Budapešť zažíva svoj druhý rok 1989. Len či nesledujeme „tanec nad hrobom”…

Naši južní susedia chceli „zmenu režimu”, ale čo dosiahli, keď Orbána nahradili Magyarom? Režim ostáva demokratický, veď Orbán prehral v demokratických voľbách. Ekonomický model je kapitalistický, s tým nepohnú. Vazalstvo je spečatené. Európska komisia však prejavuje ohromujúcu ústretovosť, keď plánuje vyslať do Budapešti delegáciu na vysokej úrovni na urýchlenie jednaní o uvoľnení peňazí. Túto horlivosť možno chápať iba v súvzťažnosti s koncom Orbánovej éry. Od Magyara sa zjavne očakáva poslušnosť.

Ak si však občania mysleli, že budú mať lepšie, potom neviem, na základe čoho. Odblokované eurofondy istotne vylepšia napríklad železničné trate a dajú do poriadku budovy v majetku štátu. Niečo pôjde na digitalizáciu, niečo na zriadenie dočasných pracovných miest v rámci projektov. Ale čo potom? Ako plánujú programovo zlepšiť podnikateľské prostredie, aby ľudia mali viac dobre ohodnotených pracovných príležitostí?

Viete, v umení existuje symbolika tzv. danse macabre, tanec nad hrobom – keď niekde prebieha bujará slávnosť, zatiaľ čo v pozadí sa veci neodkladne začínajú rúcať…

Mali by sme sa pred každými voľbami pýtať, aký kľúč k hlasovaniu chce volič použiť: Žiada skutočnú systémovú zmenu, alebo hlasuje na základe sympatií/antipatií/či z pomsty? Pretože posledné menované alternatívy vedú do slepej uličky. Kozmetické zmeny, viac nedosiahnete. Vlády sa menia, systém zostáva. Čo reálne pocíti bežný človek, je zmena vnútorného pocitu – na Slovensku sa súčasnej vláde budú tešiť suverenisti, národniari a konzervatívci so sociálnym cítením, kým opozíciu uprednostnia mladí liberáli ovplyvnení vlnou woke, resp. ideológiou progresivizmu.

A my budeme tancovať…

Maďari tancovali v uliciach spolu s budúcim ministrom zdravotníctva Zsoltom Hegedűsom (evidentne pobral pohybové nadanie spolu so sebavedomím), ako keby padol dravý kapitalizmus a nastúpil viac rovnostársky, hoci možno skromnejší systém a s prísnym dohľadom štátneho aparátu. Trúfam si vyhlásiť, že vlastne nerozumejú, čo sa bude diať, že vlastne to ani zatiaľ nikto presne nevie, možno vrátane Pétera Magyara, ktorý sa ešte len bude musieť naučiť v kalných vodách medzinárodnej politiky a korporátnych tlakov obracať.

V stredu Viktor Orbán vyhlásil, že hospodársky rast v Maďarsku je v čase jeho odchodu druhý najvyšší  v Európe, a že uvidíme, čo s tým urobí nastupujúca liberálna vláda. V rámci dosiahnutých mét vymenoval rôzne daňové úľavy pre matky samoživiteľky, trináste a štrnáste dôchodky, či rozšírenie zásob zlata z troch ton na viac než sto. A tak ďalej.

Napriek týmto pozitívnym štatistikám sa opozícii podarilo ľud naviesť na ideu zmeny. Podľa všetkého to museli byť hlavne ideologické dôvody – napríklad nesúhlas so zahraničnou politikou, vzťahom k Rusku, či s Orbánovým euroskepticizmom.

…až do samého rána

Podobná veselica, hoci pri tónoch gitary Ivana Hoffmana prebiehala u nás v roku 1989. „Sľúbili sme si lásku”, ale kde ju dnes vnímate? Keď máme prípady vnútroštátneho terorizmu a sme rozdelení ako nikdy predtým?

Ľudia tiež dostali prísľuby druhého Rakúska, ak nie priamo Raja na Zemi. A realita? Fungujeme ako ekonomická kolónia Západu. Iste, zatiaľ úplne neživoríme, a stále v nás živia nádej, že jednou bude líp. Nakoniec, tam sú banky, ak splníte podmienky, rady vám požičajú. Zadlžiť sa na generácie vopred, to je dnes „riešenie”. A nadávať na Husáka, za ktorého čias sa budovali byty a boli všeobecne prístupné.

Keby sme nemali dedičstvo po starých rodičoch, na akom základe by dnes mladí stavali svoju budúcnosť?

Novembrové oslavy sa do istej miery ukázali ako spomínaný tanec nad hrobom. Veľká radosť, na konci ktorej ostali iba neistoty, bezdomovectvo, narkománia, preplnené sanatóriá… A čo, že máme v obchodnom reťazci na výber pätnásť druhov švajčiarskych syrov, keď sú za švajčiarske ceny pri slovenských platoch?

Podľa národných ukazovateľov sa v roku 2025 každý šiesty obyvateľ SR ocitol na hranici jednej z dimenzií chudoby. Po rokoch negatívneho vývoja sa síce situácia mala medziročne zlepšiť (zníženie ukazovateľov v 6 krajoch), no o hrozbe sociálneho vylúčenia stále hovoríme v prípade vyše 800 tisíc občanov. Toto je tá cena za „slobodu”…

Namiesto socializmu s ľudskou tvárou nastúpil neľudský kapitalizmus s oblbujúcim konzumerizmom. Vraj máte právo tento životný štýl odmietnuť, lenže také tvrdenie ignoruje fakt, že marketingový apel na skryté ľudské túžby jednoducho nemožno poraziť. To je ľudská psychológia. A tento životný štýl výrazne podporujú online-influenceri, ako aj televízne relácie propagujúce rozprávkový úspech, aký je v skutočnosti vyhradený pre úzke percento populácie. Potom sú samozrejme aj takí, ktorí žijú z bonusu, že pochádzajú z rodiny s disidentskou minulosťou…

Tak si to položte na misky váh.

Ale na záver späť k úvodnej myšlienke: Mám trochu o našich maďarských priateľov obavy. Čo si o tom všetkom myslíte vy?