Moskva 4. júla 2017 (HSP/Foto:Screenshot YouTube)

Minister zahraničných vecí Ruska Sergej Lavrov vystúpil na II. Medzinárodnom vedecko-expertnom fóre venovanom pamiatke Jevgenija Primakova (Primakovské sympózium) a odpovedal na otázky novinárov.

V úvode poznamenal, že v terajšej komplikovanej situácii na medzinárodnej scéne si spojenie intelektuálneho úsilia, depolitizované a naozaj expertné hľadanie optimálnych spôsobov na prekonanie spoločných naliehavých problémov zaslúži úprimnú úctu a podporu.

„Na Ministerstve zahraničných vecí Ruska s uznaním sledujeme, že Primakovské sympózium sa sústreďuje na posúdenie komplexu aktuálnych otázok súčasnosti, pričom vychádza zo skúseností našich veľkých predchodcov a prirodzene sa teda opiera aj o mnohostranný tvorivý odkaz Jevgenija Maximoviča Primakova. Vynikajúci štátnik a spoločenský dejateľ dnešných čias, diplomat, vedec a mysliteľ Jevgenij Maximovič značne prispel k vytvoreniu časom preverenej koncepcie zahraničnopolitickej doktríny súčasného Ruska, ale nielen to, všemožne sa zaslúžil aj o komplexné chápanie zložitých procesov, ktoré prebiehajú v „postbipolárnom“ svete, a ako ukázal život, nezapadajú do zjednodušenej logiky „konca dejín“.

Rusko si čestne splnilo svoju časť „domácej úlohy“ spočívajúcej v likvidácii dedičstva studenej vojny, veľa urobilo pre upevnenie dôvery a vzájomného porozumenia v Euroatlantickom priestore a vôbec na celom svete. Spomedzi najvýznamnejších krokov spomeniem našu bez zveličenia rozhodujúcu úlohu pri zjednotení Nemecka a odsun vojsk zo štátov Strednej a Východnej Európy a z Pobaltia. Po celý čas sme „hrali s otvorenými kartami“, konali sme bez postranných úmyslov a dvojtvárnosti. Nebude na škodu pripomenúť, že aj vďaka našej politike Európania ušetrili značné prostriedky, lebo mohli znižovať výdavky na obranu a investovať do sociálno-ekonomického rozvoja svojich štátov a zvyšovania blahobytu občanov.

Žiaľ, svet sa nestal ani stabilnejším, ani predvídateľnejším. Neraz sme už hovorili o príčinách degradácie medzinárodnej situácie, o tom, že koncepcia jednopolarity nie je životaschopná, že jednostranné kroky sú kontraproduktívne, že podkopávanie medzinárodného práva je nebezpečné a spojené s nárastom silového faktora vo svete.

Dnes je zrejmé, že „liberálny“ model globalizácie, ktorého korene siahajú do začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia, najmä však ekonomická stránka tohto modelu, zameraná na zabezpečenie líderstva a prekvitania malej skupiny štátov na úkor ostatného sveta, sa už prežil. Ukázal sa ako neodolný voči rozličným výzvam a neschopný efektívne zvládať početné problémy, hoci navonok prezentované tézy sú zdanlivo dobré.

Nové možnosti, ktoré sa naskytli ľudstvu pri prechode na nové priemyselné a technologické metódy, neviedli k zmenšeniu rozdielov v úrovni rozvoja medzi bohatými a chudobnými krajinami. Za posledné desaťročia sa tieto rozdiely ešte zväčšili. Pretrváva volatilita vo svetovej ekonomike a svetových financiách. Veľké riziká so sebou nesú zmeny podnebia. Chudoba, sociálna zraniteľnosť, stupňujúca sa konkurencia prakticky vo všetkých smeroch prispievajú k rastu izolacionizmu, protekcionizmu, nacionalizmu, extrémizmu, nekontrolovateľnej migrácii.

„Západocentristický“ model globalizácie, úporná snaha o posudzovanie ostatných podľa stupnice svojich pseudoliberálnych hodnôt, zavádzanie zmien bez zohľadňovania miestnych špecifík alebo dokonca násilné zvrhnutie nepohodlných režimov má aj odvrátenú stranu, a tou je prudký vzostup medzinárodného terorizmu. Neustále krvavé teroristické útoky v rozličných oblastiach sveta alebo migračná kríza sužujúca Európu tiež hovoria o iluzórnosti snahy vybudovať „izolované ostrovčeky bezpečnosti“, prečkať búrku „v tichom prístave“ alebo vyriešiť vlastné problémy bez širokej mnohostrannej spolupráce.

Mimoriadne znepokojujúci je veľký nárast kybernetickej kriminality, stále častejšie zneužívanie informačných a komunikačných technológií na ovplyvňovanie spoločensko-politickej a sociálno-ekonomickej situácie a na manipulovanie verejnou mienkou za účelom dosiahnutia a riešenia maximálne sebeckých cieľov. Rovnako nebezpečné je zneužívanie kybernetického priestoru na propagovanie myšlienok extrémizmu a lanárenie ľudí do medzinárodných teroristických organizácií. Rusko sa už dlhé roky dôsledne snaží, aby boli v rámci OSN prijaté univerzálne zásady zodpovedného správania štátov v kybernetickom priestore. Čakáme odpoveď na naše návrhy.

Je očividné, že v najbližšej budúcnosti sa svet bude potykať s celým radom problémov dlhodobého, skutočne celocivilizačného rázu. Prezident Ruska V. V. Putin vo svojom nedávnom vystúpení na zasadnutí Petrohradského medzinárodného ekonomického fóra zdôraznil, že nesmieme, nemáme právo rozmieňať sa na drobné, mrhať silami a časom na škriepky a rozbroje, geopolitické hry. Žiaduci je múdry, rozvážny prístup, ktorý predpokladá, že nikto sa nebude individualisticky snažiť o globálnu dominanciu, ani nebude nerozumne aplikovať dvojité štandardy.

Dnes sme všetci účastníkmi objektívneho procesu utvárania polycentrického usporiadania sveta, o ktorom veľa hovoril a písal J. M. Primakov. Jeho vedecký talent a skutočne systematický prístup mu umožnili všimnúť si to najpodstatnejšie, presne vystihnúť význam tektonických pohybov na medzinárodnej scéne. Asi nikto nemôže poprieť, že to je prirodzená tendencia, súvisiaca s prerozdeľovaním globálnej rovnováhy síl, s posilňovaním faktoru kultúrno-civilizačnej identity v súčasnom svete.

Je v našom spoločnom záujme, aby sme nebrzdili tento proces, ale aby sme zaisťovali jeho stabilitu a predvídateľnosť. Treba sa snažiť, aby obnovené svetové usporiadanie, očistené podľa zásad Charty OSN, bolo spravodlivé a demokratické, aby globalizácia hrala zjednocujúcu úlohu vďaka tomu, že bude brať ohľad na záujmy absolútne všetkých účastníkov medzinárodných stykov a bude prispievať k zabezpečeniu stabilnej a bezpečnej budúcnosti celého ľudstva.

Vznik nových sebavedomých centier ekonomickej sily a s tým súvisiaceho politického vplyvu predpokladá novú, vyššiu úroveň vzájomnej dôvery, čo nie je možné bez dodržiavania takých elementárnych zásad medzinárodného života, ako zvrchovanosť štátov, nezasahovanie do ich vnútorných záležitostí, riešenie sporov mierovou cestou. Treba sa dohodnúť na jednotnom výklade zásad a noriem medzinárodného práva. Nedoceniteľný je v tejto súvislosti význam Organizácie spojených národov, ktorá má univerzálnu legitimitu. Prax v poslednom čase ukázala, že jednotný postup, ktorý sa opiera o autoritu OSN vo forme príslušných rezolúcií Bezpečnostnej rady, môže priviesť k veľkému pokroku v riešení tých najzložitejších a najzamotanejších problémov.

Snahy o prispôsobenie inštitúcií z čias bipolárneho nepriateľstva reáliám 21. storočia sú odsúdené na neúspech. Konkrétne Severoatlantická aliancia dodnes zotrváva v logike studenej vojny a pokúša sa nájsť zdôvodnenie vlastnej existencie. Pritom vysvitlo, že nie je schopná adekvátne zareagovať na rast hlavnej súčasnej hrozby, na terorizmus. Súčasne však svojimi krokmi NATO veľmi destabilizovalo bezpečnostnú štruktúru Európy a v tomto duchu sa správa aj naďalej. Toto je bezpochyby v rozpore s nádejami európskeho kontinentu.

Medzinárodné vzťahy sa dnes ocitli na dôležitom rázcestí. Od toho, ktorou cestou sa vydáme, závisí, aký bude svet o 15, 20 a viac rokov. Buď budeme naďalej strácať čas, nadarmo vynakladať zdroje a prostriedky, čo môže mať za následok nové preteky v zbrojení, ďalšie rozširovanie priestoru nestability, chaosu, neovládateľnosti. Alebo sa popredným civilizačným centrám podarí nájsť spoločnú reč, spojiť úsilia na základe širokého medzinárodného partnerstva pod centrálnym koordinačným vedením OSN.

Rusko jednoznačne vystupuje za druhú verziu. Sme stále rovnako pripravení spolupracovať so všetkými, čo prejavia ústretovú ochotu, s cieľom dosiahnuť efektívne riešenie kľúčových otázok svetového rozvoja. Tento náš prístup, teda podporovanie kolektívnych, multilaterálnych snáh, rozvíjanie širokej rovnoprávnej vzájomne výhodnej spolupráce, zdieľa s nami väčšina členov svetového spoločenstva.

Rusko bude aj v budúcnosti vyvíjať činnosť v tomto duchu, presadzovať mierovú, pozitívnu, perspektívnu agendu v medzinárodných záležitostiach, bude vystupovať ako rovnovážny faktor, garant globálnej stability. Budeme aj naďalej vo väčšom rozsahu spolupôsobiť s partnermi v takých zoskupeniach nového typu ako G20, BRICS, Šanghajská organizácia pre spoluprácu, Eurázijská hospodárska únia, iné útvary v priestore Spoločenstva nezávislých štátov, kde niet nadriadených a podriadených, kde sa rozhodnutia prijímajú na základe dohodnutého konsenzu, zohľadňujúceho záujmy absolútne všetkých zúčastnených.

Mimoriadny význam sa v dnešnom svete pripisuje vzťahom medzi Ruskom a USA, od ktorých závisí riešenie mnohých medzinárodných problémov, počnúc od zabezpečenia strategickej stability až po urovnanie regionálnych kríz. Vidíme, s akým znepokojením väčšina štátov vo svete vníma dnešný nenormálny stav týchto vzťahov, ktoré sa stali rukojemníkom vnútropolitického boja v Spojených štátoch.

Dúfame, že ohlásené stretnutie prezidentov V. V. Putina a D. Trumpa v Hamburgu vnesie svetlo do otázky o perspektívach rusko-amerického spolunažívania. Ja osobne pevne verím, že preváži pragmatizmus, snaha o obhajovanie národných záujmov realistickými a čo najefektívnejšími metódami. Práve takýto prístup bol vždy typický pre Henryho Kissingera, „patriarchu“ americkej zahraničnej politiky a veľkého priateľa Jevgenija Maximoviča Primakova, ktorý je tu dnes spolu s nami prítomný na tomto veľmi dôležitom Primakovskom sympóziu.

Vedecko-expertné spoločenstvo má zohrávať energickú úlohu vo všestrannej, komplexnej analýze medzinárodnej situácie. Pripomínam, že Jevgenij Maximovič pripisoval takejto činnosti veľký význam. Z jeho iniciatívy boli vytvorené také inštitúcie ako Oddelenie globálnych problémov a medzinárodných vzťahov Ruskej akadémie vied a Centrum pre situačnú analýzu Ruskej akadémie vied. Dúfam, že vysoký potenciál Primakovského sympózia bude aj naďalej v plnej miere využívaný na objektívne vyhodnotenie početných súčasných problémov a nachádzanie možností ich dlhodobého urovnania, ako aj celkového ozdravenia situácie vo svete.

Otázka: Je známe, že je naplánované stretnutie medzi prezidentom Ruska V. V. Putinom a prezidentom USA D. Trumpom. Vieme, že atmosféra vo vzťahoch je dosť ťaživá. Čo podľa Vás od tohto stretnutia očakáva V. V. Putin?

Predpokladám, že tak prezident Ruska V. V. Putin, ako aj prezident USA D. Trump sa pri svojej činnosti riadia národnými záujmami svojich krajín a chápu tieto záujmy lepšie, než ktokoľvek iný. Spomínam si, ako som kedysi dávno pracoval v New Yorku a ako do tohto mesta prišiel Ehud Barak, ktorý bol v tom čase izraelským ministrom obrany. Na jeho počesť veľvyslanec Izraela usporiadal večeru, kde som sedel za jedným stolom s hostiteľom a E. Barakom spolu s H. Kissingerom.

Bolo to v januári 1996, len niekoľko dní po vymenovaní J. M. Primakova za ministra zahraničných vecí Ruska. Niekto, kto sedel pri tom istom stole, sa spýtal Henryho Kissingera, čo si myslí o tom, že J. M. Primakov bol vymenovaný za ministra zahraničia po dosť liberálnom období v ruskej zahraničnej politike. H. Kissinger odpovedal, že vždy sa mu ľahšie pracovalo s ľuďmi, ktorí chápu svoje národné záujmy. Vychádzam z toho, že prezidenti V. V. Putin a D. Trump chápu tieto záujmy. Zdržím sa formulovania očakávaní, lebo za najhlavnejšie považujem to, že bude prekonané nenormálne obdobie v našich vzťahoch, keď vedúce osobnosti dvoch veľmocí navzájom komunikovali iba telefonicky a ani raz sa nestretli osobne.

Áno, bol u nás štátny tajomník USA R. Tillerson a v Bielom dome ma prijal prezident USA D. Trump, ale aj tak je osobný kontakt prezidentov popri ich telefonických rozhovoroch veľmi dôležitý, tým viac, že (ako môžeme usudzovať z ich telefonátov) obaja si želajú prekonať nenormálnu situáciu, ktorá panuje dnes, a začať sa dohovárať o konkrétnych záležitostiach, od ktorých závisia bilaterálne vzťahy, vrátane záujmov obchodu medzi oboma krajinami a riešenia medzinárodných problémov.

Keď hovoríme s našimi európskymi a ďalšími partnermi o ukrajinskej kríze, o potrebe urovnania situácie v Sýrii – nedávne udalosti, spojené s obviňovaním Damasku z toho, že 4. apríla vládne sily v Chán Šajchúne použili chemické zbrane (v tejto súvislosti Organizácia pre zákaz chemických zbraní zareagovala veľmi chabo, odmietla ísť na inkriminované miesto, neposkytla nijaké informácie, včera zverejnila správu, v ktorej sa hovorí, že nemožno s istotou tvrdiť, že sarín, ktorý sa tam údajne zistil, bol zhodený v bombách z lietadla, že nevedno, ako sa tam ten sarín dostal, zato po všetky tie mesiace sa okolo toho robí veľký rozruch), takže každý, s kým som hovoril na akúkoľvek tému (dúfam, že neprezradím nijaké tajomstvo), či už o týchto otázkach, alebo aj o mnohých iných, keď začíname pri rozhovoroch s európskymi partnermi alebo s predstaviteľmi medzinárodných štruktúr vysvetľovať svoje argumenty, všetci nám naznačujú, že sa máme dohodnúť s Američanmi, a všetko ostatné sa samo ľahko a jednoducho vyrieši.

Netvrdím, že je to zle. Život je taký, že o mnohých veciach sa skutočne musia dohodnúť Rusko a USA, aj keď pravdaže nesmieme zabúdať ani na iné veľmoci, ktoré majú svoje špecifické záujmy v iných oblastiach sveta. To len dokazuje, že pretrvávanie tejto nenormálnej situácie v našich vzťahoch by bolo hroznou chybou, lebo tým mnohí trpia. Dúfam, že na tomto stretnutí preváži pragmatizmus, realizmus a pochopenie toho, že oba naše štáty môžu zabezpečovať svoje národné záujmy efektívnejšie, vystupujúc nie ako „sólisti“, ale ako „tímoví hráči“.

Otázka: Pán Henry Kissinger sa vyslovil, že Rusko v historickej perspektíve často nepristúpilo ku kompromisnému riešeniu a trpievalo porážku pri riešení určitých problémov. Nemyslíte si, že v celej sade medzinárodných otázok sme „hráčmi s cudzej ligy“?

Všetko záleží na tom, kto sa pozerá na konkrétnu situáciu. Neviem, či politologické spoločenstvo vníma nás ako „hráčov s cudzej ligy“. Čítal som a stále počujem kritizovanie toho, že sme sa zbytočne zaplietli do konfliktu v Donbase, Sýrskeho konfliktu. Asi je nutný komplexný prístup k pochopeniu toho, čo je vlastne ten alebo onen národ a ľudia. Sú to ľudia, ktorí chcú len „chlieb a hry“ a nezaujíma ich, ako sú vnímaní na medzinárodnej scéne, v akej úlohe – vážnych, zodpovedných, nezávislých, dôstojných hráčov – alebo tí, ktorí kvôli „chlebu a hrám“ sú pripravení vyhovieť akýmkoľvek rozmarom hegemóna. Pre mňa je veľmi dôležité pochopiť stav.

Nechcem porovnávať, ale prednedávnom na jednom z našich kanálov bolo počuť úvahy , prečo sme nevydali Leningrad Nemcom, mali by sme sa dobre a ušetrili by sa životy. Pre mňa táto otázka nie je možná. Nech všetko určujú tí, ktorí analyzujú situáciu, nech určujú na základe kritérií, ktorých sa pridŕžajú ako politológovia a analytici.

Zodpovedalo by nášmu postaveniu vo svetovej politike zamlčovanie a uznanie prevratu, keby sme na Ukrajine zanechali Rusov a rusky hovoriacich po tom, čo organizátori protiústavného ozbrojeného puču, podporovaní zo zahraničia, ako prvý akt zakázali množstvo záležitosti, spätých s ruským jazykom, nasadili diskrimináciu ruského jazyka, a následne vyhlásili, že Rusi na Kryme nikdy nebudú myslieť ukrajinsky, preto je potrebné vyhnať Rusov z Krymu?

Teraz už to nie je dôležité. Keby sme tak nekonali, zradili by sme našu civilizáciu, ktorú naši predkovia tvorili  stovky rokov, šírili ju, ako povedal Henry, po obrovských priestoroch. Podobné sa deje v Sýrii. Niektorí z popredných členov medzinárodného spoločenstva sa zamerali na odstránenie prezidenta SAR B. Asada za každú cenu, podobne ako bolo s M. Kaddáfí, s priamym prepojením na teroristov počítajúc, že neskôr sa podarí týchto teroristov „priviesť k rozumu“.

Hovorí sa, že to nie je naša liga, a nech, vraj, hrajú tí, ktorí sú tam zvyknutí, a to v situácii, keď nás sužovali teroristi viac než kohokoľvek iného ešte počas našej post-sovietskej histórie, keď tento druh špinavých machinácií so zločincami odporuje všetkým základom medzinárodného práva? V lige, o ktorej hovorím, a do ktorej, ako ste povedal, by sme sa ani nemali kvalifikovať, sa hrá spôsobmi, ktoré podkopávajú všetky základy medzinárodného práva a zásady Charty OSN. Neviem, či je to naša vec, ale myslím si, že je našou úlohou chrániť to, čo bolo dohodnuté po Veľkom Víťazstve v roku 1945. Nemám inú odpoveď na túto otázku. Opäť platí, že to je vec vkusu, výchovy a politických názorov. Snažil som sa predostrieť vlastné.

Otázka: Teraz nastal čas, kedy schôdzka prezidentov, bohužiaľ, nie vždy postačí, aby presvedčila národy štátov, ktorých sú lídrami. A  napríklad v USA významnú úlohu formovania, vrátane zahraničnej politiky, hrá americký kongres. Myslíte si, že zo strany Ruska postačí komunikácia s členmi Kongresu USA, z ktorých každý pôsobí na základe informácií poskytnutých určitými loby a médiami, ktoré nie sú vždy dobre informované o Rusku? Plánujete novú vlnu komunikácie s cieľom priameho predostretia pravdy a vlastných názorov, vrátane cez kanály ľudovej diplomacie?

Americký kongres, a to nielen dnes, ale vždy hral a naďalej hrá veľmi dôležitú úlohu, zakotvenú Ústavou Spojených štátov, v zahraničnej politike, rovnako ako v mnohých ďalších sférach. Okrem toho, komunikačný kanál je teraz prakticky umŕtvený. Vidím tu člena Výboru Rady Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie pre obranu a bezpečnosť A.K.Puškova a našich ďalších poslancov. Už niekoľko rokov, ešte predtým, než sa uskutočnili nové voľby v USA, boli pokusy o vytvorenie takýchto kontaktov, dokonca sa konali krátke produktívne stretnutia na okraj rôznych medzinárodných fórov.  Ale teraz, ako máme hlásené z Washingtonu, si americkí zákonodarcovia, vrátane vedúcich medzinárodných komisií Kongresu, urobili prestávku. Týmto sa veľmi zdvorilo snažím vysvetliť, čo nám bolo povedané.

Myslím, že je to nesprávne, pretože medziparlamentné vzťahy, ako ukazujú skúsenosti našich vzťahov s drvivou väčšinou štátov, sú mimoriadne dôležitým kanálom, pretože poslanci sú zástupcami príslušných krajín, boli riadne zvolení v patričných voľbách. Uzatvárať sa, aj majúc na zreteli americkú zvyklosť, podľa ktorej väčšina členov Kongresu necestuje do zahraničia, nie je správne. Sú medzi nimi aj aktívni činitelia – kongresmani, senátori, členovia Snemovne reprezentantov, ktorí sa venujú zahraničnej politike. Mnohí z nich výrazne prispeli k sovietsko-americkým, a teraz rusko-americkým vzťahom. Sú tam ľudia, ktorí chápu udalosti vo svete a som presvedčený, majú záujem o voľne kanály medziparlamentnej komunikácie.

Ale v USA dnes prevláda atmosféra, zažívajú taký „hon na čarodejnice“,  pri ktorej nikto nechce konať tak, ako v inej atmosfére by bolo považované za úplne normálne, ale v súčasnej situácii bude vnímané akoby si bol „čarodejnica“. V mnohých ohľadoch boli ľudia vystrašení, ale myslím si, že to pominie, že sa jedná o absolútnu anomáliu, ktorá teraz opanovala politický život USA, kedy, nevykazujúc žiadny dokázaný fakt sa pokúšajú v konečnom dôsledku zmeniť výsledky volieb, čo nemôže dlho pokračovať.

Predsa len americká verejnosť, rovnako ako americký politický systém majú pud sebazáchovy. Dúfam, že tento stav pominie. A kontakty v rovine verejnej diplomacie, rôznych mimovládnych organizácií, politologických centier, podľa môjho názoru, pretrvávajú aj dnes, aj keď naši kolegovia z ruských mozgových centier pociťujú určitú zdržanlivosť v správaní amerických partnerov z rovnakého dôvodu. Nikto si neželá chváliť sa kontaktmi s našou krajinou.

Otázka: Správne ste poznamenal, že vo svete bude veľa závisieť od toho, či sa Rusi dohodnú s Američanmi. Ale vyzerá to tak, že sa Američania dohodli s Číňanmi. To zjednodušuje alebo komplikuje našu úlohu?

S.V. Lavrov: To je opäť hra s nulovým súčtom, teória „veľkého medzinárodného sprisahania“, „veľká šachovnica“, ako napísal Z. Brzezinski alebo to, čo Henry Kissinger uviedol vo svojej knihe „O Číne“. Tento trojuholník mnohí zamiešavajú v rôznych konfiguráciách. Pripomeňme si, bola „Chimerica“, predpovedal sa jej možný vznik a svetovláda. Myslím si, že toto všetko je nereálne.

Po prvé, neprispeje to k upevneniu stability medzinárodného systému, ktorý po ústupe koncepcie unipolárneho sveta hľadá nové opory. Sú celkove pochopiteľné – krajiny s najvyšším tempom rastu dopĺňajú spoločenstvo lídrov svetového rozvoja. Zatiaľ je všetko v pohybe, a pravdepodobne ešte dlho zostane v pohybe. Nie je možné ho zastaviť, ale je potrebné upevniť stabilitu. Tomuto sa, vlastne, všetci teraz venujú.  V tejto súvislosti je nemožné považovať model, kedy sa USA a Čína zjednotia proti Rusku alebo Čína a Rusko sa dajú na pochod proti USA za produktívny.

Ale možnosť, že všetci traja si uvedomíme, ako naše tri krajiny, s prihliadnutím na ich vplyv vo svetovom dianí a globálnu ekonomiku, môžu prispieť k riešeniu medzinárodných problémov, je úplne reálna. Samozrejme, že v danej konkrétnej situácii politici, a to najmä v krajinách, kde veľa záleží na volebných cykloch, ako v Spojených štátoch, majú vždy pokušenie hrať vo svoj prospech, snahu prejsť partnerom cez rozum pre získanie nejakých geopolitických bodov pred svojimi voličmi, spojencami, použiť niektoré triky a začať sa správať nie celkom poctivo.

Stáva sa tak, a nedá sa vylúčiť, že sa nebude opakovať. Určite v rôznych krajinách sú zástancovia týchto hier, keď niekto je nútený pracovať s niekým proti niekomu. To je život, stretávame sa s tým často v domácnosti, v rodinných vzťahoch, vzťahoch s priateľmi, kamarátmi. To nie je nič nové. Asi to nikdy nebude možné vykoreniť.

Prosím, pochopte ma správne, je potrebné neustále sa snažiť o čestnú dohodu, napriek tomu, že je to neprirodzené ľudskej náture. Pripomínate si, ako V.I.Čapajev navštívil Monte Carlo? Keď sa rozdali karty a hráči začali licitovať kto má koľko bodov, niekto povedal, že  má 21. Vasilij Ivanovič požiadal, aby ukázali. Na jeho žiadosť mu odpovedali, že sú zvyknutí dôverovať. Vtom V.I.Čapajev dostal „dobrú“ kartu. Niečo podobné sa deje teraz aj s obvineniami proti nám. Tí, ktorí nás obviňujú z útokov hackerov, schválených štátom, zo zasahovania do volebnej kampane v USA a mnohých európskych krajinách, ktorí obviňujú B. Asada z použitia chemických zbraní, ktorí nás i iných obviňujú z mnohých hriechov, nasledujú tú istú maximu – v slušnej spoločnosti je zvykom veriť na slovo.

Avšak, po prvé, medzinárodné spoločenstvo je mnohofarebné a mnohotvárne. Po druhé, istý Prezident USA Ronald Reagan vyriekol významnú vetu: „Dôveruj, ale preveruj“. My budeme dôverovať jedine faktom, a neveriť na slovo.

Otázka: Čo si myslíte o budúcnosti Európskej únie? Viem, že v Moskve mnohí predpokladajú čoskoro rozpad Európskej únie, iní ju považujú za nedokonalú. Čo sa dá očakávať od vzťahu medzi Ruskom a Európskou úniou? Pokiaľ si spomínam, na jesennom stretnutí Valdajského klubu ste sa zmienil, že by bolo dobré, keby Európa hrala aktívnejšiu úlohu. Akou by mala byť táto úloha v súčasnej situácii?ň

Začali ste Vašu otázku tvrdením, že mnohí v Moskve si myslia, že Európska únia sa už čoskoro rozpadne a že nie je dokonalá. Zdalo sa mi, že tieto sentencie vyjadrujú predstavitelia mnohých štátov EÚ. V Moskve my len počúvame, čo sa tam deje, ale o tom hovoria európske štáty. Nebudem ich teraz pomenovávať, aby ich neobvinili zo spolupráce s Rusmi pri podkopávaní jednoty Európskej únie.

Opakujem, hovoria o tom členské štáty EÚ a už vidíme niektoré iniciatívy zo strany aktívnych politikov o zopakovaní príkladu Britov a usporiadaní referenda o odstúpení z Európskej únie. Pozorujeme to všetko bez akejkoľvek škodoradosti, určite nemáme z toho potešenie, ale chápeme, že ovplyvniť súčasné dianie v Európskej únii nemôžeme. Tieto procesy, toto „vrenie“ sa musí nejako upokojiť.

Mali sme a máme záujem o silnú a jednotnú Európsku úniu, ktorá vystupuje jednotne. Je tragické, že teraz jednotný hlas EÚ je naladený na najnižší tón ladičky, na najnižší spoločný menovateľ a je tvorený na základe pozície, ktorú zastáva rusofóbska menšina. Tí ľudia, ktorí konštruktívne vnímajú vzťahy s Ruskom a chápu kontraproduktivitu súčasnej situácie a ďalšieho stupňovania  konfrontácie EÚ vo vzťahu k nám, bezmocne dvíhajú ruky a hovoria, že máme, vraj, princíp solidarity a konsenzu.

Konsenzus, ako som už povedal,  je stretnutie niekde uprostred medzi krajnými polohami. Európska únia vo svojej ruskej politike posledných rokov nekoná v súlade s touto zásadou, ale buduje konsenzus ustupujúc na extrémistické a protiruské pozície malej skupiny štátov. Všetci vieme, ako sa volá. Od Európskej únie očakávame, že politika vo vzťahu k nám, a vlastne vo vzťahu k akémukoľvek inému jej partnerovi, bude založená na rovnováhe záujmov v rámci EÚ, a nie na diktáte menšiny voči väčšine.

Vystúpenie Lavrova a Kissingera si môžete pozrieť tu: