Keďže sa narodil v gruzínskom Gori v roku 1879 je považovaný za najznámejšieho Gruzínca v histórii vôbec. V deň 60. výročia jeho úmrtia, napriek očakávaniam pomerne veľkej časti ruskej verejnosti, vláda neurobila žiadnu oficiálnu spomienkovú slávnosť. Jedna z popredných slovenských historičiek, docentka Ľubica Harbuľová  zaoberajúca sa okrem svetových dejín, aj dejinami ZSSR pri svojich mnohých výskumných návštevách Moskvy potvrdzuje, že osobnosť Stalina, predovšetkým u staršej generácie Rusov a Gruzíncov je dodnes uznávaná. A každý rok v deň výročia jeho smrti je kremeľský múr, kde je pochovaný zasypaný vencami, kyticami a množstvom červených klincov.

Pre vtedajšie obyvateľstvo ZSSR takmer boh, ktorý pre nich a pre krajinu urobil veľa, pre historikov sporná osobnosť. Dodnes sa totiž nevedia dohodnúť, kým vlastne bol. Či išlo iba o chladného kalkulátora a manipulátora alebo o psychicky chorého človeka, ktorý trpel paranojou a megalomanstvom. Zhodujú sa však v tom, že bol krutý a neľútostný. Jeho telefonáty sa stali povestnými a vzbudzovali strach. Neraz totiž znamenali rozsudok smrti.

O jeho osobnosti, činoch, vláde sa popísalo množstvo kníh. Či už boli ovplyvnené propagandou alebo ideológiou, či v období perestrojky snahou ukázať na vládu bez príkras. Ale ako to bolo v skutočnosti s jeho smrťou? Slovinský historik Jože Pirjevec je na základe archívnych materiálov presvedčený, že vtedajší šéf Kremľa nedostal mŕtvicu, ale bol otrávený. V jednom z juhoslovanských archívov našiel list, v ktorom sa uvádza, že vodca môže poslať ľubovoľný počet nájomných vrahov, i tak sa mu nepodarí uspieť. Naopak, pisateľovi postačí na jeho vraždu iba jeden. Tento list bol nájdený v Stalinovej izbe, keď zomrel. Podľa Pirjevca bol vrahom Stalina vtedajší juhoslovanský vodca Jozip Broz Tito.

Stalin sa niekoľkokrát neúspešne pokúsil Tita odstrániť. Hoci mal pod vplyvom všetky okolité krajiny, Juhosláviu a Tita si akosi podmaniť nemohol. Podľa historika vzniklo medzi oboma mužmi nepriateľstvo. Pričom vyústilo až do pokusov o vraždu. Jeho teóriu dokonca potvrdzuje aj záznam telefonického rozhovoru medzi Titom a Chručšovom z roku 1955. Podľa Tita vodca veľmi dobre vedel, že k nemu žiadny z nájomných vrahov neprenikne, pretože je veľmi dobre strážený. A pravdepodobne ho vystrašil aj odkaz, ktorý mu poslal. Prijevac sa domnieva, že tým odkazom myslel Tito spomínaný nájdený list.

Oficiálna správa, ktorú po smrti Stalina Kremeľ vydal znela, že veľký vodca zomrel na krvácanie do mozgu vo veku 74 rokov. No jeho smrť taká jednoduchá nebola. Podľa memoárov niektorých členov úzkeho okruhu ľudí, ktorí sa v jeho blízkosti pohybovali  síce skutočne dostal mozgovú príhodu, no trápil sa niekoľko dní. 1. marca dostal mozgovú príhodu, no niekoľko hodín strávil sám ležiac na zemi v kaluži vlastného moču. Keďže personál Kuncevskej vili veľmi dobre vedel, že ich pán vstáva neskôr a je nebezpečné klopať na dvere spálne bez toho, aby mu niekto neniesol dôležitú správu. Preto sa ani nedovážili zisťovať, či sa mu náhodou niečo nestalo, keď nezazvonil v kuchyni telefón s prosbou, aby mu doniesli raňajky, prípadne obed.

Až v neskorých večerných hodinách sa odvážil jeden z ochrankárov stojacich pred jeho spálňou vojsť dnu a zistiť, či sa niečo nestalo. Len čo vošiel dnu zostal s údivom hľadieť na veľkého ruského vodcu. Ten ležal na zemi v kaluži moču. Spolu s kolegom ho odniesli do postele a rýchlo zavolali jeho najbližších spolupracovníkov medzi ktorými bol Chručšov a Berija. Tí údajne vyhlásili, že Stalin iba spí a majú mu dať všetci pokoj. No ráno sa vrátili s lekármi, pričom podľa niektorých zdrojov zahral Berija divadlo v podobe falošného strachu o zdravie svojho nadriadeného.

Apeloval na lekárov, aby urobili všetko pre záchranu veľkého muža matičky Rusi. Ibaže lekári boli privolaní k pacientovi v čase, kedy sa mu už pomôcť nedalo. Keďže však šlo o rok 1953 je otázne, či by mu vtedajšie medicínske poznatky pomohli aj pri okamžitom lekárskom zásahu. A tak 5. marca roku pána 1953 zomrel. Jeho smrť vyvolala v celej krajine veľký smútok. Rozlúčilo sa s ním viac ako päť miliónov ľudí. Davy sa tisli k jeho vystavenej rakve, aby naposledy videli veľkého človeka, ktorí túto krajinu zachránil pred zlými Nemcami a dal im budúcnosť. Niekoľko stoviek ľudí zomrelo, pretože boli ušliapaní davom.

Ruské archívy pomaly otvárajú množstvo utajených spisov aj z čias vlády Stalina. Možno sa teda o niekoľko rokov dozvieme skutočnú pravdu o tom, ako vlastne zomrel. A dozvieme sa, či fakty uvedené v spomínaných memoároch jednotlivcov sa zhodujú  s faktami v archívnych dokumentoch. No pokojne sa môže stať, že jeho smrť zostane veľkým ruským tajomstvom.

mž