„Som novinárom zhruba 15 rokov, ale nespomínam si na taký vysoký stupeň ohlupovania občanov, drzosti a neprofesionalizmu,“ mieni novinár Norbert Šinković.

Rovnakej mienky je aj Viera Dorčová-Babiaková, novinárka slovenskej redakcie Rádia Nový Sad. „Presvedčená som, že mediálna scéna u nás nikdy nebola na takej zlej úrovni ako je dnes. Mám na mysli pritom cenzúru, ale hádam najviac autocenzúru, ktorá je prítomná u väčšiny novinárov. Vzhľadom na to aká je situácia v štáte dbáme ako informujeme. Z jednej strany je to dobre, ak je to správne dávkované, ale zo strany druhej bojíme sa upozorniť na niektoré veci, ktoré sa dejú vôkol nás. A vieme, že sú nespravodlivé,“ prízvukuje Dorčová-Babiaková.

Prvým krokom k slobode médií by mala byť ich finančná samostatnosť, čo médiá v našej krajine nemôžu dokázať. Z tohto dôvodu sa musia uchádzať o prostriedky, a ako pre náš týždenník ocenila Tamara Skrozza, novinárka týždenníka Vreme, za udelené prostriedky platia neprítomnosťou hoci akej kritiky. „Tí, ktorí sú kritickí voči režimu, na tých istých súbehoch dostávajú čoraz menej prostriedkov, zostávajú bez profitu z reklám štátnych a aj súkromných firiem a ponechaní sú na projekty zahraničných organizácií. To im z jednej strany umožňuje slobodu práce a pôsobenia, ale ich zo strany druhej zaraďuje na titulné strany bulvárnej tlače a definuje ako zradcov a žoldnierov. Nakoniec, to im ohrozuje fyzickú bezpečnosť, viaže ruky a privádza do pozície neslobody. Za takýchto podmienok niet ani slova o slobode médií.“

Koľko médií zložilo skúšku z profesionálnosti?

„Povinnosťou novinára je presne, pravdivo, úplne a včasne informovať o udalostiach, ktoré sú verejného záujmu, a súčasne rešpektovať právo verejnosti spoznať pravdu a dodržiavať základné normy novinárskej profesie,“ znie jeden zo štandardov Etického kódexu novinárov Srbska. Nakoľko sa podaktoré médiá pridŕžajú týchto zásad máme možnosť vidieť aj od začiatku protestov, ktoré sa organizujú v našej krajine. „Máme médiá, ktoré nepovažujú za dôležité skutočnosť, že na ulice mesta vyšlo 5-tisíc ľudí,“ upozorňuje Šinković. „Bez ohľadu na ideologické názory, je to obrovská správa pre každú redakciu a fakt, že podaktorým redaktorom to nebolo dôležité, hovorí iba ako hlboko sa ponorila naša profesia.“

Pozerajúc sa na dnešné médiá a hodnotiac ich prácu viditeľný je skromný počet tých, ktorí odolávajú väčšine. Ibaže také médiá sú zväčša odsunuté na okraj, označkované za zradcov a pod. Novinár Šinković mieni, že takáto situácia je produktom nedoriešených problémov v našej spoločnosti. A takáto situácia vo veľkej miere ovplyvňuje aj existenciu samotných novinárov. „Novinári sú dnes prinútení svoju prácu vykonávať v rozpore so všetkými profesionálnymi štandardmi a definíciami novinárstva ako takého, prinútení sú mlčať a skláňať hlavu alebo robiť desať rozličných prác, aby prežili. Nemáme žiadnu istotu, nemôžeme si plánovať budúcnosť, vždy sme pod stresom a sotva, že už existuje aj morálna satisfakcia, pocit, že si svojou prácou niečo zmenil, k niečomu prispel,“ komentuje Skrozza.

Obranné mechanizmy existujú, ale…

V poslednom období je možno viac než inokedy útokov na novinárov, fyzických a verbálnych. Útoky sa vyskytujú aj v svete digitálnych médií. Bojan Perkov zo SHARE nadácie hovorí, že v minulom roku ich tím zaznamenal okolo 15 technických útokov na webové stránky. Ako povedal, útoky sa zväčša vyskytli po zverejnení kritických textov o práci ľudí pri moci. „Nakoľko vieme, ani jeden prípad technického útoku, ktoré sme sledovali, nemá svoj epilóg na súde, ani len v prvostupňovom konaní,“ hovorí Perkov.

Tamara Skrozza jednoznačne mieni, že neexistujú mechanizmy na obranu novinárov. Podľa nej najnovšia dohoda, ktorú podpísali združenia novinárov, Republiková verejná prokuratúra a Ministerstvo vnútra, je výborná vec, ale pochybuje, či konkrétne prispeje k niečomu. Optimisticky sa na dohodu nepozerá ani Dorčová-Babiaková. „Papier všetko znesie. Poznám kolegov, ktorým sa verejne vyhráža a na tom sa ešte nič neurobilo.“

Aj novinár Šinković mieni, že novinári nie sú prioritou súdnictvu, aspoň nie v takom zmysle v akom by mali byť. „Sme svedkami, že niektoré médiá boli expresne odsúdené, keď sa z druhej strany nachádzal určitý politik, a ani po 23, resp. 18 rokoch nevieme, kto zabil novinárov Dadu Vujasinovićovú a Slavka Ćuruviju. Dvadsať rokov nie sú schopní riešiť dve vraždy?!“

Pokým sa nevytvoria podmienky na nerušené fungovanie médií a normálny život mediálnych pracovníkov, nemožno ani hovoriť o slobode v médiách. Štát by mal pochopiť, že bez médií a novinárov neexistuje ani slobodná spoločnosť.

Jasmina Pániková