Srbský Slovák Michal Belanji pre HS aj o situácii v Kosove

Bratislava 7. júna 2023 (HSP/Foto:Archív)

Prinášame vám rozhovor so srbským Slovákom Michalom Belanjim aj o situácii v Kosove

HS: Ste slovenskej národnosti, ale žijete v Srbsku. Za akých okolností ste sa tam dostali?
Michal Belanji: Slováci odchádzali do Srbska už za čias Márie Terézie, išli za lepším životom ,lebo na Dolniakoch bola úrodná pôda. Na Slovensku sa v tých časoch žilo horšie , preto sa sem sťahovali celé rodiny. Tak to urobili aj moji predkovia. Boli poľnohospodári a tu sa im začalo dariť.

HS: Ste spokojný s postavením slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku?
Michal Belanji: Žijem v obci s názvom Pivnica. Žiadne príkorie zo strany Srbov sme nikdy necítili. Všetky dediny, kde žijú Slováci, majú školy , v ktorých sa deti učia slovenský aj srbský jazyk. Boli časy, keď v dedinskej škole bolo 64 Slovákov a 18 Srbov , aj Srbi hovorili po slovensky. Dnes je menej detí, je to taký trend. Dakedy žilo v Pivnici 6000 Slovákov, teraz ich tu žije 3000. Spôsobila to na jednej strane nižšia pôrodnosť , na druhej strane fakt, že  veľa mladých ľudí odchádza do zahraničia za lepšou budúcnosťou.

HS: Ak by sme sa zamerali na otázku životnej úrovne, v čom vidíte rozdiely medzi našimi krajinami?
Michal Belanji: Za socializmu bola životná úroveň v Srbsku aj v celej bývalej Juhoslávii oproti Slovensku podľa mňa vyššia. Srbi sa nemali zle, no teraz je to opačne. Politici EU nemajú záujem Srbsku pomáhať, svet sa nám obrátil chrbtom. Veľa zla spôsobila predovšetkým vojna .

HS: Ako sa pozerajú naši krajania v Srbsku na otázku Kosova a bombardovania Srbska vojskami NATO v roku 1999?
Michal Belanji: Tie spomienky sú hrozné. Bomby obsahovali urán a odvtedy v Srbsku veľmi stúpol počet onkologických ochorení , predovšetkým ide o rakovinu hrubého čreva a už žien rakovinu prsníkov. Kosovo je historickou záležitosťou , tam zvádzali ťažké boje Srbi s Turkami . Preto Srbi vnímajú Kosovo ako svätyňu, posvätné miesto . 500 rokov im Turci brali chlapcov a robili z nich janičiarov. Zobrať Srbsku Kosovo je akoby nám odrezali ruku alebo nohu. Začalo to takisto už spomínanou pôrodnosťou , albánska rodina mala veľa detí , srbská oveľa menej. Albánci sa premnožili a svet ich začal podporovať. Hlavne Amerika, ktorá je momentálne najväčším zlom súčasnosti. V Kosove sú teraz americkí vojaci a spolu s Albáncami obchodujú s drogami , Američania drogy vo veľkom distribuujú. Tony drog!

HS: Vnímate rozdiely v mentalite Srbov a Slovákov.? Z čoho by si mali brať príklad Srbi od Slovákov a naopak Slováci od Srbov?
Michal Belanji: Ja sa pozerám na každého človeka ako na človeka, aký je, nedelím ľudí podľa národností. Ľudia sú všade rovnakí.- Srbi a Slováci mali medzi sebou vždy dobré vzťahy .Takisto má Srbsko dobré vzťahy s Ruskom , keďže Európa je skôr protisrbsky naladená , Rusko nám vždy pomôže. Len je ďaleko. Ale čo sa týka tých rozdielov, tak aspoň toľko ,že Srbi sú veľkí bojovníci, Slováci skôr pokojnejší. Spoločné máme aj to, že aj naši aj vaši politici klamú . No mám takú osobnú skúsenosť , že na Slovensku vzdelaní ľudia prejavujú úctu aj takým, ktorí vzdelanie nemajú , kým v Srbsku vám vzdelaní ľudia dajú pocítiť , že nie ste na ich úrovni , sú povýšeneckí. Na Slovensku som sa s tým nestretol .

HS: Slovensko navštevujete pomerne často . Ako najradšej trávite voľný čas, keď ste u nás? Máte aj nejaké obľúbený kút, kam sa rád vraciate?
Michal Belanji: Na Slovensko momentálne chodím, lebo mám zdravotné problémy, žijem u syna a tu sa liečim. Slovensko je pekná krajina , máte mnoho riek, to je bohatstvo Slovenska a potom aj termálne pramene. Rád som chodil do Bešeňovej, do Tatralandie.

HS: Čo by ste si priali do budúcna?
Michal Belanji: Ja by som si veľmi prial, aby bolo lepšie železničné spojenie medzi Srbskom a Slovenskom , aby som sa mohol dostať ľahšie k deťom. V Srbsku chýbajú železnice, z Nového Sadu musím chodiť autom ,a to je pre mňa veľmi nákladné. Denne sa modlím za vnúčence, za mladú generáciu , ktorá je dnes tak ohlupovaná . Mladí dnes dostanú všetko ako na podnose a to nie je dobre. Keďže som vážne chorý, môj deň začína ráno poďakovaním Bohu za to, že ešte žijem, že dýcham , že mám zdravú rodinu. To by som odporúčal aj ostatným. Ďakovať s pokorou za všetko, čo sme dostali, čo máme.