Väčšina z nich má priemer jedného metra, niektoré aj tri metre a vážiace okolo tridsať ton. Ich guľovitý tvar je nápadne presný. Nemôže to však byť dielo ľudských rúk, pretože niektoré síce ležia roztrúsené po okolí, mnohé sú vrastené do pieskovca z ktorého sa zvetrávaním dostávajú von.

Ak by to aj bolo dielo ľudí, muselo by byť vytvorené pred miliónmi rokov. Je zaujímavé, že sú z iného materiálu ako okolitá pieskovcová hornina. Tvoria ich zlepence zo vzácnych rôznorodých materiálov. Ich najväčším náleziskom sú lomy Megoňka a Klokočov. Práve v Megoňke sa nachádzajú najväčšie trojmetrové gule. Neďaleko sa nachádza Hromová guľa, ktorá nápadne priťahuje blesky. Keďže je z kameňa, zostáva záhadou, čo túto schopnosť spôsobuje.

Významné náleziská kamenných gúľ sú v Kostarike, Mexiku, Austrálii a na Novom Zélande. Najnovšie sa objavilo nálezisko v Bosne a Hercegovine. Najväčšie nálezisko, čo do rozlohy, sa však nachádza na Slovensku.

Záhada veže Spišského hradu

História najväčšej stredoeurópskej stavby svojej doby, Spišského hradu, sa nám zdala byť jasnou.

Travertínové bralo bolo osídlené už päť tisícročí p.n.l.. Od prvého storočia p.n.l. bola osídlená Keltmi, potom už hovoríme o Slovanoch. Pri rekonštrukcii hradu sa našli základy veže omnoho väčšej a staršej ako dnešná dominanta hradu. Základy sú impozantných rozmerov. Múry sú štvormetrové a priemer veže je 23 metrov. V strede sa nachádza podporný stĺp s trojmetrovým priemerom. Veža  takých rozmerov musela byť vysoká 15 až 20 metrov. V jej základoch sa našli opracované kamene z ešte staršej stavby. Kto vežu postavil? Ako veža zanikla? Dnes vieme, že to bola geologická katastrofa.

Obrovský kus brala sa odlomil a zrútil do doliny. Zlom zasiahol i vežu. Alebo to bola ona sama, ktorá to svojou mohutnosťou spôsobila? Dnes si možno už len predstaviť, aký to musel byť úctu vzbudzujúci pohľad na mohutnú stavbu, ktorá sa vypínala nad širokým okolím. Spišský hrad je súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Minulosť a  prítomnosť svetového rekordéra

Až do roku 1955 bola visutá lanovka na Lomnický štít svojimi technickými parametrami svetovým rekordérom v prevýšení a dĺžke dráhy. So stavbou sa začalo v roku 1936 a mala dva úseky.

Prvý úsek z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso cez medzistanicu Štart bol ukončený za jeden a pol roka v decembri 1937. Úsek bol dvojsmerný a dve kabíny sa stretávali v stanici Štart. Budovy staníc projektoval Dušan Jurkovič. Najväčšia polyfunkčná budova je na Skalnatom plese. Donedávna okrem lanoviska mala aj hotelovú časť (Encián) a reštauráciu. Stavba horného úseku trvala do roku 1941. Napriek obtiažnosti terénu,a nestálosti počasia, stavba napredovala pomerne rýchlo i keď si predstavíme že spočiatku bol materiál vynášaný na vrchol nosičmi.

Horná časť stanice bola spolu s astronomickým observatóriom, najvyšším na Slovensku, dokončená v roku 1941. Najťažšie úseky sa teda stavali už za existencie prvého Slovenského štátu, čo bol pre mladý štát slušný výkon. Na vrchol premáva jedna kabína na závesnom lane bez podpery. Po postavení veľkokapacitnej kabínkovej lanovky z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso bol spodný úsek v roku 2000 odstavený, a dnes je už demontovaný. Spodná budova a jedna podpera z oboma kabínami má slúžiť ako múzeum.

Päťstoročná tradícia technického diela

V minulosti na zlato bohatých vrchoch, medzi Kremnicou a Turčekom, sa nachádza banské technické dielo z 15 storočia. ktoré svojou unikátnosťou je ojedinelé nielen na Slovensku, ale i vo svete, Turčekovský vodovod. V minulosti privádzal vodu z prítokov rieky Turiec a ústil do Hrona.

Slúžil na pohon banských strojov v kremnickej oblasti a povrchových zariadení. Vodovod je funkčný dodnes. Celé dielo má 34 km a prevýšenie 7oo m. Na objekte sa nachádza 9 štôlní, akvadukt, dve akumulačné vodné nádrže, usadzovacia nádrž, vyrovnávacia nádrž, šachta a tri stupne vodných elektrární. Slúžil na pohon strojov v štôlňach a slapoch, kremnických mlynoch a papierňach, zásoboval vodou mesto Kremnica a neskôr slúžil i na napájanie parných lokomotív.

Voda sa privádzala na najvyšší bod údolia a odtiaľ sa rozvádzala k banským dielam v Kremnici a okolí.

V súčasnosti slúži na výrobu elektrickej energie vo dvoch povrchových hydroenergetických stupňoch. Tretí stupeň sa nachádza v šachte pod zemou v hĺbke 144m. Bol prvou podzemnou vodnou elektrárňou v Európe. Pri Turčeku preteká vodovod geografickým stredom Európy.

Telgártska slučka

V tomto roku uplynie už 85 rokov od zahájenia výstavby železničnej trate Červená skala- Margecany. Tam kde trať prechádza jednou z najkrajších scenérií Slovenka, pri prameni Hrona pod Kráľovou holou, boli vybudované technicky najzaujímavejšie železničné objekty.

Najpozoruhodnejšou stavbou je špirálovitá slučka pri Telgárte dlhá 1239 m s prevýšením 31 m. V nej je položený tunel v oblúku s polomerom 400 m. Tesne nad tunelom je Telgártsky viadukt vysoký 22 m s prvou betónovou oblúkovou konštrukciou u nás. Za ním je 18 m vysoký v oblúku položený druhý viadukt nad údolím Chramošky s deviatimi kamennými oblúkmi. Potom trať vchádza do Hronského tunela a v zápätí do vrcholového Besníckeho tunela. V ňom sa nachádza vrcholový bod trate vo výške 957 m. Je to najvyšší bod železničných tratí s normálnym rozchodom na Slovensku. Tu trať opúšťa Horehronskú dolinu a vchádza do oblasti Gemera prechádza cez ďalšie prekrásne prírodné scenérie. Systém Telgártskej slučky je zaradený medzi národné technické  pamiatky.

Aragonitová jaskyňa

Aragonitový klenot svetového dedičstva. Ochtinská aragonitová jaskyňa je vo svetovom meradle unikátnym výtvorom, ktorý svojou rôznorodosťou upúta každého návštevníka.

Nachádza sa v Slovenskom Rudohorí. Je z prvohorných vápencov a preto má aragonitovú výzdobu, ktorú tvoria ihlicovité, obličkovité, špirálovité hroty a trsy mliečneho aragonitu. Na rozdiel od druhohorných vápencov, ktoré vytvárajú kvapľové jaskyne. Považuje sa za najkrajšiu na svete. Je jediná v Európe, a jedna z troch na zemi. Je zapísaná do zoznamu Svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO.

Údolím Muránskej planiny

Ozubnicová trať s normálnym rozchodom, Tisovec – Pohronská Polhora je jedinečné zariadenie v stredoeurópskom meradle a jedna z dvoch doposiaľ prevádzkovaných tratí na svete. Železničná trať prekonáva strmé stúpanie a následne spád cca 50% v úseku Pohronská Polhora – Zbojská – Bánovo čo je umožnené zvláštnou konštrukciou zvršku súpravy. Na 16-tich kilometroch trate Tisovec – Pohronská Polhora, ktorá sa kľukatí malebným údolím Národného parku Muránska planina, sa nachádzajú postupne smerom od Tisovca , oblúkovitý 800 m dlhý tunel, tri viadukty vysoké 20, 31 a 36 metrov a dlhé 105, 175 a 200 metrov a  dvojdielna ozubnica dlhá 5.836 metrov.

V súčasnosti už jazdí na trati aj pôvodný parný ozubnicový rušeň. Nefunkčný rušeň sa našiel v Rumunsku, doviezol sa na Slovensko a zrekonštruoval v pôvodnej podobe. Zriadilo sa aj múzeum trate v Tisovci.

K jazde súčasným historickým vláčikom patrí aj zastavenie a pobyt na Salaši Zbojská. Pri návšteve Tisovca je možné vidieť, čo však nemá so železnicou nič spoločné, najdlhšiu fujaru trombitu na svete dlhú 20 metrov a vážiacu 70 kg. Je uložená v priestoroch kultúrneho stánku v Tisovci.

V januári 2008 bola ozubnicová trať Tisovec – Pohronská Polhora vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku Slovenskej republiky.