Moskva 5. februára 2018 (HSP/Foto:TASR/AP/Pavel Golovkin)

Profesor Svjatoslav Rybas (1946), historik, spisovateľ životopisného žánru, autor 26 publikácií, ruský verejný činiteľ; v češtine vyšli jeho monografie o Stalinovi, Gromykovovi, tento rok vyjde v češtine kniha Mníchov – Benešovo proroctvo.

Prečo sa stal Stalingrad lekciou histórie. Čo má symbolizovať, keď väčšina príslušníkov najmladšej generácie u nás, ale napríklad aj vo Francúzsku, už skoro vôbec nevie, o čo išlo a o čo ide. Častokrát si myslia, že išlo o jedného z pobočník Napoleona alebo o priateľa Vladimíra Putina?

Po odrazení nemeckého útoku a po jeho rozdrvení pod Moskvou, po rozprášení Hitlerovej rýchlej vojny „blitzkriegu“ proti ZSSR, vyvstal pred Nemeckom problém rezerv („Nafta – krv vojny).

Ale po úspechu pod Moskvou sa vrchný veliteľ Stalin dopustil niekoľkých chýb.

O aké chyby išlo?

Tak napríklad Stalinova idea rozsiahleho nástupu viedla iba k vyčerpaniu nepatrne nazbieraných rezerv; Kerčenská operácia skončila vzdaním sa Sevastopoľa; prelomenie nástupu v smere Charkov viedlo k obkľúčeniu a zabitiu takmer 240 tisíc ľudí. Situácia na juhu ZSSR sa stala veľmi kritickou. Nemecké ozbrojené sily pretrhli sovietsku obranu na dotyku Brjanského a Západného frontu a k polovici júna 1942 nastúpili k rieke Volge. Získali celé územie Donbasu, prenikli do Rostovskej oblasti a nastúpili na Kaukaz. 7. júla sa priblížili k Voroneži, 17. júla ku Stalingradu. Na jar 1942 prechádzala línia frontu 500 km od Stalingradu a viac ako 600 km od Kaukazu. A 4. augusta 1942 dobyli nemecké vojská Vorošilovsk (Stavropol). Už 8. augusta boli zničené a vyradené z prevádzky naftárské kombináty Majkop, 20. augusta padol do rúk Hitlera Krasnodar. Opakovalo sa strašnej leto roku 1941, ožila nemecká stratégia rýchlej vojny a sovietska – vojna vedúce k vyčerpaniu – strácala perspektívu. Strata Stalingradu znamenala pre sovietske velenie takmer stopercentné prístup k Uralu.

Čo by tento úder znamenal?

Keby Nemci získali Kaukaz, naftu z Grozného a z Baku a prekročenie rieky Volgy, po ktorej okrem nafty išli aj nákladné autá, potrebná pre „kaťuše“ z Iránu, Nemci by mohli sami prejsť k stratégii vyčerpania sovietskej strany. Získali by nové zdroje, mohli by vybudovať obranu na severe a prejsť k prevzatiu získaných území.

Pripomeniem, že v súlade s informáciou generála Wagnera „pohonné hmoty pre operáciu, Blau ‚stačia len do polovice septembra“ (,Blau‘ – názov operácie v kavkazkom smere). Doba wehrmachtu tým bola limitovaná na malý kúsok územia. Hitler 23. júla vydal smernicu číslo 45, v ktorej určil obsadiť Majkop, Grozny a Baku a zorganizovať úder v smere Stalingrad. Zničiť sovietske vojská v tejto oblasti, okupovať mesto a obsadiť pozemné komunikácie medzi Volgou a Donom. Stalingrad bol pre Nemcov dôležitým bodom, aby ubránili svoje severné krídlo.

Môžete tieto faktografické údaje trochu zľudštiť; k čomu vtedy národ vyzývala inteligencia, konečne takmer všetci duchovia národa? Precestoval som veľkú krajinu krížom krážom. Pamätníci mi opisovali zverstvá Veľkej vojny.

Populárnymi novinami boli za vojny medzi obyvateľstvom a vojakmi noviny „Krasnaja zvezda“. V nich sa 19. júla 1942 objavili verše Konstantina Simonova – plné bezpríkladnej nenávisti proti strašnému nepriateľovi, ktorý rozsieval po celý uplynulý rok na dobytom území ZSSR smrť a ničenia. Šibenice a upaľovanie obyvateľstva v stodolách – to bol masový jav -, ktorým Nemci menili zem na spálenisko. Simonovove verše vyšli pod titulom: „Zabi ho.“ Boli v nich otrasné prejavy „posledných dní“ živých ľudí: „(…) Tak zabi ho, hoci len jedného! / Zabi ho, čo najskôr! / Koľkokrát ho len uvidíš, toľkokrát ho zabi! “

O niekoľko dní neskôr, 24. júla, bol uverejnený v rovnakých novinách článok Ilju Ehrenburga: „Zabi!“: „My sme pochopili, že Nemci nie sú ľudia. Od tejto chvíle slovo, ´Nemec‘ je tým najväčším prekliatím (…) Ak necháš Nemca žiť, Nemec obesí ruského človeka a zneuctí ruskú ženu. (…) Zabi, úpenlivo ťa o to prosí dieťa. Zabi Nemcov! – To kričí rodná krajina. Nestrieľaj vedľa. Nenechaj utiecť Zabi! “

(V roku 1953 som ako učeň Odborného učilišťa pracovných záloh ČKD Stalingrad spolu so Slovákom Vilom Caunerom z Plaveckého Štvrtka sprevádzal Prahou ako, hosteska ‚Ilju Ehrenburga. Bol pri tom i český básnik Vítězoslav Nezval. Básnil v Speve mieru … i o Stalingrade. Obaja nám kládli na srdce – aby sme nikdy nezabudli na Stalingrad a na Lidice. Nemôžem zabudnúť! ZH)

Aké to bolo potom?

V Rostove na Done, napísal vrchný veliteľ J.V. Stalin 24. júla 1942 vlastnou rukou rozkaz číslo 227: „Ani o krok dozadu!“ Maršal A. Vasilevski poznamenal, že išlo v danú chvíľu v rozkaze číslo 227 „o jeden z najdôležitejších dokumentov vojnových rokov.“

Útok Nemcov na Stalingrad začal masívnym nemeckým leteckým útokom 23. augusta 1942. Zahynulo pri ňom okolo 40 000 ľudí. Napriek tomu mesto to prežilo. Fungovala výroba elektrickej energie, v Dzerdžinského traktorovom závode vychádzali z pásov tanky a strelivo. Pokus 6. nemeckej armády maršala Fridricha Paulusa zničiť mesto masívnym úderom, sa nestretol so žiaducim výsledkom. Nemci dobyli severný okraj a boli zastavení. Teraz mesto rozprestierajúce sa v šírke 6 – 8 km a v dĺžke 60 km bol zovreté polkruhom nemeckých vojsk. Spojenie s tylom sa mohlo odohrávať len cez rieku Volgu. V meste zostali dve armády – 62. armáda v centre mesta a 64. armáda na jeho juhu. Boli však odrezané jedna od druhej. Zdalo sa, že Nemci tento úzky pás prerazia.

Nemožné sa stalo možným; o čom neskôr Stalin povedal, že Moskva bola hlavou a Stalingrad srdcom, bolo to tak?

Skúsený vojvodca Georgij Žukov bol 28. augusta 1942 pozvaný do Kremľa. Stalin mu oznámil, že hrozí nemecké obsadenie Stalingradu a okupácia Kaukazu. V zastúpení Najvyššieho hlavného veliteľa bol Žukov poslaný do „oblasti Stalingradu“. Súčasne s ním tam boli prevelené tri armády. Boje v ruinách nadobudli nový charakter, odohrávalo sa neskutočné – v súčinnosti pechoty, tankov a letectva a ďalších nastupujúcich vojsk. Aby bolo zabránené ďalšiemu bombardovaniu, boli presunuté sovietske pozície blízko k nemeckým, na dosah ručným granátov. Tak nastala situácia, v ktorej nebolo možné bombardovať, strieľať z kanónov a mínometov, lebo by to ohrozovalo vlastné pozície Nemcov. Prebiehal boj o každý dom, poschodie domu, o každú chodbu. Protivníci chytali jeden druhého za hrdlo. Začal boj muža proti mužovi. Nemci dobyli južné a centrálne okresy mesta a vztýčili vlajku s hákovým krížom na poničenej budove mestského výboru KSSZ. Boje sa rozvinuli v okolí Mamajevovej mohyly. Bola dobytá 14. septembra 1942. V ten istý deň bola cez Volgu prepravená 13. gardová divízia A. I. Rodimceva, v prvých dňoch desaťtisícová divízia stratila tri tisícky vojakov. Za týždeň osem tisíc. Nakoniec z nej zostalo 320 bojovníkov. Chrabrosť bola neskutočná. V Stalingrade zahynuli alebo boli ranení početní synovia najvyššieho straníckeho a štátneho vedenia ZSSR.

Keď Nemci nedokázali plne kontrolovať západný breh rieky Volgy, došiel im dych. Strategická bitka dospela do finálneho štádia.

Zo Stalingradu bol vidieť horiaci Ríšsky snem.

Vaša vízia historika a človeka?

Som hlboko presvedčený, že skôr alebo neskôr bude mestu vrátené jeho víťazné meno – Stalingrad. Stalingrad – to je lekcia histórie.

Počet obetí a ťažko zranených na oboch stranách Stalingradskej bitky – státisíce; bitka sa odohrala od 17. júla 1942 do 2.februára 1943.