sv. Uršuly potrebovalo predstavenú. Zhromaždené sestry vyvolili za predstavenú zbožnú zakladateľku, ačkoľvek sa veľmi vzpierala tomu. Utlocitom a dobrotivosťou začala riadiť nový rád svoj a podriadené sestry odovzdávali sa jej s celým srdcom. Prosila biskupa z Brescie, aby potvrdil stanovy rádu. A keď sa to stalo, predstierala slabosť a nedostatočnosť staroby svojej a chcela oslobodiť sa od úradu. Zarmútené sestry plakali a prosili ju neprestajne, aby úrad svoj zastávala i na budúce časy, a ona uposlúchla iba na výslovný rozkaz biskupov. Ale bohumilé pôsobenie jej ako predstavenej rádu Uršuliniek netrvalo dlho. Na začiatku roku 1540 prekvapila ju ťažká nemoc, ktorá oznamovala blízku smrť jej. I vštepovala duchovným dcéram svojim spásonosné pravidlá života, potom napísala poslednú vôľu svoju. A od tohoto času horlivo pripravovala sa ku blahoslavenej smrti a túžila neprestajne po skorom spojení s milostivým Bohom. Zaopatrená svätými sviatosťami zomierajúcich neprestala vzbudzovať v sebe vieru, nádej a lásku, až dňa 27. januára roku 1540 usnula a odovzdala všetkými cnosťami ozdobenú dušu svoju do rúk Vykupiteľových. V meste Brescii zapríčinila smrť jej všeobecný smútok.

Kňažstvo oboch chrámov chcelo pochovať ostatky telesné jej v chráme svojom, ale ona bola žiadala pred blahoslavenou smrťou svojou, aby bolo pochované jej telo v chráme svätej Afry. A tak uložené boly ostatky jej v chráme sv. Afry pri hlavnom oltáre pod Čierny mramorový kameň, ktorý ozdobený bol nápisom o skutkoch jej. Veriaci ľud vzýval svätú zakladateľku rádu Uršuliniek hneď po pohrebe o príhovor jej, i býva vyslyšaný.

Svätý Karol Borromejský robil kroky, aby vyhlásená bola za blahoslavenú, ale prekazený bol v tom skorou smrťou svojou. Pápež Klemens XIII. vyhlásil ju po mnohých skúškach dňa 30. apríla roku 1768 za blahoslavenú. A keď dokázali sa tri divy, ktoré stali sa na príhovor jej, vyhlásil ju pápež Pius VII. dňa 28. mája roku 1807 za svätú. Rád Uršuliniek vzmohol sa a rozšíril po smrti svätej Angeliky po celom svete a stal sa hrádzou vzmáhajúcim sa učeniam bludárov a upevnením pravej viery tam, kde rozširovať začali sa kacírstva. Pápeži a biskupi poznali úspech, s akým pracoval rád Uršuliniek, keď odchovával zbožne mládež ženskú, i štedro udeľovali základiny preň všade. Keď vo Francúzsku prestali nepokoje, zapríčiňované kalvinismom, ustanovený bol tento rád v každom väčšom meste. A zbožné pilné Uršulínky dopomohli ku rozkvetu sv. cirkve v tejto krajine za panovania kráľa Ludvika XIV. Teraz skladá sa rád Uršuliniek zo štrnástich kongregácií, ktoré majú síce rozličné stanovy, ale idú za jedným cieľom, a ten je: kresťanské vychovávanie mládeže ženskej. Pred revoluciou bolo vo Francúzsku 300 kláštorov.

I za časov našich rozšírený je rád Uršuliniek po celej kresťanskej európe ďalej v Amerike, najmä v Severnej, kde zväčša vyučujú katolícku mládež po veľkých mestách, tak tiež v Guayane a v Alžírsku v severnej Afrike.

Bolo by treba, aby voči prechmatom bludovercov a slobodomyseľníkov i u nás bohumilý rád Uršuliniek v každom meste a mestečku pôsobil na zdarné vychovanie mládeže ženskej. Svätá Angelika vyobrazuje sa v rúchu rádu sv. Uršuly, ako sedí pri stolíku a vyučuje malé dievčence.

Karol Jerguš