Sloboda na plagáte vyzerá vždy pekne

Aj na slovenských zastávkach sa objavila kampaň Európskej komisie Chránime to, čo je dôležité: naša demokracia. Reklamný portál Little Black Book ju opisuje ako paneurópsku kampaň v 27 krajinách, ktorá okrem vonkajšej reklamy využíva aj digitálne kanály, kiná, bary, Twitch a YouTube.

Na prvý pohľad sa proti nej ťažko namieta. Kto by bol proti slobodným médiám, slobodnému prejavu alebo slobodnej vede? Práve v tom je sila kampane. Nezačína sporom, ale hodnotou, s ktorou sa má občan stotožniť.

Lenže pri verejnej komunikácii Európskej komisie nestačí čítať slogan. Ak inštitúcia, ktorá prijíma pravidlá pre digitálny priestor, platformy, médiá, fact-checking a informačné hrozby, začne občanom vysvetľovať slobodu, je to varovný signál. Sloboda prestáva byť samozrejmosťou vo chvíli, keď ju začne vysvetľovať ten, kto jednou rukou lepí hodnotové plagáty a druhou rukou určuje, ktorý obsah je ešte dôveryhodný a ktorý už škodlivý.

Kampaň slobodu neochráni

Európska komisia na stránke kampane tvrdí, že EÚ chráni demokraciu, slobodné médiá, slobodný prejav a slobodnú vedu. Pri prejave hovorí o práve vyjadriť názor a byť vypočutý. Pri médiách o prístupe k informáciám a možnosti vytvoriť si vlastný názor. Pri vede o práve hľadať, zdieľať a používať poznanie slobodne.

Pekné slová, ale kampaň sama o sebe nič nechráni. Plagát nezaručí novinárovi slobodu, občanovi právo povedať nepopulárny názor ani vedcovi podporu na nepohodlný výskum. Vytvára iba zdanie, že Európska komisia stojí na strane slobody.

Skutočná sloboda sa neprejavuje tým, že inštitúcia o sebe napíše peknú vetu. Prejavuje sa tým, ako zaobchádza s tými, ktorí nesúhlasia. Ak Brusel hovorí o slobode prejavu, treba sa pýtať, či chráni aj prejav, ktorý spochybňuje bruselskú politiku. Ak hovorí o slobodných médiách, treba sa pýtať, či rovnaký meter platí aj pre médiá mimo hlavného prúdu. Ak hovorí o slobodnej vede, treba sa pýtať, či podporí aj výskum, ktorý nejde po ruke politickým prioritám EÚ.

Bez týchto otázok je kampaň len pekne zabalená politická komunikácia. Skutočný problém sa začína tam, kde sa sloboda prejavu mení na obsah, ktorý treba sledovať, hodnotiť a triediť.

Slobodný prejav pod dohľadom

Ak je sloboda prejavu taká dôležitá, prečo ju Komisia komunikuje cez platenú reklamu, ale v skutočnej politike ju čoraz viac viaže na dohľad, fact-checking, platformové pravidlá a rozhodovanie o tom, čo je dôveryhodné?

EÚ dnes nehovorí iba o slobode. Hovorí aj o škodlivom obsahu, dezinformáciách, hate speech, informačných hrozbách, manipulácii a systémových rizikách. Akt o digitálnych službách (DSA), teda európske pravidlá pre veľké digitálne platformy, podľa Komisie ukladá platformám povinnosti pri nelegálnom obsahu, zavádza pravidlá moderovania a rieši aj riziká pre verejnú bezpečnosť, voľby, slobodu prejavu, mediálnu slobodu a ochranu maloletých v online priestore.

Slobodu prejavu tým formálne neruší. Vytvára však systém, v ktorom sa prejav čoraz viac posudzuje, označuje a usmerňuje. A práve tak sa mu postupne uťahujú šróby.

Kódex proti dezinformáciám bol vo februári 2025 integrovaný do rámca DSA ako nástroj na posudzovanie toho, ako digitálne platformy plnia svoje povinnosti. Komisia zároveň v marci 2026 oznámila päťmiliónový grant na podporu fact-checkerov v rámci európskeho štítu na ochranu demokracie. Projekt má posilniť fact-checking vo všetkých jazykoch EÚ a zlepšiť schopnosť EÚ odhaľovať dezinformačné hrozby.

O tom, ako vyzerá sloboda prejavu v európskej realite, by mohol hovoriť napríklad Jacques Baud. Bývalý švajčiarsky plukovník a analytik bol v decembri 2025 zaradený na sankčný zoznam EÚ. Nie za teroristický čin, nie za sabotáž, ale pre verejné vystúpenia, ktoré EÚ označila za proruskú propagandu a konšpiračné teórie. Práve tu sa slogan o slobodnom prejave stretáva s realitou. Nepríjemný názor sa už neposudzuje len v otvorenej debate, ale môže skončiť ako dôvod na sankčný režim.

Na plagáte je slobodný občan, ktorý môže povedať svoj názor. V realite vzniká systém, ktorý čoraz viac skúma, hodnotí a označuje, či je obsah dôveryhodný, škodlivý alebo rizikový. Sloboda sa tak mení z prirodzeného priestoru na priestor s dohľadom. A kto dohliada na prejav, ten skôr či neskôr začne rozhodovať aj o tom, ktoré médiá sú dôveryhodné.

Slobodné médiá alebo uznané médiá?

Podobný problém je pri médiách. Komisia na kampaňovej stránke hovorí o práve novinárov vyšetrovať korupciu, zneužívanie moci a nesprávne konanie bez zasahovania alebo zastrašovania zo strany verejných orgánov. To je princíp, ktorý treba chrániť.

Lenže sloboda médií sa nemeria tým, či inštitúcie podporia médiá, ktoré považujú za správne, nezávislé a profesionálne. Meria sa tým, či môžu slobodne existovať aj médiá, ktoré sú pre vlády, Brusel, veľké platformy alebo mimovládny sektor nepohodlné a kritické.

Problémom dneška nie je len to, či nejaké médium smie technicky publikovať. Problémom je aj to, či nebude odsunuté mimo verejnú legitimitu cez nálepky, algoritmy, overovanie faktov, grantové siete a európske programy. Sem patria aj projekty typu Konšpirátori.sk, ktoré sa netaja tým, že inzerentom pomáhajú vyraďovať nimi označené médiá z reklamných kampaní.

Keď sa médiu zoberie prístup k inzercii, nejde o zákaz publikovania. Je to ekonomické dusenie, ktoré môže mať rovnaký výsledok: nepohodlný hlas zostane formálne slobodný, ale bez príjmov a bez priestoru. Postaví sa Európska komisia proti takémuto vytláčaniu médií, alebo ho v mene ochrany demokracie nepriamo posilní?

Rovnaká logika sa netýka iba médií. Ešte nenápadnejšie funguje vo vede, kde sa o slobode často rozhoduje nie zákazom, ale tým, na aký výskum štát alebo EÚ pustí peniaze.

Slobodná veda má aj grantovú hranicu

Najmenej viditeľná, ale možno najzaujímavejšia časť kampane je slobodná veda. Komisia tvrdí, že vedecká sloboda chráni právo hľadať, zdieľať a používať poznanie slobodne. Píše, že vedci v EÚ môžu nezávisle skúmať, klásť ťažké otázky a sledovať dôkazy.

Lenže vedecká sloboda nestojí iba na tom, či niekto vedcovi výslovne zakáže bádať. V modernej vede rozhoduje aj to, kto dostane peniaze, na aké otázky a s akým očakávaným výsledkom.

Granty nikdy nie sú úplne neutrálne. Určujú, čo sa bude skúmať intenzívne, čo zostane na okraji a čo podporu nedostane. Ak Európska komisia politicky presadzuje Green Deal ako jednu zo svojich veľkých priorít, je oprávnené pýtať sa, či tečú z rovnakých európskych zdrojov peniaze aj na výskum, ktorý na vedeckom základe spochybňuje jeho ciele, náklady, sociálne dopady alebo technickú uskutočniteľnosť.

Skutočná sloboda sa nepozná podľa toho, čo systém oslavuje na plagáte. Pozná sa podľa toho, či unesie otázky, ktoré sa mu nehodia.

Peniaze sú len viditeľný účet

Pri takejto kampani je prirodzené pýtať sa aj na peniaze. Podľa TED existuje rámcová zákazka na služby spojené s organizáciou informačných a komunikačných kampaní. Zahŕňa návrh, realizáciu a vyhodnocovanie kampaní, tvorbu obsahu, šírenie cez médiá aj monitoring výkonu. Hodnota rámca je 180 miliónov eur bez DPH.

Nie je to potvrdená cena kampane Chránime to, čo je dôležité: naša demokracia. Je to rámcová zákazka na komunikačné kampane EÚ. Nemáme potvrdený presný účet tejto kampane, slovenský mediaplán ani cenu slovenských vonkajších plôch.

Nie je to lacná osveta. Je to verejne platená lekcia o slobode, ktorej účet občan na kampaňovej stránke nevidí. Daňovníci EÚ si neplatia slobodu, ktorú by mali žiť. Platia si reklamu, ktorá im pripomína, že by ju ešte stále mali mať.

Cena je len viditeľný účet za hlbší problém: sloboda sa občanovi predáva ako reklamný produkt, zatiaľ čo v skutočnej politike sa čoraz viac podmieňuje pravidlami, dohľadom a hodnotením dôveryhodnosti.

Skutočná sloboda sa žije. Netreba jej robiť reklamu

Skutočne dobrú vec netreba reklamovať na zastávkach. Obhajuje sa sama tým, že ju ľudia denne vidia v praxi. Pri hodnotách to platí ešte viac. Jedni ich žijú, iní o nich robia kampane.

Európska komisia môže hovoriť o slobode médií, prejavu a vedy. Má na to právo. Lenže ak to myslí vážne, musí chrániť aj prejav, médiá a výskum, ktoré sú pre ňu nepríjemné.

Sloboda prejavu sa nezačína pri názore, ktorý schváli certifikovaný overovateľ pravdy. Začína sa pri názore, ktorý je nepohodlný. Sloboda médií sa nezačína pri médiu s nálepkou dôveryhodnosti. Začína sa pri médiu, ktoré kladie otázky aj proti hlavnému prúdu. Slobodná veda sa nezačína pri výskume, ktorý potvrdzuje politický program. Začína sa pri otázke, ktorá môže tento program spochybniť.

Ak Brusel predáva slobodu na plagátoch, ale v praxi uťahuje šróby v informačnom priestore, občan má právo byť podozrievavý. Sloboda prejavu, médií a vedy sú príliš dôležité na to, aby sa z nich stala reklamná značka v rukách inštitúcie, ktorá zároveň rozhoduje, čo je dôveryhodné, rizikové a škodlivé.

Sloboda, ktorá platí len pre správne názory, nie je sloboda. Je to povolenie hovoriť v hraniciach, ktoré niekto iný vopred nakreslil. Skutočná sloboda nepotrebuje plagát. Potrebuje rovnaký meter a priestor pre tých, ktorí sa pýtajú otázky, na ktoré Brusel nechce odpovedať.