Okrem toho bola Ukrajina pred vojnou a dokonca aj pred rokom 2014 najneúspešnejším štátom v bývalom Sovietskom zväze. Nielenže miera korupcie bola extrémne vysoká, parlament do značnej miery nefunkčný, rozbujneli rôzni oligarchovia vrátane toho, ktorý pomohol dostať Zelenského k moci, ale hospodárske výsledky Ukrajiny boli pravdepodobne najhoršie zo všetkých republík bývalého Sovietskeho zväzu. Zatiaľ čo v roku 1990 boli HDP na obyvateľa Ruska a Ukrajiny dosť podobné, v predvečer ruskej invázie bol ruský HDP na obyvateľa viac ako dvakrát vyšší ako ukrajinský. Názor, že Ukrajina nejakým spôsobom predstavuje, resp. predstavovala podľa názoru samotných Rusov želanú alternatívu k ruskej autokracii, vyvracajú fakty: pohyb obyvateľstva bol “nesprávnym” smerom: Ukrajinci sa sťahovali do Ruska a pracovali v Rusku, pretože mzdy v Rusku boli približne trikrát vyššie ako na Ukrajine, a nie Rusi sa sťahovali na Ukrajinu.

Táto naivná teória neberie do úvahy skutočnosť, že všetky konflikty v postkomunistickom priestore sa odohrávali v bývalých federálnych štátoch, ktoré boli rozpustené pozdĺž eticky založených republikových hraníc. A že 11 z 12 takýchto konfliktov boli staronové konflikty o kontrolu územia. Nemali nič spoločné s demokraciou alebo autokraciou. Naivná teória tiež neberie do úvahy skutočnosť, že autokratické štáty nie sú úhľadne zoradené: na Bielorusko, ktoré je zoradené s Ruskom, pripadá rovnako autokratický Azerbajdžan, ktorý je zoradený s Ukrajinou.

Naivná teória je populárna predovšetkým pre svoju jednoduchosť. Nevyžaduje si žiadne znalosti histórie, ani Ruska, ani Ukrajiny, nevyžaduje si žiadne znalosti o komunizme, dokonca si nevyžaduje ani žiadny pohľad (či dokonca znalosť) na príčiny rozpadu komunistických federácií. Je to teória založená na neznalosti a podporovaná neznalosťou. Po druhé, takáto naivná teória je v záujme bojovnejších liberálnych a pravicových kruhov na Západe, ktoré vidia súčasný konflikt ako predstupeň oveľa väčšieho konfliktu, v ktorom sa postavia Spojené štáty proti Číne. Tento potenciálny konflikt sa stane oveľa prijateľnejším, ak sa bude vnímať ako konflikt hodnôt, a nie ako konflikt o geopolitický primát.

Druhé vysvetlenie súčasného konfliktu je, že vojna je výsledkom ruského imperializmu. Podľa tejto teórie je Putinov režim dedičom cárskeho režimu, ktorý sa snažil podmaniť si a kontrolovať oblasti v okolí Ruska, od Rumunska (Moldavska) po Poľsko, Pobaltie a Fínsko. Túto teóriu do veľkej miery podporujú aj Putinove vlastné výroky tesne pred vojnou, ktorými sa ju snažil ospravedlniť. Rusko prešlo podľa Putina “storočím zrady”, keď jeho historické územia (vrátane Novorosie, dobytej Katarínou Veľkou, ktorú dnes Putin otvorene revanšuje) rozkradli komunisti.

Putin tak útočí najprv na Lenina, že dal Ukrajine Donbas, na Stalina, že dal Ukrajine východnú časť Poľska, a na Chruščova, že previedol Krym z Ruska na Ukrajinu. Z toho vyplýva, že komunistický režim bol protiruským “sprisahaním”, ktoré rozptýlilo zľava i sprava tradičné historické územia Ruska a dalo ich iným národnostiam, aby ukojilo ich pocit krivdy voči veľkoruskému šovinizmu, čo často robia nacionalistickí veľkoruskí autori.

Táto teória tak zaujímavo spája tých, ktorí tvrdia, že ruský imperializmus je ruskej psychike akosi vrodený, a Putinových propagandistov. Teória má určitý vzťah k realite, problémom však je, že nerieši pôvod súčasnej vlny ruského nacionalizmu a imperializmu. Mohla by vysvetliť ruský nacionalizmus 19. storočia, ale nie dnešný ruský nacionalizmus, ktorého korene sa oveľa hodnovernejšie vysvetľujú tým, čo sa stalo od roku 1917.

Tretí pohľad na pôvod konfliktu sa zaoberá koreňmi súčasného nacionalizmu. Vychádza z historických udalostí v rokoch 1989 – 1992, ktoré viedli k pádu komunizmu. Pád komunizmu nebol urýchlený demokratickými revolúciami, ako sa často tvrdí v populárnom rozprávaní na Západe. V skutočnosti išlo o revolúcie národného oslobodenia spod nepriamej nadvlády Sovietskeho zväzu.

Zdanlivo demokratickú podobu nadobudli vďaka širokej dohode o národnom sebaurčení medzi mnohými skupinami obyvateľstva v roku 1989.

Nacionalizmus a demokracia sa tak spojili a bolo ťažké ich odlíšiť. Bolo to tak najmä v krajinách, ktoré boli etnicky homogénne ako Poľsko alebo Maďarsko: nacionalizmus a demokracia boli to isté a je pochopiteľné, že domáci revolucionári aj západní pozorovatelia radšej zdôrazňovali to druhé a bagatelizovali to prvé (nacionalizmus).

Rozlišovať medzi nimi môžeme len vtedy, keď sa pozrieme na to, čo sa dialo v mnohonárodnostných federáciách. Žiadna teória, ktorá považuje demokraciu za vodiace svetlo revolúcií v roku 1989, nedokáže vysvetliť skutočnosť, že sa rozpadli všetky komunistické etnické federácie.

Ak by totiž demokracia bola hlavným záujmom revolucionárov, nebol by dôvod, aby sa takéto federácie rozpadli, keď sa stali demokratickými.

Okrem toho rozpad vôbec nedáva zmysel v rámci širšieho liberálneho príbehu, ktorý považuje multikulturalizmus popri demokracii (alebo dokonca ako súčasť demokracie) za desideratum. Ak by demokracia a multikulturalizmus boli vedúcimi silami revolúcií v roku 1989, potom by komunistické federácie Sovietskeho zväzu, Československa a Juhoslávie mali prežiť. Skutočnosť, že sa tak nestalo, jasne naznačuje, že vedúcimi silami revolúcie boli sily nacionalizmu a sebaurčenia.

Ďalej, ako som už spomenul, teória o demokratickej povahe revolúcií z roku 1989 nemôže vysvetliť, prečo sa všetky konflikty a vojny odohrali v rozpustených komunistických federáciách a prečo 11 z 12, vrátane súčasnej vojny na Ukrajine, sú etnické konflikty o hranice.

Takéto konflikty nemajú nič spoločné s typom vnútorného usporiadania alebo vlády (demokracia verzus autokracia), ale majú veľa spoločného s dobývaním územia, nacionalizmom a túžbou menšín, ktoré sa náhodou nachádzajú v “nesprávnych” štátoch, mať vlastné štáty alebo sa pripojiť k susednému štátu. Tieto elementárne fakty sa v mainstreamovom rozprávaní takmer nikdy nespomínajú. Má to svoj dôvod: sú v rozpore so zjednodušeným “demokratickým príbehom”.

Štvrtá teória vychádza z tretej, ale ide o krok ďalej. Kladie zásadnú otázku, ktorú všetky ostatné teórie ignorujú: odkiaľ sa vzal nacionalizmus, ktorý viedol k rozpadu etnických federácií?

Odpoveď treba hľadať v ústavnom zriadení komunistických federácií a v ekonomike. Ako je známe, komunisti sa snažili vyriešiť nielen ekonomické problémy spojené s kapitalizmom, ale aj etnický problém, ktorý sužoval východnú Európu niekoľko storočí.

Vo všeobecnosti nadviazali na austromarxistický prístup, ktorý sa vyvinul od presadzovania osobnej autonómie k uprednostňovaniu národného sebaurčenia. Preto bol Sovietsky zväz vytvorený ako federácia etnicky založených štátov. Sovietsky zväz mal prekročiť etnickú otázku tým, že každému etniku dal vlastnú republiku, vlasť. Sovietsky zväz podľa tohto názoru poskytol projekt budúceho globálneho federálneho štátu, ktorý by sa tiež skladal z národnostne založených štátov, ktoré by plnili dve funkcie: poskytovanie národnej bezpečnosti svojim členom a rýchly hospodársky rozvoj vďaka zrušeniu kapitalizmu. Rovnaký prístup zaujali aj ďalšie dve etnické federácie: Československo a Juhoslávia.

Tento prístup mal na papieri veľký zmysel a pravdepodobne by vyriešil etnický problém, keby komunizmus splnil svoj sľub rýchleho hospodárskeho rastu.

Dôvod, prečo komunistické federácie nedokázali vyriešiť etnický problém, sa stal oveľa zrejmejším v 70. rokoch 20. storočia. Hlavný dôvod spočíval v tom, že sa nepodarilo ekonomicky dobehnúť vyspelý Západ.

Keď sa toto zlyhanie stalo zjavnejším, v podmienkach systému jednej strany jedinou legitimitou, o ktorú sa mohli jednotlivé elity komunistických strán usilovať, bolo prezentovať sa ako štandardní nositelia národných záujmov svojich vlastných republík. Pri absencii trhových vzťahov a pri ľubovoľnom stanovovaní cien mohla každá republika tvrdiť, že ju ostatné republiky vykorisťujú.

Republikánske elity sa toho chytili, aby sa stali doma (vo svojich republikách) populárnejšími a pri absencii volieb získali určitú legitimitu. Pomohla im skutočnosť, že republikánske politické štruktúry boli považované za legitímne štruktúry v rámci štátu jednej strany. Republikánske elity tak nemuseli vystupovať mimo existujúceho politického systému (čo by ich vystavilo represiám), aby získali plášť legitimity a podporu obyvateľstva.

Paradoxne, ak by tieto republikánske štruktúry neexistovali, t. j. ak by mnohonárodnostné štáty boli jednoduchými unitárnymi štátmi, potom by miestne komunistické elity nemali nástroje ani politickú základňu, z ktorej by mohli spochybňovať ostatné elity a prezentovať sa ako obhajcovia národných záujmov. Tým však zároveň vytvorili základ pre šírenie a akceptovanie nacionalistických ideológií, ktoré nakoniec tieto krajiny rozbili.

Na lepšie pochopenie súčasnej vojny je teda dôležité vrátiť sa do histórie. To, čo pozorujeme dnes, je spôsobené dvoma faktormi: po prvé, neúspešným hospodárskym rozvojom bývalých komunistických krajín a po druhé, štrukturálnym politickým usporiadaním, ktoré umožnilo republikánskym elitám zakryť hospodársky neúspech obhajobou nacionalistických záujmov svojich voličov. Druhé riešenie bolo jednak jednoduché, jednak ho umožňoval spôsob usporiadania režimu. Ak niekto argumentoval za návrat ku kapitalizmu, pravdepodobne skončil prepustený z práce alebo vo väzení. Ak však niekto argumentoval nerovnakým zaobchádzaním so svojou republikou, pravdepodobne sa vyšplhal po rebríčku moci.

Legitimizácia národného záujmu ako takého potom viedla k legitimizácii nacionalistických ideológií a napokon k túžbe po národnej nezávislosti a k vlne nacionalizmu, ktorá motivovala revolúcie v roku 1989 a nasledovala po nich. Hybná sila týchto revolúcií bola rovnaká v etnicky homogénnych aj etnicky heterogénnych krajinách: bol to nacionalizmus. Nacionalizmus v prvej skupine krajín sa však spojil s demokraciou a nacionalizmus v druhej skupine krajín kvôli nevyriešeným územným otázkam viedol k vojnám. Rusko prechádzalo k silnému nacionalistickému postoju pomaly a jeho reakciu možno považovať za oneskorenú. Ale vzhľadom na svoju veľkosť, veľký počet obyvateľov a obrovskú armádu predstavuje oveľa väčšiu hrozbu pre mier, keď nacionalizmus prevládne. Je totiž zrejmé, že veľmi malý štát s rovnakou nacionalistickou ideológiou je oveľa menšou hrozbou pre svetový mier ako štát so 6 000 jadrovými raketami.

Bez toho, aby sme videli, že korene súčasného konfliktu sú historické a sú uložené v počiatočnom zriadení komunistických federácií a v ekonomickom zlyhaní komunistického modelu rozvoja, pravdepodobne nepochopíme súčasný konflikt, všetky nevyriešené a možno ani tie, ktoré môžu prísť.