Štefánik mal pre podporu idey československého národa dobré dôvody, tvrdí historička práva

Bratislava 4. mája (TASR/HSP/Foto:TASR)

V čase vzniku Československa bola podľa nej jeho slovenská časť v podstatne horšej situácii tak z právneho hľadiska, ako aj hľadiska organizácie štátnej správ

Keby Milan Rastislav Štefánik nebol pred 95 rokmi, 4. mája 1919, tragicky zahynul, pravdepodobne by sa časom dostal do názorových rozporov s národne orientovaným politikom a katolíckym kňazom Andrejom Hlinkom. “Na hypotetické otázky sa odpovedá veľmi ťažko, na to by človek potreboval vešteckú guľu. Ale vzhľadom na to, že Štefánik bol vedec, politik a vojak so svetovým rozhľadom a navyše bol evanjelik, ktorý podporoval myšlienku jednotného československého národa, je to pravdepodobné,” povedala pre TASR historička práva Katarína Zavacká.

Ako uviedla, Štefánikov postoj mal v čase vzniku Československa hlboké opodstatnenie. „Jeho vzdelanie mu umožňovalo vnímať politiku v medzinárodnom kontexte. Nebolo jednoduché vyňať územie zo zvrchovaného štátu, akým bolo Rakúsko–Uhorsko,“ poznamenala. Ak by sa slovenský národ nespojil v kľúčovom okamihu s českým, podľa Zavackej by sa sám osamostatniť nedokázal a je otázne, či by dnes vôbec ešte existoval.

Dodala, že Štefánik počas prvej svetovej vojny úzko spolupracoval s Tomášom Garriguom Masarykom a Edvardom Benešom na osamostatnení Československa. Za jednu z kľúčových aktivít považuje organizovanie československých légií. „Z hľadiska medzinárodného práva bolo dôležité, že československý štát mal vlastnú bojujúcu armádu, aj keď ešte nemal vytýčené územie,“ poznamenala Zavacká.

V čase vzniku Československa bola podľa nej jeho slovenská časť v podstatne horšej situácii tak z právneho hľadiska, ako aj hľadiska organizácie štátnej správy.

Českí politici už mali viacgeneračnú skúsenosť z parlamentu vo Viedni a aj právny rámec bol v českých krajinách iný ako na Slovensku. “V rakúskej časti monarchie prebiehal dlhodobo iný ústavný vývoj ako v uhorskej,” upozornila.

Najmä národnostná politika sa podľa nej už od 70. rokov 19. storočia vyvíjala v rakúskej časti monarchie inak ako v uhorskej. V rakúskej časti predsa len dochádzalo do istej miery k napĺňaniu požiadaviek nenemeckých národov, v Uhorsku nie. „Dôvodom bol celkový prístup uhorskej, respektíve maďarskej politickej reprezentácie k presadzovaniu a dodržiavaniu občianskych práv a slobôd v uhorskej spoločnosti,“ poznamenala.

Aby mohlo Československo opodstatniť svoj vznik, potrebovalo sa oprieť o ešte vyššiu úroveň garancií občianskych práv, než akú poskytovalo rakúske právo. „Vzorom pre československú ústavu sa preto stala americká ústava so silným princípom práv a slobôd jednotlivca. Aj tisíce amerických Čechov a Slovákov s ňou mali dobré skúsenosti,“ dodala Zavacká.

Od vzniku Československa 28. októbra 1918 až do prijatia ústavy 29. februára 1920 sa tu podľa nej kládli základy ústavnosti. „V Paríži začali prebiehať rokovania o mierových zmluvách a o právnom zakotvení medzinárodných vzťahov medzi nástupníckymi štátmi. Vo vnútroštátnom kontexte sa citeľný odpor nemeckého obyvateľstva voči novému štátnemu útvaru prejavil aj tým, že sa nemecká politická reprezentácia v roku 1919 odmietala zúčastňovať zasadaní Dočasného Národného zhromaždenia, kde nová ústava vznikala,“ uviedla Zavacká.

Na Slovensku však bola podľa nej situácia napätá oveľa viac. „Pôvodne uhorský úradnícky aparát vo všetkých sférach štátnych a aj samosprávnych orgánov, súdnictva, dopravy, pôšt, škôl odmietal akceptovať novovzniknutú situáciu. Navyše na území Slovenska stále boli jednotky maďarskej armády a žandárstva. V prvých mesiacoch roku 1919 tak došlo k organizačnému kolapsu dôležitých inštitúcií. Úsilie a schopnosti ľudí, ktorí v krátkom čase dokázali rozvrátený štát uviesť do chodu, sú dodnes verejne nedocenené,“ upozornila historička práva.

jf