Španielski sudcovia nechcú byť vyšetrovaní za svoje kroky proti katalánskej nezávislosti

Madrid 3. januára 2024 (HSP/Foto:Albert Salamé, www.vilaweb.cat)

Zvonka sa zvyčajne hovorí, že Katalánsko a Španielsko by mali rokovať, aby našli spôsob, ako pokračovať spolu. My z Katalánska sme sa však o to pokúsili už mnohokrát, odkedy si Španielsko v roku 1714 Katalánsko násilne podrobilo, a dospeli sme k presvedčeniu, že porozumenie nie je možné a že jediným riešením je, aby si každý išiel svojou cestou. Po 40 rokoch diktatúry generála Franca si medzinárodná situácia vynútila prechod na systém, ktorý je demokratický, pokiaľ sa nespochybní jednota Španielska. A to sa prejavilo striedaním dvoch strán vo vláde: Ľudovej strany založenej siedmimi bývalými Francovými ministrami a PSOE, sociálnodemokratickej strany, ktorá je však rovnako nacionalistická ako PP. V roku 2004 sa Katalánsko naposledy pokúsilo novým štatútom nájsť spôsob, ako uznať Katalánsko ako národ v rámci španielskeho štátu, ale PP, PSOE a ústavný súd štatút skrátili, až kým sa neukázalo, že Španielsko nechce uprednostniť pluralitu ani uznať Katalánsko, ale že jeho nacionalizmus sa usiluje o opačnú cestu: rozriediť Katalánsko s cieľom homogenizovať Španielsko

Preto v roku 2010 vzniklo mohutné hnutie za nezávislosť Katalánska, ktoré rok čo rok organizuje najväčšie demonštrácie v Európe až dodnes a v roku 2017 sa v dôsledku absencie dialógu dokonca samo zorganizovalo referendum. Reakciou vlády PP a neskôr vlády PSOE boli represie spojené s kombinovanou akciou sudcov, polície, tajných služieb, štátnej správy a celej politickej a mediálnej siete. Proti Katalánsku boli vykonané veľmi vážne veci a dúfame, že teraz vyjdú najavo a nebudú zdiskreditované ako v minulosti.

A to by sa mohlo stať možným, pretože v dôsledku výsledku volieb v júli minulého roka došlo k veľkej zmene. PP síce zvíťazila, ale nemala väčšinu na zostavenie vlády s krajnou pravicou, takže jej súper, PSOE, by mohol zostaviť vládu, ak by získal podporu ostatných strán. Stúpenci Junts, strany Carlesa Puigdemonta, ktorá je za nezávislosť, potom požadovali amnestiu pre osoby prenasledované justičným systémom a rokovania v Ženeve s medzinárodným sprostredkovateľom, aby sa riešilo právo na sebaurčenie. Veľká túžba Pedra Sáncheza po moci viedla PSOE k prijatiu podmienok, ktoré sú diametrálne odlišné od toho, čo doteraz obhajovala.

Puigdemont si stanovil aj ďalšiu “malú” podmienku: vytvoriť tri parlamentné komisie na vyšetrenie operácie Katalánsko (tajná operácia tajných služieb, polície a sudcov s cieľom zničiť katalánske hnutie za nezávislosť vymýšľaním falošných dôkazov, obviňovaním z korupcie, podplácania…), ďalšiu komisiu pre džihádistické útoky v Barcelone v roku 2017 (ako je možné, že španielska polícia mala na výplatnej listine šéfa džihádistickej skupiny?). Prečo nezabránila útoku, ak špehovala telefóny teroristov? A prečo nevarovala katalánsku políciu?) a ďalšia komisia o nelegálnom špehovaní pomocou izraelského softvéru Pegasus (kanadské univerzitné centrum Citizen Lab zistilo, že pomocou tohto nelegálneho softvéru bolo špehovaných najmenej 67 telefónov politikov, aktivistov a právnikov podporujúcich nezávislosť).

Aby PSOE ospravedlnila tieto vyšetrovacie komisie, musela priznať, že proti nezávislosti Katalánska viedla “lawfare” (špinavú vojnu s využitím súdneho systému na zničenie politických oponentov), čo doteraz popierala. A to spustilo poplach v pravicových stranách a v súdnictve, pretože doteraz hnutie za nezávislosť odsudzovalo tieto praktiky “lawfare”, ale v Španielsku sa hovorilo, že sú to lži a hnutie za nezávislosť bolo kriminalizované vymýšľaním príbehov, ktoré sa šírili s veľkou mediálnou silou. Preto španielska verejnosť reaguje s údivom, nedôverou a hnevom na skutočnosť, že uzatvára pakt s tými, o ktorých jej bolo povedané, že sú strojcami prevratu a teroristami.

PSOE priznala “boj proti zákonu”, pretože chce získať podporu nezávislosti, ale neurobila by to, keby to nebola pravda, a Generálna rada súdnictva, sudcovia Najvyššieho súdu a podnikové orgány sudcov vystúpili s kritikou skutočnosti, že ich chcú vyšetrovať a predvolať na výpoveď do parlamentu. A dokonca vyzvali na diskvalifikáciu a odsúdenie poslankyne Míriam Noguerasovej, ktorá v španielskom Kongrese poukázala na sudcov, podľa nej najviac zapletených do “boja proti právu”: Carlosa Lesmesa, Manuela Marchenu, Pabla Llarenu a Carmen Lamelu. Doteraz mali beztrestnosť robiť a rušiť všetko, čo bolo za nezávislosť Katalánska, ale teraz cítia, že táto beztrestnosť by sa mohla skončiť a oni sa ocitli odhalení. Verili, že keďže sú sudcami, nemôžu byť stíhaní, a odmietajú niesť zodpovednosť.

Nevieme, ako ďaleko Pedro Sánchez zájde, pretože potrebuje hlasy zástancov nezávislosti, ale konečne nastal okamih, ktorý ukazuje pravdu o tom, čo sa v Španielsku stalo. Európa by mala byť ostražitá a nemala by podľahnúť pokušeniu zakryť to alebo ospravedlniť, aby pomohla členovi EÚ, naopak, mala by pomôcť odhaliť pravdu a presadzovať, aby Katalánsko mohlo uplatniť právo na sebaurčenie, ktoré si zaslúži. Pravda a čestné a demokratické konanie pomôžu aj Európe.