V skratke k tej Kube. Studená vojna, rok 1962, Kennedy a Chruščov… Rusi v tajnosti začali s umiestňovaním rakiet na Kube, s potenciálom zasiahnuť viacero veľkých amerických miest. Spravodajské služby to odhalili a prezident Kennedy svojou brilantnou a do neba vychvaľovanou, tvrdou a jednoznačnou reakciou Rusov donútil, aby rakety stiahli. Aj keď touto stratégiou riskoval rozpútanie konfliktu, ktorý by zničil celú planétu a život na nej, ako ho poznáme a niekoľkokrát k tomu bolo naozaj blízko. Ľudstvo ale malo šťastie a celá kríza, ktorá trvala ani nie mesiac, sa skončila oficiálnym víťazstvom Spojených štátov. Hurá. Bodka.

To je základná verzia, ktorú dnešný človek nájde medzi prvými odkazmi o tejto kapitole našich dejín na internete. Iba ak sa celej veci začne venovať podrobnejšie a zároveň má šťastie na propagandou nedofarbené, nezávislé a pravdivé informácie, dozvie sa celý príbeh.

Sovieti rozmiestnením svojich rakiet na Kube iba reagovali na rovnaký krok Spojených štátov, ktoré jadrové hlavice už predtým rozmiestnili v Turecku, hneď pri hraniciach so Zväzom sovietskych socialistických republík. Nestačilo, že také rakety mali v Taliansku a iných štátoch Európy, zlých komunistov chceli mať obkľúčených z každej možnej strany a pokiaľ možno, nech sú rakety čo najbližšie k Moskve.

ZSSR samozrejme reagoval a rozhodol sa Amerike odpovedať rovnakým krokom. Svoje jadrové zbrane začal v tichosti rozmiestňovať na Kube, iba niečo vyše 100 kilometrov od pobrežia USA. Spravodajská služba to zistila a prezident Kennedy po niekoľkých dňoch nariadil námornú blokádu Kuby. Práve počas nej bol svet hneď niekoľkokrát na pokraji začiatku jadrovej vojny medzi dvoma mocnosťami, predtým „spojencami“ v Druhej svetovej vojne. Našťastie, Kennedy sa napokon s Chruščovom dohodol a Sovieti svoje rakety z ostrova slobody stiahli. A následne, samozrejme v úplnej tichosti, Američania stiahli svoje rakety z Turecka. Taký je celý príbeh.

Reakcia prezidenta Kennedyho je dodnes – najmä zo strany západných mocností – prezentovaná ako skvelý, rázny a rozhodný spôsob ochrany USA a celého demokratického sveta, jeho hodnôt, slobody a spôsobu života. Rozhodnutie hodné štátnika v tom najlepšom zmysle slova, brilantný ťah. Napriek obrovskému riziku, ktoré to so sebou nieslo. Nič iné totiž na Rusov neplatí, rozumejú iba sile. Kennedy bol nielen víťaz, ale priam poloboh.

Nasledujúce slová nemajú byť obranou Rusov, ani pokusom o ospravedlnenie jasného porušenia medzinárodného práva. A už rozhodne nemajú byť obhajobou a schvaľovaním vojny a zabíjania. To je niečo, čo aj priemerne empatický, vnímavý a cítiaci človek musí odsúdiť, ako najväčšie zlo. Ale ak sa USA svojho času mohli blízkosti ruských rakiet „brániť“ akýmkoľvek spôsobom, aj za cenu veľkého rizika jadrového stretu, Rusko na obavy a ochranu svojich záujmov právo nemá?

Blanár: Konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom nemá vojenské riešenie

Vojny sa v histórii ľudstva viedli z rôznych dôvodov. Niekedy išlo len o ego, inokedy o zdroje, občas o „vyšší princíp“, dôvodov bolo mnoho a boli rôzne. Ak si spomenieme iba na uplynulé dekády a nepôjdeme ďaleko do histórie – Irak, Kórea, Vietnam, Afghanistan, Sýria, Juhoslávia… Vojna vždy prináša len nešťastie a ničí nielen tých, ktorí sú do nej priamo zatiahnutí. No domnievať sa, že ľudstvo je natoľko vyspelé, že žiadne vojny a zabíjanie už nebude, je naivné. Bohužiaľ…

Všetci vieme, čo sa na Ukrajine dialo minimálne od roku 2014. Sústavné porušovanie a potláčanie základných ľudských práv etnických Rusov, zákazy ruštiny na školách, v médiách, na úradoch. Rozpúšťanie politických strán, zatváranie médií, prenasledovanie politickej opozície, vrátane väznenia jej predstaviteľov, zákaz pravoslávnej cirkvi. Vyhlásenia ukrajinských politikov o tom, že Rusi si zaslúžia žiť jedine tak niekde v pivnici, ako potkany. A takto by sa dalo pokračovať veľmi dlho.

No v prvom rade, na území Ukrajiny bolo počas niekoľkých rokov pred začiatkom otvorenej vojenskej fázy ukrajinského konfliktu zabitých niekoľko tisíc etnických Rusov. Sú takí, ktorí to spochybňujú, ale dôkazov je viac, než dosť, vrátane správy OBSE. Tá správa už – samozrejme – akosi neuvádza informáciu, kto Rusov systematicky vyvražďoval. A tým pádom je vôbec „otázne“, či sa to naozaj dialo, všakže? Napríklad aj o pluku Azov sa svojho času tiež hovorilo iba ako o partičke horkokrvných futbalových fanúšikov, niektorí dokonca vyhlasovali, že ani neexistuje. Vraždí tých Rusov vôbec niekto? Ak áno, kto? Žiadne odpovede, len ticho… Napokon sa nás budú snažiť predstaviť, že to Ruská federácia robila sama, aby mala zámienku rozpútať konflikt. Chorá logika a chorý svet, povedal by jeden. Toto všetko je samo o sebe tragické, veľmi závažné a smutné, keďže ide o tisíce zmarených životov a zničených rodín, ale je to len jedna časť tohto smutného prínehu.

Tou druhou je neustále rozpínanie sa NATO k ruským hraniciam. Dalo by sa dlho hovoriť a polemizovať o tom, aké sľuby a dohody západ s Ruskom uzatvoril alebo nie po páde Berlínskeho múru, aj neskôr. A  kto ich kedy ako prvý porušil. Faktom ale je, že NATO sa neustále viac a viac približovalo k hraniciam súčasnej Ruskej federácie, to naozaj nikto spochybniť nemôže. Stačí sa pozrieť na mapu. To všetko napriek opakovanému nesúhlasu a vyjadreniu pocitu ohrozenia zo strany Ruskej federácie. Ale oni na niečo také predsa nemajú právo, majú byť ticho a poslúchať demokratický svet. A pozerať sa, ako sa členom NATO stane ďalší štát, z územia ktorého raketa do Moskvy preletí za naozaj krátky čas…

Je tu teda otázka: je v poriadku, keď jedna svetová mocnosť na blízkosť jadrových zbraní protivníka pri svojich hraniciach zareaguje nanajvýš konfrontačne a neváha riskovať jadrovú apokalypsu, ale iná svetová mocnosť na neustále približovanie sa cudzích vojsk ku svojim hraniciam nemá podniknúť nič a dekády sa má len pozerať na rozpínanie vojenského bloku, ktorý je otvorene naladený proti nej? Kennedy je vnímaný a oslavovaný ako odvážny, veľký štátnik a stratég, keď neváhal nariadiť námornú blokádu Kuby a dohnal tak svet na kraj jadrového konfliktu, ale v prípade Putina budeme používať úplne iné označenia?

Čína demonštruje svoju námornú silu – priamo pod nosom NATO

Zhrňme si to. Rusi boli na Ukrajine systematicky vyvražďovaní, všetko ruské bolo zakazované a znevažované, NATO sa pomaly tlačilo až do kuchyne v Kremli… Dokedy sa mali Rusi na to pozerať a nič nerobiť, len čakať? Dokedy si mali nechať brnkať po nose a trpieť to, ako sa k nim západ správa, úplne ich ignoruje, poúča a berie ich pomaly ako nesvojprávnych?

Často sa hovorí o ruskej propagande a šírení dezinformácií. Nebudeme sa tváriť naivne a tvrdiť, že nič také neexistuje. Propaganda, špionáž a nie práve férová a čistá hra sú bežnými vecami aj v prípade vzťahov medzi spojencami, príkladov aj v nedávnej histórii máme neúrekom. Nieto ešte medzi „nepriateľmi“. Ale minimálne tak, ako existuje ruská propaganda, existuje aj tá západná. A tá je dokonca možno ešte horšia, pretože je oveľa viac sofistikovaná, komplexnejšia, premyslená, dlhodobá a všadeprítomná.

V porekadlách je skrytého mnoho múdra a skúseností našich predkov. A v tejto súvislosti môžeme použiť hneď tri z nich. Bez vetra sa ani list na strome nepohne, nič nie je čiernobiele a pravda je vždy niekde uprostred… Je to prinajmenšom tak, že ako má časť svojej pravdy západ, takisto ju majú Rusi a rovnako je to aj v otázke, kto má „maslo na hlave“. Ale ak jedna veľmoc má právo razantne brániť svoje záujmy a bezpečnosť, ak sa cíti ohrozená a to dokonca aj vtedy, ak sa z jej pohľadu niečo „nekalé“ deje na inom kontinente, iná veľmoc také právo nemá? Sú Rusi menejcenní, ako „pupok sveta“, kolektívny západ na čele s USA?

Za ostatných 30 rokov sa západ s Rusmi nerozprával, ako s rovnocenným partnerom. Skôr s nimi zaobchádzali ako s handrami. Majú poslúchať, počúvať čo im „vyspelý svet“ diktuje a nemať žiadne požiadavky, tobôž nároky. No Rusko nezačalo ako prvé postupne odstupovať napríklad od medzinárodných zmlúv o jadrových zbraniach. Rusko sa netlačilo britským premiérom, francúzskym prezidentom, či nemeckým spolkovým kancelárom takmer do obývačky. Argumenty o nevyprovokovanej agresii, ale prosím vás… Tomu naozaj verí len zombík totálne spracovaný systémom, ktorý nie je schopný vnímať realitu a informácie má iba z jedného, „správneho“ zdroja. Ale veď prečo by západ klamal, niečo zamlčal, niečo nepovedal celé? Západ je predsa etalónom pokroku, morálky, čistoty a zodpovednosti, v histórii je príkladov neúrekom. Odpustite ten nádych irónie…

Odpusťme Rusku všetko, čo sa stalo. Blanár vyzýva Západ k spolupráci s Moskvou, Ukrajina reaguje

Človek, ktorý mal za ostatné desaťročia otvorené oči a uši a informácie prijímal zo všetkých dostupných zdrojov isto zachytil aj opakované ruské vyjadrenia, ktoré vyzývali skôr na vzájomný rešpekt, úctu, nezasahovanie do vnútorných záležitostí jednotlivých strán. A vyzývali k životu vedľa seba v mieri, k obojstranne prospešnému a výhodnému obchodovaniu. Viete, tým rečiam o tom, akí sú Rusi nezodpovední a nespoľahliví, ako svoje energetické zdroje využívajú na vydieranie sveta a obchodných partnerov, tomu môže uveriť naozaj iba niekto, kto má celý život klapky na očiach. Rusi sa nikomu vojnou nevyhrážali a rozprávky o tom, ako chcú „zhltnúť“ celú Európu a priamo nás ohrozujú, že vojna je nevyhnutná… To máte, prosím vás, odkiaľ?

Tvrdiť, že Rusi mier nechcú, pretože Putin pol hodinu potom, ako západ s Ukrajincami oznámia, že vypracovali taký či onaký návrh riešenia nestojí v pozore s perom pripraveným na podpis v ruke, je prinajmenšom scestné. Rusi sa už nedajú opiť rožkom, aby potom opäť raz ľutovali a doplácali na to, že uverili sľubom západu. A nechali sa podviesť, ako už toľkokrát predtým. Opakujú, že prímerie by slúžilo len na doplnenie stavov techniky a vojska a na to jednoducho nepristúpia. Navyše, keď majú na fronte absolútnu prevahu, napriek stovkám miliárd dolárov, ktoré západ do ich porážky na Ukrajine nalial. Chcú, aby sa zabezpečil trvalý mier a aby sa odstránili prvotné príčiny tejto strašnej kapitoly našich dejín. A nie sú ochotní akceptovať prítomnosť cudzích vojsk v blízkosti svojich hraníc, pretože západu už jednoducho neveria. Je to naozaj tak nepochopiteľné?

Ak minister Blanár povedal, že „musíme nájsť spôsob spolupráce s Ruskom a možno aj odpustenie si toho všetkého, čo sa udialo“, povedal to veľmi diplomaticky. Väčšina sveta – aj keď u nás sa niečo také jednoducho nepripúšťa – to vidí tak, že ako prvý by so slovom Prepáčte mal prísť Západ, ktorý svojou arogantnou a povýšeneckou politikou a túžbou po nadvláde a kontrole nad celým svetom už jednoducho prekročil všetky únosné hranice. Západ by mal podať vystretú ruku a myslieť to úprimne. Ale to sa – vzhľadom na históriu, ako aj nastavenie súčasných západných „elít“ a ich záujmy – asi pohybujeme skôr vo svete science fiction…