Znamená to, že ľubovoľná forma mieru na Donbase bude v sebe potenciálne niesť hrozbu náhleho obnovenia vojenských operácii zo strany Ukrajiny s cieľom zlikvidovať LNR a DNR. Nakoľko je toto riešenie pomocou „chorvátskeho scenára“ vo vzťahu k LNR a DNR možné sa pokúsim objasniť v nasledujúcich riadkoch.

V 90 rokoch sa rozpad Juhoslávie niesol v znamení ozbrojených konfliktov medzi Chorvátmi, Srbmi, Bosniakmi a neskôr aj Albáncami. Na území dnešného Chorvátska existovalo množstvo oblastí, v ktorých väčšinu obyvateľstva predstavovali Srbi, ktorí nesúhlasili s rozpadom Juhoslávie. Srbi žijúci v Chorvátsku v roku 1991 vytvorili republiku s názvom „Srbská krajina“ a vyhlásili svoju nezávislosť. Urobili tak preto, lebo Chorváti odmietli Srbom právo na vytvorenie vlastnej autonómie.

V roku 1992 sa na línii dotyku medzi Chorvátmi a Srbmi rozmiestnili jednotky OSN, ktoré pôsobili v rámci mierovej operácie. Počas troch rokov do roku 1995 sa Srbská krajina stala fakticky plnohodnotným štátom so všetkými štátnymi atribútami ako parlament, vláda, územie a pod.

Známa balkanistka E. Guskovová napísala“ V lete 1994 napriek viacerým ťažkostiam začali rozhovory o politických a ekonomických otázkach medzi Chorvátskom a Srbskou krajinou. Na jeseň začali pracovať spoločné výbory, ktoré riešili otázky zastavenia paľby, prejazd humanitárnych konvojov, vydávanie tiel padlých v bojoch rodinám a pod. Na začiatku decembra 1994 predstavitelia Srbskej krajiny a Chorvátska podpísali Zmluvu o normalizácii ekonomických vzťahov medzi Srbskou Krajinou a Chorvátskom“.

Po tomto úvode Guskovová ďalej pokračovala. „V januári 1995 v Knine (hlavné mesto republiky Srbská krajina) a v Zahrebe bol predložený plán s názvom Zahreb-4, podľa ktorého mala oblasť Kniny získať autonómiu a Západná a východná Slavónia sa mala integrovať do Chorvátska. Chorvátom však tento plán nevyhovoval a tajne, samozrejme s podporou USA začali pripravovať operáciu na získanie územia Srbskej krajiny vojenskou cestou“.

„Tieto vojenské operácie sa uskutočnili pomocou vojenskej operácie Blesk (1.5. – 3.5.1995). Dôležitú úlohu pri tejto operácii zohrali jednotky OSN, ktoré na útok Chorvátov nijako nereagovali. Jordánsky batalión odovzdal všetky svoje zbrane a argentínsky batalión otvorene podporil chorvátske jednotky. Korektne pôsobil len nepálsky batalión, ktorý odmietol cez svoje pozície pustiť chorvátske jednotky“ uzatvára E. Guskovová.

Na základe vojenského útoku Chorvátskej armády sa Srbská krajina zrútila. Srbi neočakávali útok Chorvátov, dôverovali plánu Zahreb-4, navyše sa obávali z politických dôvodov strieľať na premiešané chorvátske jednotky a argentínsku jednotku OSN. Chorvátsky útok a obsadenie Srbskej krajiny znamenali, že 250 000 Srbov sa stalo utečencami a muselo utiecť zo svojích domovov.

V tom čase korešpodent Washington Post Jim Holland jednoducho, aby to pochopil aj bežný americký čitateľ, vo svojom článku uviedol. „Nagasaki a Hirošima neznamenali koniec vojny. Aj na konci XX. storočia sú miesta a momenty, kedy žiaľ musí nastúpiť silové riešenie. Vláda USA tajne umožnilo Chorvátsku vykonať takýto silový variant riešenia problému. Podľa príkladu semafórov Washington naznačil Zahrebu súhlas s operáciou (oranžové svetlo), fázu operácie vykonali Chorváti sami (zelené svetlo).“

Srbi sa napriek počiatočnému šoku snažili síce brániť a na niektorých miestach ich odpor zastavil chorvátske jednotky. Do hry preto vstúpil znova Západ a OSN. Na základe rezolúcie OSN číslo 1009 zo dňa 10.8.1995 Zahreb zastavil bojové operácie a do oblasti znova prišli jednotky OSN, ktorí zaujali pozície, na ktorých Chorváti utrpeli neúspech. Do oblasti začali pod ochranou jednotiek OSN znova prúdiť aj konvoje s humanitárnou pomocou. Srbi ktorí boli v medzinárodnej izolácii, si uvedomili, že scenár sa zopakuje a demoralizovaní kapitulovali.

Toľko „chorvátsky scenár“, ktorý máta v hlavách ukrajinských politikov a ku ktorému sa Ukrajinci utiekajú podobne, ako Hitler k „Zázračnej zbrani“. Aké sú však reálne možnosti vykonania „chorvátskeho scenára“?

Chorvátsky scenár sa odohral v čase, kedy bolo Rusko na lopatkách. Jeľcin tancoval ako mu Západ pískal. Po Rusku sa preháňali americkí poradcovia a snažili sa svojími radami čo najviac zlikvidovať ruský ekonomický, vojenský, vzdelanostný a demografický potenciál. Rusi museli bojovať v Čečensku, Dagestane, Tadžikistane, Uzbekistane, pričom teror sa prenášal aj na ruské územie. Navyše množstvo vnútorných problémov im neumožňovalo plnohodnotne pomôcť svojmu spojencovi Srbsku.

Všetci vieme, že nakoniec kapitulovalo aj Srbsko a Slobodan Miloševič za nevyjasnených okolností zahynul neskôr v Haagu. Paradoxne v Haagu skončil aj vojenský veliteľ chorvátskej armády Ante Gotovina a problémy mal aj chorvátsky prezident Franjo Tudjman – tento fakt by si mali Ukrajinci uvedomiť a vyvodiť z neho konzekvencie. USA totiž s obľubou likvidujú svoje nástroje, ktoré definovali ako nástroje na jednorazové použitie.

Ja osobne na Ukrajine nevidím v dnešnej politickej garnitúre veľa politikov, s ktorými by USA mienili plnohodnotne pracovať aj v budúcnosti – v prípade, že by americké plány vyšli. Neschopnosť a stupidita, ktorú ukrajinskí politici na Ukrajine preukázali, keď nedokázali poriadne splniť takmer ani jeden s amerických príkazov, či neskutočná skorumpovanosť a drzosť s akou ukrajinskí politici rozkradli finančné injekcie z USA, by sa po americkom teoretickom víťazstve tvrdo premietol do fázy „čistenia ukrajinského politického priestoru“. A je zrejmé, že pred CIA by sa žiaden ukrajinský oligarcha úspešne neschoval.

V prípade LNR a DNR však „chorvátsky scenár“ naráža na množstvo problémov. Uvádzam niekoľko hlavných dôvodov, na základe ktorých som dospel k názoru, že „chorvátsky scenár“ v prípade Ukrajiny predstavuje ukrajinské zbožné želanie, reálne však previesť chorvátsky scenár bude problematické.

1. Pozícia Ruska dnes je úplne iná, ako v rokoch 1991 – 1995. Rusko aktívne mieša karty na politickej scéne a USA sú nútené čoraz častejšie reagovať na ruské aktivity a strácajú iniciatívu. Rusko cieľavedome a v podstate úspešne posilňuje svoje geopolitické postavenie. Ak by Rusi opustili projekt LNR a DNR, ohrozia svoje hranice, ukrajinský tlak bude pokračovať na Krym a Rostov na Done, nasledovalo by znova Čečensko.

2. Ekonomický a vojenský potenciál USA zoslabol. USA už nemá toľko možností presadzovať svoje záujmy ako v minulosti, to znamená že Ukrajinci sa nemôžu spoľahnúť na takú pomoc ako Chorváti. Dnes USA nemôžu a vyzerá to tak že ani nechcú, plnohodnotne dotovať Ukrajinu, lebo vedia, že finančné injekcie rozkradnú vo väčšej miere ukrajinskí oligarchovia. Bez americkej finančnej pomoci nebude žiaden „chorvátsky scenár“.

3. Politickí predstavitelia Ruska, LNR a DNR nie sú natoľko naivní, aby do oblasti dobrovoľne pustili jednotky OSN, presne kvôli takým hrozbám, akými bol „chorvátsky scenár“. Separatisti nechodia okolo OBSE až tak v rukavičkách ako svojho času chodili Srbi okolo jednotiek OSN. Nehrozí, aby sa Ukrajinci premiešali s jednotkami OSN a získali tak politické krytie pred paľbou LNR a DNR.

4. Úroveň ukrajinskej armády určite nedosahuje úroveň chorvátskej armády. Pravosekovia a členovia trestných bataliónov sú síce premotivovaní a značne nenávidia ruských „vatnikov“, ich vojenské umenie však nie je na potrebnej výške. Bežná ukrajinská armáda existuje len na základe mobilizácii. Zahraniční dobrovoľníci, ktorí bojujú na strane Ukrajincov sú žoldnieri, čo determinuje ich bojové nasadenie. Ukrajinci dokážu ostreľovať nepriateľské pozície, plnohodnotné bojové operácie sú nad ich sily. Zopár elitných výsadkárskych jednotiek a prápor Azov všetko nedokáže vyriešiť, najmä keď menej motivované jednotky opustia svoje pozície, čo sa stalo aj v Ilovajsku (2014) aj v Debalceve (2015).

5. Kvalita jednotiek DNR a LNR vzrástla. Z polovojenských opolčenských jednotiek sa stali regulérne bojové jednotky. Jednotky LNR a DNR sa môžu spoľahnúť na dobrovoľníkov z Ruska, ktorí majú reálne a vysoké bojové skúsenosti. Množstvo kozákov, ktorí ako dobrovoľníci bojovali na Donbase v rokoch 2014 – 2015 napríklad dobrovoľne bojovalo v Čečensku, teraz sa vracajú do LNR a DNR, aby sa znova zapojili do prípadných bojov.Ukrajinci pri útoku voči jednotkám LNR a DNR nenarazia na vyčerpané a izolované jednotky srbských dobrovoľníkov, alebo vojakov základnej služby, ako to bolo v pripade „chorvátskeho scenára“, ale na vysoko motivovaných vojakov LNR a DNR a ich ruských spojencov s veľkými bojovými skúsenosťami

6. Bežní Ukrajinci prestávajú dôverovať svojím politickým špičkám Chorvátski vojaci, ktorí útočili voči Srbom verili vláde v Zahrebe, preto bojovali s nasadením a dobre. Či tak budú bojovať ukrajinskí vojaci je otázne, nemyslím si že by Ukrajinci chceli umierať za záujmy oligarchov, ktorí ich ekonomicky zdierajú. Ukrajinskej armáde chýba oduševnenie a motivácia.

7.Ekonomický potenciál Ukrajiny je slabý. Ukrajina prežíva vďaka finančným injekciám Západu, ktoré ale najprv prejdu cez ruky ukrajinských oligarchov. Chorváti dostávali tiež finančné injekcie, na rozdiel od ukrajinských oligarchov však Chorváti až tak nehorázne nekradli a určené financie naozaj vrazili do rozvoja armády. Sama Ukrajina nemá bez pomoci USA samozrejme dostatok ekonomických síl na úspešné vedenie dlhodobejších bojových operácii.

8. Ukrajina nechce apriori útočiť. Zvyšovaním intenzity ostreľovania chce prinútiť jednotky LNR a DNR zaútočiť na pozície ukrajinskej armády. Kvôli útoku separatistov, ktorí sú už teraz tlačení civilným obyvateľstvom Luhanska a Donecka k tomu, aby zastavili nehorázne delostrelecké ostreľovanie ukrajinskej armády, ktoré je v rozpore s Minskými protokolmi, mienia Ukrajinci získať mediálnu, ekonomickú a politickú podporu. Útok separatistov by sa mal utopiť podľa ukrajinskej predstavy v krvi, po otupení útoku by nasledoval protiútok a zabranie územia LNR a DNR. Etnický problém so separatistami by sa riešil z ukrajinskej strany krvavo, podobne ako ho krvavo Ukrajinci riešili v roku 2014 v Odesse, alebo v čase II. svetovej vojny s Poliakmi vo Volyni.

Čo sa USA a Západu podarilo, je vytvorenie ohniska napätia na ruských hraniciach, kde proti sebe poštvali Ukrajincov a Rusov.Je zrejmé, že konflikt na Ukrajine, rast napätia v Pobaltí, situácia v Sýrii a pod. brzdia ruský nástup a ruské aktivity. Ak však Rusi neopustia projekt LNR a DNR, šanca Ukrajiny zvíťaziť v tomto konflikte je prakticky nulová. Ak USA opustia Ukrajinu, bude priamo na Ukrajine nasledovať krvavý kúpeľ, ktorý zmetie ukrajinskú chuntu v Kyjeve z povrchu zemského a tých, ktorí nestihnú utiecť bude čakať osud rumunského diktátora Caucesca. Konflikt na Ukrajine sa však určite skončí len politickým víťazstvom jednej zo zúčastnených strán.

Branislav Krasnovský