Čo sa však o Hegelovi zamlčiava a čo je laickej verejnosti fakticky úplne neznáme, to ostro kontrastuje s jeho filozofiou idealizmu. Hegel bol presvedčený, že vojna je popri revolúcii jedinou možnosťou, kde sa človek modernej doby ešte môže stať hrdinom a kde sa môže presláviť nesmrteľnými hrdinskými činmi.
V každom prípade je Hegel jediným filozofom, ktorý skonštruoval veľmi “pôsobivú” Teóriu hrdinu. V nej okrem iného sa požaduje od jednotlivca, aby sa hrdinsky postavil zoči voči smrti a aby nahliadol, že tak jeho vlastný život, ako aj jeho bohatstvo a majetok sú niečím, čo je absolútne konečné a čo preto môže skončiť v každom momente jeho pozemskej existencie.
Podľa Hegela práve takým uvedomením si tohto nezvratného faktu, dokazuje taký hrdina svoju opravdivú silu a veľkosť. V časoch mieru – myslí si Hegel – upadajú potenciálni hrdinovia do pasivity a individualizmu, v ktorom sa dostavuje nudné a stereotypné sebauspokojenie. Vo vojne si môže hrdinskými činmi – aj keď v nej stratí život – nadobudnúť povesť večne obdivovaného udatného hrdinu, na akého sa nikdy nezabúda.
Neviem, čo priviedlo Hegela, inak určite jedného z najvýznamnejších filozofov novoveku, k takejto “šialenej romantickej filozofii oslavy vojny”, lebo predsa bol známy aj ako dobromyseľný človek a okrem toho uctieval aj viacerých antických gréckych filozofov, ktorí vojnu odsudzovali ako najväčšie zlo a ako najprimítívnejšiu vlastnosť ľudí, lebo v nej zabíjajú iných ľudí.
Mimochodom, zamlčiava sa aj to, že viacerí vojnoví podpaľači sa riadili Hegelovou “filozofiou vojny” a odvolávali sa na ňu.
Som si však istý, že keby bol Hegel zažil na vlastnej koži hrôzy prvej svetovej vojny a Hitlerove koncentráky, tak by niečo také nikdy netvrdil.
Tiež som presvedčený aj o tom, že Ľudovít Štúr, ktorý Hegela obdivoval (a vojnu odsudzoval) a ako prvý priniesol jeho filozofické myšlienky do Uhorska, ak by bol vedel o tomto sklone Hegela, tak by ho bol videl aj veľmi kriticky.
Roman Bednár