Môj profil 
Predplatné
Edita Grosman sa ako Friedmannová narodila v Humennom v roku 1924. Medzi súrodencami podľa nej vládla veľká súdržnosť a úcta voči rodičom. I susedské vzťahy boli dobré až do vzniku Česko-slovenskej republiky. Napriek tomu, že jej mama chcela, aby otec pre ňu a jej sestru vybavil papiere potrebné pre odchod do Maďarska, on rodinu rozdeliť nechcel. Aj keď zákony považoval za zlé, rešpektoval ich. Nakoniec sa Grosman dostala do prvého transportu.
“Strašidelný bol pocit, že sme stratili pocit ľudskosti. Uprostred práce sme vôbec nechodili na toaletu,” spomína. V tábore dostala škvrnitý týfus. Najprv ona, potom jej sestra Lea. Tá sa však domov už nikdy nevrátila.
Napriek tomu, že v tábore ochorela aj na kostnú tuberkulózu, prežila a po vojne sa vydala za spomínaného spisovateľa. Problémy s nohou však mala do konca života. “Tak potom som sa opýtala Laca. Lacko, povedz mi pravdu, vadí ti, že kulhám? A on mi na to odpovedal: “Keby ti duša kulhala, to by mi vadilo.”
Grosmanova novela Nevesta sa mala volať Tisíc panien. Názov mala niesť po dievčatách z prvého transportu. “Laco nazval tú Nevestu vlastne Tisíc panien. Áno, to mali byť dievčatá z prvého transportu, tisíc panien. Malo to reprezentovať prvý transport,” uviedla.
Deň po tom, ako z Popradu prvým transportom odviezli Editu Grosman, odišiel i druhý transport z bratislavskej Patrónky. V ňom bola Helena Weinwurmová, ktorá pochádzala z Bučian. Spolu s dvoma sestrami bola v Auschwitzi, všetky prežili. “Dňa 26. marca nás naložili do dobytčích vagónov. Zamkli. Jeden kýbel na svoju potrebu a jeden kýbel vody na pitie, čo bolo vo vagóne. A tak sme išli, dva dni a dve noci. Vôbec sme nevedeli, kam ideme,” uviedla Weinwurmová v Korčokovej výskumnej práci. Prišli do Auschwitzu.
Spomína si na to, že podmienky v tábore boli ťažké. Ostrihali ju celkom deväťkrát, ale považovala to za šťastie, keďže hygiena nebola žiadna. Mali problém so všami. “Znie to až neuveriteľne, ale ja som pol roka nemala vymenené oblečenie, len zavšivavené,” uviedla.
Patrila medzi tých, ktorí ako väzni budovali koncentračný tábor Birkenau. “Bolo toho strašne veľa, čo sa vybudovalo. Každá sa snažila, keď len trošku mohla, aby išla do práce. Lebo keď zostala na bloku, automaticky bola odvlečená na blok 25, kde bola odsúdená na smrť. Niekedy týždeň, niekedy menej. Tí, čo boli na bloku 25, vedeli, čo ich čaká. Pre nich to muselo byť strašné, než prišiel čas,” spomínala.
Po vojne sa tri mesiace liečila v Tatrách. Vtedy si dala záväzok, že keďže prežila, v živote bude robiť dobré skutky. “Tak som tam robila pomocnú sestričku tri roky. Tatry mi veľmi pomohli,” uviedla.
Vo svojej výpovedi sa priznala, že aj keby ju predvolali svedčiť proti Nemcom, neurobila by to. “Verím v Pána Boha, verím, že ten je mocný a že ten to najspravodlivejšie vyrieši. Nikdy som nepovedala, že cítim nejakú nenávisť,” konštatovala.
Mladých ľudí, ktorým rozprávala svoj príbeh, prosila o to, aby si vážili jedlo, ktoré im rodičia dávajú. “U nás sa nesmela ani kôročka vyhodiť, lebo hlad je niečo strašné. Ten, kto to neprežil, nemôže o tom povedať nič. To je jedna vec. A druhá vec, prosím ich, aby nikdy nedovolili ubližovať len preto, že niekto je iného vierovyznania alebo inej národnosti. Je to veľká krivda na človeku, že ozaj ľudia trpia nevinne len preto, že sa narodili ako niekto iný,” zdôraznila Weinwurmová, ktorá zomrela ako 90-ročná v roku 2015.
V prvých transportoch, ktoré odchádzali zo Slovenska počas druhej svetovej vojny, boli mladé slobodné dievčatá a ženy vo veku od 16 rokov. Smerovali do koncentračného tábora Auschwitz. Úplne prvý bol vypravený 25. marca 1942 z Popradu a dievčatá z transportu boli vôbec prvými židovskými väzenkyňami v uvedenom tábore.
.jpg)
