Paradoxne, táto situácia dáva politickým lídrom možnosť zažiariť, prezentovať sa ako schopným krízovým manažérom a osobnostiam, ktoré dokážu v ťažkej dobe zjednotiť národ. Platí to napríklad o nemeckej kancelárke Angele Merkelovej, ktorej práve súčasná pandemická situácia zásadne zdvihla inak strmo klesajúce preferencie.

Sú však aj lídri, ktorí krízu zjavne osobnostne nezvládajú. Medzi nich bez pochýb patrí slovenský premiér Igor Matovič. Prvú vlnu krízy zvládol v zásade preto, lebo pokračoval v zodpovednej politike, ktorú nastavil jeho predchodca Peter Pellegrini. Časom sa však ukázalo, že jeho schopnosť manažovať takúto obťažnú situáciu má svoje limity.

Krízové štáby sa predlžili z dvoch hodín na dvanásť, mnohé opatrenia boli príliš drakonické a v prípade, že nejaké opatrenia boli nedomyslené a nepopulárne, ako napríklad masívne kontroly na hraniciach okresov tesne pred Veľkou nocou, tak ich označil za sabotáž zo strany policajného prezidenta, napriek tomu, že uznesenie vlády bolo celkom jasné a jednoznačné. Každému súdnemu človeku však bolo zjavné, že to bolo predovšetkým osobné rozhodnutie premiéra, ktoré pretlačil na vláde a práve len on nesie za neho plnú politickú zodpovednosť.

Postupom času premiér prestal počúvať rady expertov a odborníkov, ktorí požívajú v spoločnosti skutočný kredit, napríklad  Peter Celec, Pavol Čekan, Zuzana Krištúfková, Silvia Pastoreková, Vladimír Krčméry a nasilu presadzoval svoje nápady. Všetky tieto opatrenia išli ruka v ruke so zásadným obmedzovaním občianskych práv, keďže na jar platil mimoriadny stav, ktorý zásadne obmedzoval občianske slobody, ale veľmi tvrdo sa dotkol aj množstva podnikateľov a živnostníkov, ktorým bol lockdown len veľmi neskoro a veľmi nedostatočne kompenzovaný. Treba si pritom uvedomiť, že drakonickosť niektorých opatrení bola ťažko obhájiteľná, keďže Slovensko bolo skutočne premiantom pri zvládaní prvej vlny, a teda ľudia sa  oprávnene pýtali, či boli všetky opatrenia nevyhnutné.

Ukázalo sa však, že Igor Matovič sa z prvej vlny nepoučil. Rýchly nábeh nových covidových ochorení v druhej vlne ho prekvapil. Paradoxne on osobne mal  značný podiel na tom, že sa druhá vlna rozhorela takou intenzitou, keďže proti vôli expertov presadil, že limit hostí na svadbách sa zvýšil z odporúčaných tridsať na sto. Vďaka tomu vznikli silné ložiska nákazy jednak na Orave, ale aj v okrese Bardejov.

Vďaka neustriehnutiu  nástupu druhej vlny ochorenia Covid-19 sa Slovensko dostalo na veľmi nebezpečnú trajektóriu rastu tohto ochorenia kopírujúcu v podstate český model len asi s dvojtýždenným oneskorením. To viedlo k opätovnému zavedeniu núdzového stavu, predovšetkým však k idei „dobrovoľného“ celoplošného pretestovania veľmi orientačnými a nepresnými antigénovými testami.

Na celú akciu testovania vrhla veľmi pochybné svetlo aj okolnosť, že ich pre vládu nakúpila pochybná trnavský firma Eurolab Lambda za premrštenú cenu, na ktorej zarobila podľa vyjadrení opozície vyše štrnásť miliónov eur. Jedna z interpretácii „dobrovoľného“ testovania je aj tá, že sa to teda muselo uskutočniť, aby sa pred verejnosťou obhájil tento pochybný obchod. Práve pochybný nákup vakcíny sa pravdepodobne stane dôvodom na pokus o vyslovenie nedôvery vláde Igora Matoviča.

Práve skutočnosť, že toto celoplošné opatrenie nemalo podporu odbornej verejnosti a bolo jednoznačne politickým, nie odborným rozhodnutím, viedlo k masívnemu odporu značnej časti obyvateľstva. Vrcholom cynizmu bolo, keď sa premiér Igor Matovič  falošne ospravedlnil občanom za to, že testovanie bolo vydávané za dobrovoľné, ale de facto bolo povinné, keďže tí, ktorí sa nepodrobili, museli prečkať celé obdobie, teda dvakrát desať dní v prísnej karanténe.

Toto cynické a arogantné jednanie s občanmi sa nemohlo neprejaviť na prudkom poklese preferencií najsilnejšej vládnej strany OĽANO, ktorá približne za šesť mesiacov poklesla z dvadsiatich piatich percent sotva na štyri percentá, ale aj náraste preferencií opozície, ktorá v deň volieb mala takmer dvadsaťšesť percent a v súčasnosti môžeme sledovať jej nárast o dvanásť percent na tridsaťosem percent. Je jasné, že za takýchto okolností by prípadné predčasné voľby de facto neumožňovali pokračovanie súčasnej koalície, okrem iného aj s ohľadom na skutočnosť, že strana Za ľudí je dlhodobo a systematicky pod piatimi percentami (jej preferencie oscilujú od 3,4 percenta do 4,6 percenta), teda pod úrovňou na vstup do parlamentu.

Je logické, že opozícia v čase, keď premiér a predseda najsilnejšej koaličnej strany vŕši chybu za chybou, extrémne polarizuje spoločnosť a v nedôveryhodnosti prekonáva všetky rekordy, uvažuje čo ďalej. Prvý pokus o vyvolanie predčasných volieb formou referenda ohlásil predseda SNS Andrej Danko. Štruktúry strany sa na tom začali podieľať, ale dodnes nie je jasné, koľko podpisov sa im podarilo zozbierať.

Oveľa silnejšie však zarezonovala výzva predsedu  najsilnejšej opozičnej strany Smer Roberta Fica (aspoň podľa stavu po voľbách a počtom členov poslaneckého klubu), ktorý jednak vyzval na účasť na protivládnej demonštrácii 17. novembra, a to napriek mimoriadnemu stavu. Zároveň vyhlásil, že Smer sa pripája k iniciatíve na vyvolanie predčasných volieb formou referenda. Táto iniciatíva má logiku v tom, že chce mobilizovať nespokojných občanov s cieľom dať im nádej na skrátenie mandátu súčasnej nepopulárnej a podľa opozície aj nekompetentnej vlády.

Na túto iniciatívu reagoval  aj zrejme budúci predseda preferenčne najsilnejšie strany Peter Pellegrini, ktorý zase vyzval ľudí, aby sa zapojili do internetovej ankety v súvislosti so skrátením funkčného obdobia tejto vlády.

Treba však poznamenať, že vyvolanie predčasných volieb nie je vôbec jednoduché. Najprv treba zozbierať 350-tisíc podpisov voličov, ktoré ministerstvo vnútra musí overiť, čo nie je vôbec málo. Pre porovnanie: na to, aby strana mohla kandidovať do parlamentu treba 10-tisíc podpisov a na kandidatúru na prezidenta 15-tisíc podpisov.

Ani vyzberaním a overením podpisov sa však cesta k predčasným voľbám nekončí, práve naopak. Na to, aby bolo referendum platné, je nutné, aby sa ho zúčastnila nadpolovičná väčšina všetkých oprávnených voličov. Už samé toto ustanovenie zákona o referende ho robí de facto nerealizovateľným.

Ak si uvedomíme, že k najdôležitejším parlamentným voľbám chodí približne šesťdesiat percent voličov, teda že len toľko ľudí je ochotných raz za štyri roky venovať pár minút politike, pre úspešnosť referenda je potrebné dosiahnuť kvórum päťdesiatich percent, čo je de facto neprekonateľná prekážka, keďže taktika odporcov referendovej otázky je v podstate výzvou svojim voličom, aby toto referendum ignorovali.

Vďaka tomu všetky referendá, ktoré sa na Slovensku za posledných tridsať rokov konali, boli až na jednu výnimku –vstup Slovenska do Európskej únie – neplatné. Referendum o predčasných voľbách bolo na Slovensku  vyvolané trikrát, ale najvyššia účasť, ktorá bola v tomto referende dosiahnutá, sotva presiahla tridsaťsedem percent. Je preto pravdepodobné, že vyvolanie referenda má skôr propagačný a mobilizačný charakter a má súčasnej vláde  demonštrovať mieru nedôvery, ktorú v spoločnosti požíva.

Ďalším problémom je skutočnosť, že referendum o predčasných voľbách neprešlo „ústavným auditom“. V našej ústave sú totiž obmedzenia, o čom smie a nesmie byť referendum. Okrem iného sa referendom nesmú obmedzovať ľudské a občianske práva a podľa niektorých expertov je dĺžka mandátu politickým právom zvoleného poslanca. Samozrejme, žiaden judikát Ústavného súdu v takejto kauze ešte nemáme, ale je možné, ako sa to už stalo viackrát, že ak by sa podarilo vyzberať 350-tisíc podpisov, súčasná garnitúra by ústavnosť  takejto referendovej otázky dala posúdiť Ústavnému súdu.

No a nakoniec je tu ešte ďalší legislatívno-technický problém. Aj v prípade, že by bolo referendum úspešné, teda, že by sa ho zúčastnilo vyše päťdesiat percent všetkých oprávnených voličov, ústavný zákon o skrátení legislatívneho obdobia parlamentu by musel prijať samotný parlament. A tu narážame na viacero úskalí.

Poslanci Národnej rady SR majú z ústavy garantovanú nepostihovateľnosť, respektíve nestíhateľnosť za akékoľvek hlasovanie v Národnej rade SR. Ak by teda ignorovali vôľu občanov, niesli by za to síce morálnu,  a neskôr sprostredkovane aj politickú zodpovednosť, ale nie trestnoprávnu. Inak povedané, neexistujú nástroje, ktoré by donútili poslancov zahlasovať za skrátenie svojho volebného obdobia. Na podobné hlasovanie dokonca máme v slovenskej politike precedens, keď za ratifikáciu  prístupovej zmluvy Slovenskej republiky do Európskej únie nehlasovalo viacero poslancov z Komunistickej strany Slovenska (KSS) napriek tomu, že referendum o pristúpení Slovenskej republiky do Európskej únie bolo ako jediné platné a úspešné.

Z toho všetkého vyplýva, že iniciatíva na vyvolanie predčasných volieb je skôr politická hra s cieľom mobilizovať voličov a vystaviť akési predbežné vysvedčenie vláde. Zároveň je možné, ba priam pravdepodobné, že ak by sa 350-tisíc podpisov pod takúto petíciu podarilo vyzbierať, súčasná koalícia dá preveriť ústavnosť či neústavnosť takéhoto referenda na Ústavnom súde. Tak sa pre budúcnosť jasne zadefinuje, či tento spôsob politického zápasu je ústavne konformný, alebo nie je.

Roman Michelko