Takto sa v roku 1872 vyvršovali na Matici slovenskej maďarské noviny v záujme nedemokratickej až neľudskej politiky starej monarchie: „Matica je iba ilúziou rozširovania slovenskej reči a literatúry, je to radšej iba politická sieť, v ktorej za nástrahu upotrebúva sa rozširovanie slovenskej reči a spisby. Jej obsahom je zvelebovanie Slávie a na Maďarov sypaná kliatba.“

A čo sa o tej istej ustanovizni dočítame dnes? Najlepšie to ilustruje Denník SME v rubrike Komentáre. „Tieto ciele a úlohy má plniť s dotáciou 1,5 milióna eur, hoci je inštitúciou s nulovým spoločenským vplyvom, ktorá sa viac než kultúrno-osvetovému poslaniu venuje politike, výchove kádrovej rezervy SNS a so sebou si nesie spreneveru národného pokladu, krach Podielového družstva Slovenské investície a iné ekonomické kauzy.“ (august 2013) Alebo „Matica slovenská je dotovaný anachronizmus.“ (august 2013) či „Zrušiť treba Maticu s Tkáčom.“ (júl 2017) A napokon veľavravné „Aj takéto vyjadrenia pomáhajú odďaľovať historickú chvíľu, keď matičiari naposledy preskočia vatru, zaspievajú si slovenskú hymnu a s neminutými zásobami naftalínu sa poberú do minulosti.“ (august 2013)

Mediálno-politický aktivizmus

Na pravidelných mediálnych „hecovaniach“ protinárodných nálad z pier novinárov-aktivistov si prihrievajú polievočku najmä liberálni politici. Takto sa v závere roka 2018 prejavili inak nevýrazné poslankyne NR SR Renáta Kaščáková (SaS) a Viera Dubačová (zvolená za OĽaNO), ktoré sú zároveň členkami výboru pre kultúru a médiá.

Kaščáková vo verejnoprávnom rozhlase oklamala verejnosť, že Matica financuje svoju vedu len 8-tisícmi eur a Dubačová sa nechala počuť, že „treba prehodnotiť zmysel a fungovanie Matice“ (Rádiožurnál, december 2018). Nehovoriac o tom, že občas si mediálna „úderka“ svojou hystériou vynúti štátnu kontrolu v inštitúcii. Kontroly však Matica slovenská skôr víta, aby sa opäť potvrdilo, ako hlboko je štátom podfinancovaná k pomeru celej svojej širokospektrálnej národnej kultúrno-vedecko-vzdelávacej činnosti, o ktorej sa môže političkám a angažovaným novinárom len snívať.

Pozrime sa na to, čo nám hovorí Botto o podobnej situácii spred takmer 150 rokov. „Podlými denunciáciami a blbstvami hojne vyšpikovanú reč proti Matici vychrlil 2. marca 1870 v uhorskej snemovni i trenčiansky zastupiteľ ľudu, vyslanec Kvassay, a neprešiel ani týždeň, v ktorom by nebol nastolil svojmu obecenstvu jedon alebo druhý maďarský časopis insinuácie proti Matici, kdežto bez prítomnosti vládneho komisára nevybavovalo sa ani jedno valné shromaždenie Matice, a komisár vždy verne referoval, čo sa tam dialo, čo sa hovorilo, ba i zápisnice shromaždení vždy predkladal ministerstvu.“

Takýchto spoločných politicko-mediálnych útokov proti Matici slovenskej bolo v neslobodnom Rakúsko-Uhorsku neúrekom. Rovnako ako v súčasnej demokratickej Slovenskej republike. Zámienku si našli vždy. Ako aj dnes.

Prakticky zo zatuchnutej minulosti

Citujme rázne vyhlásenie vtedajšieho podpredsedu MS Viliama Paulínyho-Tótha v Národných Novinách z roku 1872: „Ktokoľvek upodozrieva ústav Matice Slovenskej z panslavistických agitácií a vlastizradných tendencií: je nehanebný lhár a podlý osočovateľ, je oplan, holomok, na šibenicu súci kujon, zbojník a vrah, v ktorom ani zbla statočnosti a mravnosti nieto.“

V roku 1875 si agresívni štváči z politicko-mediálnych kruhov vydupali zatvorenie Matice slovenskej. Neprežili ani tri slovenské gymnáziá. Až po páde neudržateľnej monarchie a po vzniku prvého Česko-Slovenska sa mohli matičiari slobodne a demokraticky nadýchnuť v obnovenej Matici slovenskej.

Budúci rok si pripomenieme storočnicu jej oživotvorenia, no zároveň by sme si mali pripomenúť aj storočnicu útočných mediálno-politických praktík z 19. storočia, ktoré viedli k ešte radikálnejšiemu obmedzeniu práv a slobôd tých obyvateľov krajiny, ktorí si dovolili prihlásiť sa k vlastnému slovenskému národu. A toto je podstata celej veci. Je za hranicou rozumového chápania, že dnes rovnaké praktiky používajú práve tí, ktorí najviac bojujú za dodržiavanie ľudských práv a občianskych slobôd. Lenže ich boj má dvojitý meter.

Pre Maticu nič nové

Angažovaní novinári sa zvyknú vysmievať z matičiarov, keď tí vycítia ohrozenie. To sa, drahá žurnalistická obec, volá HISTORICKÁ SKÚSENOSŤ. A len hlupák sa nepoučí z vlastnej histórie. Jemnejších i agresívnejších výpadov médií a politikov si vo svojich dejinách Matica „užila“ ešte aj počas česko-slovenského, fašistického i komunistického režimu a od revolúcie jej „doprajú“ tí, ktorí sami seba nazývajú liberálmi. Jej základ je však pre nás trvalý a nadčasový – obraňovať slovenskosť, práva a slobody slovenského národa a aktuálne predovšetkým udržiavať a rozvíjať národno-duchovný pilier štátu.

Alebo ako spresnil najdôležitejší zmysel ustanovizne v súčasnom svete jej predseda Marián Gešper: „V nestabilnej dobe, keď náš východný sused zažíva ozbrojený konflikt, mestá západnej Európy terorizujú extrémisti a rozvinutý sociálny systém nie je samozrejmý pre každú krajinu, musíme v našom národe podporovať povedomie o Slovensku ako o sebavedomej a suverénnej krajine s vlastnými tradíciami a hodnotami.“

Matica slovenská je tu aj po 155-tich rokoch, zatiaľ čo vtedajšie médiá aj s celou monarchiou, čechoslovakizmom, fašizmom i komunizmom sú dávno preč. Budúce generácie sa môžu pozrieť na to, kde budú súčasné médiá o ďalších sto rokov. Takú demokraciu, ktorá garantuje slovenskému národu právo na slobodnú národno-duchovnú sebarealizáciu vo vlastnom štáte, však jednoznačne musíme brániť a udržať.

Stanislava Záborská