Súdny dvor EÚ minulý týždeň rozhodol o tom, že zamestnávatelia musia viesť presnú evidenciu pracovného času zamestnancov, a to bez ohľadu na to, kde a kedy pracujú. „Členské štáty musia vyžadovať od zamestnávateľov, aby zabezpečili objektívny, spoľahlivý a prístupný systém, ktorý zaznamená odpracovaný čas každého zamestnanca počas dňa,“ píše sa vo vyhlásení s tým, že je na členských štátoch, aby si zadefinovali a nastavili špecifiká takéhoto systému. Tieto systémy totiž budú musieť zohľadňovať čoraz viac sa rozširujúce formy výkonu práce cez home office či pre zamestnávateľov tzv. zdieľanej ekonomiky, teda situácie, keď zamestnanci nepracujú v štandardných predpísaných pracovných zmenách, prípadne si pracovný čas určujú sami. Implementácia tohto nariadenia citeľne zasiahne väčšinu zamestnávateľov pôsobiacich v SR, a to nielen finančne, ale aj preto, že budú musieť riešiť problém s hľadaním vhodného technologického riešenia. „V pracovnoprávnych predpisoch nie je ustanovené, akou formou alebo spôsobom má byť evidencia pracovného času uskutočňovaná, ale bude musieť preukázať, či zamestnanec odpracoval alebo neodpracoval stanovený pracovný čas,“ hovorí stanovisko ministerstva. Odborári, zamestnávatelia i občania naprieč celou Úniou len krútia hlavami.

Eurostat tento týždeň informoval, že Slovensko je na štvrtom mieste v EÚ, pokiaľ ide o počet novo prichádzajúcich migrantov z krajín mimo EÚ. Pravda, nejde o jadrových fyzikov, ani o lekárov-špecialistov – väčšinou ide o operátorov alebo pomocné sily v automobilkách alebo podobných fabrikách. Tento počet začal rásť v roku 2017, keď začali mať zamestnávatelia veľkých spoločností na Slovensku dovtedy nepoznané problémy so zháňaním lacnej pracovnej sily, pretože na domácom trhu sa minuli zásoby tých, ktorí by boli ochotní za daných podmienok určité práce vykonávať. Firmy sem teda na prácu dovážajú lacných cudzincov, najmä z Ukrajiny, Srbska, Rumunska a ďalších krajín.

Banská Štiavnica je pýchou Slovenska. Toto krásne starobylé banské mesto sa pýši viacerými svetovými unikátmi, je zapísané organizáciou UNESCO ako lokalita Svetového dedičstva, a je jedným z hlavných turistických cieľov na Slovensku. Oficiálna stránka mesta www.banskastiavnica.org v sekcii „Ako sa dostať do Banskej Štiavnice verejnou dopravou“ víta návštevníkov týmto textom: „Pokiaľ si zvolíte ako dopravný prostriedok vlak či autobus, treba rátať s tým, že pravdepodobne budete musieť viackrát prestupovať, priame spojenia sú totiž ojedinelé. Existuje viacero možných trás, ktoré si môžete zvoliť, avšak väčšinou majú len niekoľko, nie vždy optimálnych spojení, takže dostať sa do Štiavnice si vyžaduje strategické plánovanie.“ Dalo by sa očakávať, že kompetentní sa zahanbujúcou situáciou budú urgentne zaoberať, aby ju zlepšili. Aká je realita? Najnovšie informácie, ktoré rozhorčili verejnosť nielen v samotnej Štiavnici, hovoria, že čoskoro sa zrejme priame autobusové spojenie mesta s Bratislavou úplne zruší.

V júni by sa malo konečne začať s búraním tridsať rokov rozostavanej a nikdy nedokončenej bratislavskej nemocnice Rázsochy. Táto nemocnica mala byť pýchou slovenského zdravotníctva, ale na jej dokončenie sa po revolúcii v demokratickom zdravotníctve nenašli peniaze, a tak na lukratívnom mieste na okraji Bratislavy dodnes stojí iba obrovská rozostavaná ruina, sídlo duchov a bezdomovcov. Táto neexistujúca nemocnica má v poradí už štvrtú riaditeľku, ktorá tento post zastáva bezplatne popri svojom zamestnaní na ministerstve zdravotníctva. Od revolúcie sa na Slovensku v podstate nepostavila žiadna významnejšia nemocnica, ak sa nerátajú dostavby niekoľkých nových pavilónov pri jestvujúcich zariadeniach.

Dobrou správou je, že pri Rimavskej Sobote sa bude stavať nová veľká väznica. Výstavba komplexu s kapacitou 796 odsúdených má riešiť dlhodobo nepriaznivý vývoj počtu väznených osôb i prekračovanie kapacít doterajších zariadení, a tiež má naplniť odporúčania Európskeho výboru na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania. V praxi to znamená rozšírenie ubytovacej plochy z tri a pol na šesť štvorcových metrov na jedného väzňa. Súčasťou komplexu má byť parkovacia zóna s celkovou kapacitou 204 miest (54 pre návštevy a 150 pre zamestnancov), administratívna budova, objekt kynológie aj dve univerzálne výrobné haly pre potreby zamestnania odsúdených. Cely budú dvojlôžkové a štvorlôžkové a majú mať vlastné WC s umývadlom. Po dobudovaní väznice budeme opäť o kúsok bližšie k nášmu vzoru, Spojeným štátom americkým, ktoré majú vo väzeniach 2,3 milióna ľudí, čo je takmer štvrtina všetkých väzňov na planéte.

Keď pozeráme v televízii filmové týždenníky z čias dávno minulých, možno sa nad svetom, v ktorom žili predchádzajúce generácie, tak trochu povznesene pousmejeme – nad ich problémami, budovateľským nadšením, naivnou dôverou v ideály, v ktoré my dnes už zatracujeme ako prekonané a nebezpečné. Ale čo poviete, čo si budú o pár desiatok rokov myslieť budúce generácie o dnešnom Slovensku a EÚ, o svete, v ktorom žijeme my dnes, a o správach ako sú tieto?

Ivan Lehotský