Druhou blízkou, ale rovnako dôležitou a prerokovávanou otázkou bola takzvaná “plynová vojna”, ktorú 45. prezident USA Trump v snahe dohnať Rusko vyhlásil svojmu hlavnému strategickému konkurentovi – Číne. A tejto horúcej témy sa chytili ​​médiá a začali uvažovať, čo bude, ak USA prestanú dodávať svoj LNG do Číny.

USA

Tí, ktorí aspoň trochu ovládajú angličtinu a vypočuli si tematické vystúpenie pána Trumpa, si mohli všimnúť, že on nikdy, jednoducho vôbec nikdy nepoužíva termín “americký plyn” v súvislosti s vývozom LNG.

K dnešnému dňu je v Spojených štátoch len jeden podnik na skvapalňovanie zemného plynu. Nachádza sa v štáte Louisiana, nazýva sa Sabina Pass a patrí čiastočne americkej spoločnosti ExxonMobile. Závod bol stavaný so zárukou dlhodobých zmluvných záväzkov s celým radom medzinárodných spoločností. Podľa stavebných podmienok je skvapalňovanie plynu v podniku prednostne vykonávané v záujme rôznych kupujúcich. Samotná spoločnosť ExxonMobile môže používať výrobnú infraštruktúru vo svojom záujme maximálne vo výške 5% z celkového objemu. Maximálna ročná produktivita Sabine Pass je 20 miliárd kubických metrov a môžete si ľahko spočítať, aká časť patrí americkej spoločnosti.

Ďalej je potrebné chápať, že všetok plyn vyrábaný v USA nepatrí nejakému štátu, ale súkromným osobám. Súkromná spoločnosť môže určitý čas ísť v koľajniciach štátnej politiky, ale nakoniec si vždy spomenie na svoju hlavnú úlohu – vlastný zisk, a potom úroveň lojality k štátnemu aparátu začne prudko klesať.

Európska únia

Za rok 2017 únia európskych štátov “spotrebovala” 510 miliárd kubických metrov plynu. To znamená, že ak si predstavíme dokonca aj to, že USA všetok plyn vyrobený na svojom území dopraví do Európy a odmietne oveľa výhodnejší export do Ázie, všetok tento plyn pokryje iba 3,9% celkovej potreby. V realite je to ešte zábavnejšie. Počas rokov 2017-2018 bolo do Európy dodaných 2,6 miliardy kubických metrov amerického LNG. To znamená, že jeho podiel na európskom trhu pri celkovej dvojročnej spotrebe jeden trilión 20 miliárd kubických metrov činí bezvýznamných 0,25%.

Vyhlásenia pána Junckera sa vôbec nedajú logicky vysvetliť. Pripomeniem, že na základe výsledkov stretnutí s Trumpom vyhlásil, že EÚ bude uvažovať o stavbe ďalších 8-10 terminálov LNG špeciálne pre prijímanie “amerického” plynu. Toto vyhlásenie je úplne nepochopiteľné, pretože dnes je na európskom pobreží veľa podobných terminálov. Ich celková prijímacie kapacita tvorí približne 200 miliárd kubických metrov. V praxi sa pohybovalo ich zaťaženie v roku 2016 okolo 18% a v roku 2017 okolo 23%. Vyzerá to, že dve tretiny kapacít Európskej únie sú buď nečinné a prinášajú straty, alebo sú zakonzervované na lepšie časy .

Zvýšiť objem dodávok amerického LNG do Európy sa tiež zrejme nepodarí. Je potrebné chápať, že európsky trh s plynom prakticky každý rok prehráva s trhmi ázijsko-tichooceánského regiónu v oblasti cien za produkciu. Napríklad teraz spotreba plynu v Európe klesla, ale v Ázii kvôli horúčavám prudko stúpla. Toto je obyčajná fyzika, ochladenie vyžaduje značne väčšiu spotrebu energie než ohrev.

Keď sa pozrieme na dynamiku cien v týchto dvoch regiónoch, povedzme, za posledné dva mesiace uvidíme, že kolektívna Ázia nakupuje všetok plyn, či už je to ruský či americký, v priemere o 20-25% drahšie než Európa. Rečnícka otázka: kam ho budú dodávať jeho súkromní výrobcovia?

Rusko

Vieme, že spotreba Európskej únie v oblasti plynu tvorí 510 miliárd kubických metrov a Európska komisia pre otázky energetiky predpovedá, že toto číslo bude rásť v priemere o 5% ročne a v roku 2030 na zabezpečenie svojho priemyslu a životnej činnosti bude EÚ potrebovať už približne 700 miliárd kubických metrov. Dnes Rusko dodáva do Európy viac ako 200 miliárd kubických metrov, to znamená viac ako tretinu jej potreby. USA menej ako 1%.

Zvlášť je potrebné pripomenúť hlavný parameter konkurencie – cenu ponúkaného produktu. Vzhľadom na to, že medzi závodom Sabine Pass v Louisiane a predpokladaným kupujúcim v Európe stojí celý rad spoločností – prostredníkov, cena dodávaného LNG bude minimálne o 30% vyššia než v prípade potrubného plynu.

V jednom zo svojich vystúpení riaditeľ Gazpromu Alexej Miller uvádzal číslo dokonca 50%. V súvislosti s tým má Savčuk silné podozrenie, že Alexej Borisovič vie, o čom hovorí. V prípade Ruska zastúpeného Gazpromom nie sú s európskymi kupujúcimi ani najmenšie nezhody, všetky zmluvy sú plnené dokonale.