Slovensko/Kanada 6. marca 2017 (HSP/Slovenské slovo/Foto: TASR -Michal Svítok, Drahotín Šulla)

Mečiarove amnestie po určitom tichu opätovne vyvolávajú polemiku. Možno k tomu prispel aj nový film Únos, ktorého predlohou sa stal únos bývalého prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho. Polemické amnestie udelil v roku 1998 vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar, ktorý bol v tom čase zastupujúcim prezidentom Slovenska. Amnestie sa týkajú páchateľov únosu Kováča a zmarenia referenda v roku 1997.

O možnosti zrušenia či nezrušenia amnestií píše aj slovenský právnik žijúci v Kanade Ján Zvalo. Svoj názor publikoval na portáli Slovenské slovo. Prinášame vám ho v plnom znení:

Prečítal som si viaceré pojednania o možnosti, či nemožnosti, zrušiť tzv. Mečiarovu amnestiu. Keďže sa k problému vyjadroval kde-kto, všelijakí „politológovia“, „analytici“, ba aj profesionálni právnici, vyjadrím sa k tomuto problému aj ja. To nie je žiadny veľký právny problém, len isté politické a záujmové skupiny to z neho robia. Ústavný súd už v roku 1999 rozhodol, že raz udelená amnestia sa nedá zmeniť ani zrušiť. Presnejšie, že prezident nemá takéto právo.  Niektorí komentátori argumentujú, že Ústavný súd len vyslovil, že takéto právo nemá prezident, ale nezaoberal sa možnosťou, alebo nemožnosťou, ich zrušenia ústavodárnym orgánom formou ústavného zákona (Peter Kubina).

Nevieme, ako by o tejto otázke rozhodol Ústavný súd ak by opäť konal v tejto veci. Avšak nasledujúci argument by bolo asi ťažko vyvrátiť. Ústava je veľmi striktný formálny zákon, kde každé slovo zaváži. Nie je možné sa s ňou hrať ako s pingpongovou loptičkou. Alebo niečo v Ústave je, alebo tam nie je, a preto to tam netreba hľadať, alebo do nej pašovať.

Článok 102 taxatívne, teda vyčerpávajúco, stanovuje práva, právomoc prezidenta republiky; a to iba jemu. Historicky, je to pozostatok výsadných práv suveréna. Na druhej strane, článok 86 taxatívne vymenúva právomoc Národnej rady. Nikto, okrem ústavodárneho zhromaždenia Rady, zmenou ústavy, nemôže tieto právomoci oklieštiť alebo k nim nejaké pridať. Táto právna zásada je potvrdená dokonca samotnou novelou ústavy, čís. 244 z r. 1998, čis. 90 z r. 2001  a nasledujúcich, ktorá v článku 102, odseku 1 písm. j) a odseku 2) opäť dáva prezidentovi republiky právomoc udeľovať amnestiu, hoci oproti stavu za pôvodnej ústavy (z roku 1992) v menšom rozsahu, s tým, že udelenú amnestiu musí teraz podpísať aj predseda vlády, alebo ním poverený minister. Ani v novej, súčasnej, ústave nieto ani slova o tom, žeby  amnestiu mohla udeľovať, alebo ju nejako pozmeňovať alebo rušiť NR SR.

Ďalším argumentom v prospech zrušenia tzv. Mečiarových amnestií je vraj to, že „tieto amnestie boli procesnými amnestiami, keďže sa nimi nariadilo nezačať alebo zastaviť trestné stíhanie vo vzťahu k určitým skutkom. Nijako sa teda nedotkli trestnosti príslušných skutkov… Iba vytvorili právnu prekážku začatia, resp. riadneho dokončenia trestného stíhania…“ (Peter Kubina). Tu načim upozorniť, že v tomto štádiu konania hovoriť (písať) o trestnosti predmetných skutkov je dosť opovážlivé, ak nie zavádzajúce, pretože o trestnosti, teda či nejaký skutok naozaj bol trestným činom rozhodujú len súdy. Do právoplatnosti konečného rozsudku v danej veci o občanovi je možno hovoriť len ako o podozrivom, obvinenom a obžalovanom. Keďže však amnestia zastavila akékoľvek stíhanie osoby alebo osôb, na ktoré bolo podané trestné oznámenie, na ňu, alebo na nich je možné hľadieť nanajvýš len ako na podozrivých, alebo jednoducho nezúčastnených. Pre nich, samozrejme, má daná amnestia nielen procesnoprávne, ale najmä materiálnoprávne dôsledky. To je akoby amnestia pre tento prípad „znecitlivela“, zrušila príslušné ustanovenia (paragrafy) trestného zákona. Akoby neexistovali. Je to síce veľká vec, ale je to ústavné právo prezidenta republiky, a nikto mu ho v právnom štáte nemôže odoprieť.  Je to dôsledok aplikácie Ústavy, ako najvyššieho zákona republiky.

Aplikácia len od doby počiatku jeho účinnosti

Amnestia je (ústavno) právny akt prezidenta republiky. Ako každý právny akt, ani tento sa nedá jednoducho „zrušiť“. Bolo by ho azda možné len vyhlásiť za neplatný, tak ako sa vyhlasuje neplatnosť iného právneho aktu. Napríklad pre nespôsobilosť na právny akt, nesvojprávnosť, omyl a podobne, čo však v tomto prípade neprichádza do úvahy. Tieto okolnosti nikto nenamieta. Vyhlásiť nejaký právny akt, úkon, za neplatný môžu iba súdy. Národná rada – NR SR nemá právomoc/kompetenciu pozmeniť, zrušiť, alebo vyhlásiť za neplatný, akýkoľvek právny akt, tým menej amnestiu prezidenta republiky. Nikde na svete parlament nemá také práva. Ani tzv. ústavným zákonom, lebo ústavný zákon je ústava – jej zmena alebo dodatok. Teda nejaký „ústavný zákon“ by zas len mohol deklarovať, resp. od istého dňa, odo dňa svojej účinnosti, ustanoviť všeobecné právo prezidenta meniť alebo rušiť amnestiu. Taký počin by však v najlepšom prípade bol neobvyklý, v horšom hlúpy. Nie je mi známe, žeby v dejinách štatu a práva k niečomu takému bolo došlo. Neviem si to predstaviť.

Okrem toho, aj keby k takej úprave došlo, novelizovaná ústava by začala byť účinná len od doby jej prijatia, resp. uverejnenia v Zbierke zákonov. A všetko, teda aj právo prezidenta rušiť amnestiu by sa odvíjalo len od tej doby, teda nie pred novelizáciou. Staré „Mečiarove“ amnestie by aj tak platili, pretože je všeobecným právnym pravidlom, všade vo svete rešpektovaným, že „na každý právny pomer treba použiť takú právnu normu, ktorá bola platná a účinná v čase vzniku pomerov a skutočností na ktoré sa má použiť.“ Teda všetky skutočnosti a pomery sa upravujú a riešia takým  právnym pravidlom, ktoré bolo platné a účinné v tom čase, kedy tieto pomery a skutočnosti vznikli“ (Vysokoškolské učebné texty; Dr. Ján Bakiča: Základné právne pojmy). To znamená, že akýkoľvek ústavný zákon o zrušení amnestie by sa mohol/smel aplikovať len od doby počiatku jeho účinnosti a nevzťahoval by sa na akékoľvek predošlé amnestie, menovite na tzv. Mečiarovu, ktorá bola udelená za platnosti pôvodnej ústavy z roku 1992.

Morálka

Je ešte ďalšia skupina argumentov, ktoré by sa dali nazvať filozofickými, metafyzickými, alebo teologickými, len nie právnickými. V nich sa posudzuje vzájomný vzťah  práva a morálky, pričom na morálku sa kladie väčší dôraz. Morálka prevyšuje zákon, ktorý vraj odvodzuje svoju legitimitu od morálky. Na túto tému by sa dal napísať dlhý traktát. Tu sa obmedzím na to podstatné. Predovšetkým, právo aj morálka sú ľudskými, spoločenskými konštrukciami, kategóriami, ak si odmyslíme teologické poňatie morálky ako Božieho zákona. Lenže aj s „božími“ zákonmi sú problémy, pretože vo viacerých náboženstvách, odvíjajúcich sa údajne od Boha, sú viaceré protichodné morálne ustanovenia, príkazy a zákazy.

Kresťania smú jesť bravčové mäso, mohamedáni nie. Islam nedovoľuje stávky, úrok a pitie alkoholu, kresťanstvo to nezakazuje. Striktný judaizmus zakazuje v deň šabatu vykonávať akúkoľvek prácu, trebárs šoférovanie, kresťanstvo a islam to nezakazujú, aj keď prikazujú svätiť deň sviatočný. Judaizmus má obriezku, kresťanstvo nie atď. Všetky tieto príkazy a zákazy sú v náboženstve záväznými (božskými) zákonmi, avšak v sekulárnom, svetskom práve, aspoň v európskom, sú neznáme. Ktorý zákon bude sudca brať do úvahy na súde štátnej moci? Právnikovi je celkom samozrejmé, že sudca sa bude riadiť domácim svetským právom a nie náboženským, teda „božím“, morálkou. Tým viac, že pri posudzovaní morálky je aj procedurálny problém. Kto autoritatívne rozhodne čo je morálne a čo nemorálne? Človek sám, rodič, učiteľ, spovedník, pápež, panovník, parlament? Existuje odvolací orgán? Kde a kedy morálny proces definitívne končí záväzným rozhodnutím? Vražda je trestný čin (zločin) rovnako podľa svetského tak i „božského“ práva, morálky. Je udelenie istej amnestie, či jej nezrušenie, nemorálny čin podľa náboženských, morálnych  kritérií a protiprávny čin podľa svetského práva? Nie som toho názoru, aj keď niektorí právnici  so mnou asi nebudú súhlasiť. Poznámka: svetské právo (zákon) nepozná pojem nemorálny čin.

Právo a morálka, vo všeobecnosti, nie sú  v subsidiárnom (vertikálnom, podriadenostnom) ale v paralelnom (horizontálnom, podpornom) vzťahu. Právo a  morálka existujú vedľa seba, niekedy sa dopĺňajúc, inokedy stojac v protiklade, napríklad v prípade legálnych umelých potratov. Právnik sa musí riadiť predovšetkým „svetským“ právom, najmä ak obidva druhy práv sú nezlučiteľné, sú v protiklade. Teológ, moralista, bude argumentovať opačne.  Argument, že v danom prípade Mečiarova amnestia bola udelená tak, že „štátna moc amnestovala seba samu“ a preto je nemorálna, a ako taká by mala byť zrušená, nie je právnym argumentom ale novinárskou účelovou demagógiou.

Zahraničné kauzy a medzinárodné právo

A nakoniec: Argumentovanie, oháňanie sa nejakými zahraničnými kauzami a medzinárodným právom, norimbergským procesom v roku 1945 a podobne, je v tomto prípade neúčinné a nanajvýš pokrytecké.

Ak by mali byť potrestané všetky zločiny, všetky vraždy na svete, tak by museli vo väznici v Haagu, či skôr na šibenici skončiť všetci vedúci politici, diplomati, generáli, dôstojníci, zbrojári  a novinári-propagandisti, ktorí sa priamo alebo nepriamo zúčastnili vojen, vrážd miliónov civilov a ničenia celých krajín, vo Vietname, Laose, Iraku, Juhoslávii, Afganistane, Jemene, Líbyi, v Sýrii a inde; ale nič také sa nestalo. Všetci títo zločinci, ak ešte žijú, si pohodlne sedia doma pri poháriku. Nikto ich oficiálne neobvinil, nežaloval a tým menej trestal. O toto mnohí novinári i právnici, tí, ktorí sú takí rozhorčení Mečiarovými amnestiami a žiadajú ich zrušiť, nemajú záujem. Mlčia a neargumentujú v prospech potrestania zločinov rovnakých, alebo ešte závažnejších, ako boli tie, za ktoré boli v Norimbergu odsúdení a popravení poprední nacisti.

Záver: Mečiarove amnestie nie je možné podľa práva, v právnom štáte rešpektujúcom právo, zrušiť.