Tri vetvy a skvelé epochy i obdobia útlmu a porážok. Slovanstvo ako prirodzený fenomén – 1.časť

Bratislava 21. septembra 2021 (HSP/Foto:Maroš Puchovský,Pixabay)

Slovanstvo je prirodzený a doslova rodinný fenomén. Je rodinou národov, ktorá pochádza z jedného praslovanského koreňa. Akokoľvek sa vyvíjali historické udalosti, toto povedomie príbuznosti bolo vždy prítomné

V rozličných dejinných dobách prechádzali Slovania od jednoty k rôznosti a od rôznosti k jednote. No v prípade ohrozenia vždy dokázali držať spolu. Spoločné vystúpenia od čias protitureckých bojov, barokového slavizmu, myšlienky slovanskej vzájomnosti v roku 1848, boja légií za prvej svetovej vojny či spoločného boja proti fašizmu v druhej svetovej vojne sú toho dôkazom. Najmä posledné spoločné vystúpenie Slovanov počas druhej svetovej vojny nadlho určilo osud Európy a sprostredkovane i celého sveta. Celá druhá polovica dvadsiateho storočia sa niesla v znamení tohto víťazstva.

V akej situácii sa nachádza slovanský svet dnes? V dobe, keď je Európa na začiatku 21. storočia opäť rozdelená do blokov, je rozmýšľanie o tejto téme najmä pre stredoeurópskych Slovanov čoraz zložitejšie. Hoci boli Slováci, Česi a Poliaci hýbateľmi myšlienky slovanskej vzájomnosti, dnes sú tieto národy opäť vo sfére vplyvu západu, ktorý sa pokúša o konfrontáciu s Ruskom.

Hoci boli balkánski Slovania už do veľkej miery zjednotení, dnes sú rozdelení na drobné štátiky. Hoci boli východní Slovania dlho jedným celkom, dnešné dianie na Ukrajine túto jednotu narúša. Idú teda Slovania od seba alebo k sebe? Aké je naše miesto v slovanskom svete a v stredoeurópskom zlomovom pásme na pomedzí civilizácií?

Aby sme si odpovedali na tieto otázky, skúsme sa preniesť k podstate vzniku slovanského fenoménu.

Slovanský svet sa rozprestiera na ploche viac ako 20 miliónov km2 a má 300 miliónov duší. Už len preto je ťažké uchopiť ho ako celok, pochopiť jeho zložitý vývoj a určiť jeho postavenie v dnešnom svete. Jednu istotu však máme – sme jeho súčasťou.

Len v nedávnej historickej dobe Slovania obývali dve tretiny Európy od Hamburgu na severe po Peloponéz na juhu a od Álp na západe po stredoázijské stepi na východe. Potom ich na čas prekryli nánosy iných kultúr a na chvíľu sa zdalo, že Slovania zmizli pod hladinou euroázijského mora. Potom sa však východná vetva Slovanov rozšírila cez celú Áziu až po Tichý oceán a dve svetové vojny v 20. storočí odplavili cudzie nánosy zo Strednej Európy a Balkánu.

Odrazu slovanský svet vystúpil nad hladinu ako členité súostrovie tvorené trinástimi štátmi. Predchádzajúca povodeň medzi nimi zanechala väčšie alebo menšie prielivy, pooddeľovala ich jeden od druhého, ale napriek tomu tvoria jeden celok.

Strednú skupinu ostrovov tvoria Slovensko, Česko a Poľsko, južnú skupinu Slovinsko, Chorvátsko, Bosna, Čierna Hora, Srbsko, Macedónsko a Bulharsko, východnú skupinu Ukrajina, Bielorusko a Rusko. Strednú skupinu oddeľuje od južnej rakúsko-maďarsko-rumunský prieliv a od východnej nová hranica Európskej únie. Stredné ostrovy zaplavila svojho času germánska povodeň, južné ostrovy turecká povodeň a východné ostrovy mongolská povodeň. Po opadnutí vôd sa ukázala podstata, ale aj nadobudnuté rozdiely.

Stredná oblasť bola dejiskom vzniku. Vytvorili sa tu prvé slovanské štáty ako Samova ríša a Svätoplukova ríša (v prameňoch Veľká Morava alebo Slovenská zem), neskôr český a poľský štát a zväzy polabských Srbov, Veletov a Obodritov. Všetky tieto štáty sa vymedzovali proti nemeckej ríši. Polabskí Slovania po štyroch storočiach bojov podľahli a ostal z nich iba malý ostrovček Lužických Srbov, Česi prežili ako vazali Nemcov, Poliaci skončili rozdelení medzi Prusko, Rakúsko a Rusko, Slovenská zem v područí pôvodne kočovných maďarských kmeňov neskôr ovládnutých Habsburskou rímsko-nemeckou ríšou. Všade tu sa medzi Slovanov zamiešal vo väčšej alebo menšej miere nemecký prvok. Slovania ho počas stáročí doslova strávili, asimilovali alebo vypudili. Keď sa však v 20. storočí na viacero etáp opäť vytvoril slovenský, český a poľský štát, toto západné dedičstvo, hoci už v čisto slovanskom prostredí, prispelo k pričleneniu tohto priestoru k Európskej únii.

Slovanský juh sa od počiatku vymedzoval proti Byzantskej ríši a potom proti jej nástupkyni Tureckej ríši. Z tohto spolužitia vyplynula najprv slovansko-byzantská kultúrna syntéza a neskôr slovansko-turecká vojenská konfrontácia. Výsledkom bolo, že slovanský juh nadobudol v kultúre východné črty a v spoločenskom usporiadaní dostali veľký priestor vojenské tradície. Tie prispeli, okrem iných okolností, aj k bojom medzi samotnými slovanskými štátmi na Balkáne. Dnešný slovanský juh je skutočným súostrovím drobných ostrovčekov a osamelých skalísk, nahustených na malom priestore od Álp po Čierne more, kde Slovinsko a Chorvátsko majú pobrežné majáky otočené smerom na západ, Bosna na juh, Čierna Hora, Srbsko, Macedónsko a Bulharsko na východ. Členmi Európskej únie sú Slovinsko, Chorvátsko a najvýchodnejšie položené Bulharsko.

Slovanský východ po úvodnej skvelej epoche v čase Kyjevskej Rusi podľahol mongolskému vpádu a veľkosť tejto devastácie sa dá porovnať len s veľkosťou rozmachu Ruského impéria po porážke kočovníkov. Vtedy Rusi v podstate dobyli bývalú mongolskú ríšu späť, a to až po Tichý oceán. Tento nečakaný úspech urobil z pôvodne najodľahlejšieho slovanského národa žijúceho v severských lesoch svetovú veľmoc, ktorá v 20. storočí vo forme Sovietskeho zväzu postupne ovládla aj stredoeurópskych a balkánskych Slovanov. No aj toto impérium dospelo k svojmu koncu a rozpadlo sa vo svojej východoslovanskej časti na tri ostrovy – Ukrajinu, Bielorusko a Rusko, pričom ruský ostrov má stále veľkosť kontinentu. Zároveň sa však vytvoril úzky ale dobre strážený prieliv, zvaný hranica Európskej únie, ktorý teraz oddeľuje východných Slovanov od Slovanov stredoeurópskych a balkánskych.

Dnešní Slovania sú teda zbavení priamej cudzej nadvlády, ale zároveň sú pooddeľovaní od seba novými hranicami. Predsa však nikdy nestratili povedomie vzájomnej príbuznosti. Každý na svojom, každý zvlášť a predsa spolu. Slovanské národy vstúpili do 21. storočia ako trinásť súrodencov, ktorí spravujú každý osobitne svoj diel kedysi spoločného dedičstva. Sú to pochopiteľne veľmi rozdielni súrodenci, no predsa sú vždy rodina. Čo majú teda stále spoločné?

(Pokračovanie)

Maroš Puchovský

(Text je súčasťou knihy „Vojenské bratstvo Slovanov“, ktoré vydala Žilinská prvá obchodná v r. 2020.)