Začal z odpovedi na otázku na margo značne naštrbených rusko-amerických vzťahov.

Ako sa dá vôbec s Američanmi dohodnúť? Máte za sebou veľmi náročné dlhé rokovania s americkým ministrom zahraničných vecí Johnom Kerrym. Na niečom ste sa dohodli. No Pentagón bombarduje sýrske pozície, sú desiatky mŕtvych. Ako sa dá rokovať v takejto situácii? 

Nie je to jednoduché. Ešte ťažšie je usilovať sa dosiahnuť to, aby sa dohody plnili. Ak máme hovoriť o Sýrii, je to už chronická choroba. Spomeňme si, ako v júni 2012, niečo vyše roka po začiatku tzv. roka „arabskej jari“, vtedy, dnes už bývalý generálny tajomník OSN Kofi Annan, dostal príkaz nájsť nejakú východisko z krízy. Kofi Annan pripravuje svoj plán: „Plán Kofiho Annana pozostávajúci zo šiestich bodov“. My ho podporujeme, Západ „sa mraští“. Nechce sa ním zapodievať. Napokon s obrovským vypätím síl zvolávame v Ženeve skupinu krajín, ktorá zahŕňala päť stálych členov Bezpečnostnej rady OSN, kľúčové arabské krajiny, Turecko, a pokúšame sa spolu s generálnym tajomníkom OSN Pan Ki-munom niečo podniknúť.

Výsledkom bolo, že sme najmä prostredníctvom našich priamych rokovaní s H. Clintonovou, vtedy americkou ministerkou zahraničných vecí, pripravili tzv. Ženevské komuniké. Prijímali sme ho po niekoľko hodinových rokovaniach 30. júna 2012. O dva dni sme splnili svoj záväzok – dosiahli sme súhlas prezidenta Sýrie B. Assada s týmto dokumentom. Američanom, ani iným predstaviteľom západných krajín či arabského sveta sa toto isté nepodarilo ani po niekoľkých dňoch a týždňoch: Od opozície sa im nepodarilo získať súhlas s týmto dokumentom.

My sme za to, aby Bezpečnostná rada OSN schválila túto rezolúciu, predovšetkým, rusko-americkú, ale aj širšiu dohodu. Američania od toho odstúpili, s tým, že dohoda nestačí, lebo údajne neobsahuje požiadavku na odchod B. Assada a zavedenie sankcií v prípade, že sa tak nestane. Povedali sme, že tak sme sa nedohodli a že v texte je všetko uvedené dostatočne konkrétne. Na toto sme nedostali jasnú odpoveď. Až po vyše roku, na jeseň roku 2013, keď z iniciatívy prezidenta RF sa pristúpilo k chemickej demilitarizácii Sýrie, dosiahli sme, že sa Sýrska arabská republika k tejto konvencii, po druhom schválení rusko-americkej dohody o chemickej demilitarizácii v Bezpečnostnej rade OSN pripojila, až potom sa podarilo v tejto rezolúcii schváliť súčasne aj Ženevské komuniké.

Mohli by sme pokračovať vo vymenúvaní celej tejto epopeje už s našimi dnešnými dohodami, ktoré sme pripravovali spolu s Američanmi (ako spolupredsedami) v Medzinárodnej skupine na podporu Sýrie (ISSG), ktorú sme založili spolu s USA. V prvom rade bolo treba oddeliť umiernenú opozíciu, s ktorou pracuje americká koalícia, od teroristov. Doteraz sa tak nestalo, hoci vo februári sľúbili, že tak urobia do dvoch týždňov. Záväzok odblokovať takzvanú cestu Castello preto, aby sa humanitárna pomoc dostala do Východného Aleppa, bola v rusko-americkej dohode detailne rozpísaná (meter po metri),vrátane vzdialenosti, na ktorú sa majú stiahnuť vládne vojská a opozícia.

Američania vyhlásili, že ani tento záväzok nemôžu splniť, pretože ich opozícia neposlúcha. Takýchto príkladov je veľa. A práve preto, že v prípade cesty Castello si nesplnili záväzky a neodviedli opozíciu, zrejme sa rozhodli, nechcem povedať, že „tresnúť dvermi“, ale vyhlásiť, že odstupujú alebo plnenie týchto dohôd dočasne zastavujú. Takto sa chceli vymotať zo situácie, do ktorej sa dostali. Nepodarilo sa to kvôli jednej konkrétnej veci: zaviazali sa stiahnuť o pol kilometra opozíciu – vládne vojská sa sťahovali – a opozícia sa v tom okamihu pokúsila zaujať uvoľnené ´pozície. Avšak za príčinu zmarených dohôd nepokladali konkrétnu, ale abstraktnú vec: vraj Rusko nechce zastaviť boje, ktoré ohrozujú civilných obyvateľov. My sme už na to zvyknutí a pokračujeme v práci.

Americká strana nie je schopná splniť svoje záväzky, vrátane, v práci s umiernenou opozíciou a opozíciou. Je to z princípu alebo sledujú nejaké iné ciele? A nemôže byť tak, že pre Američanov nie je výhodná stabilizácia v Sýrii? 

Myslím si, že niečo na to bude. Taká pozícia je celá „pozliepaná“ – existuje veľa rôznych zoskupení, ktoré sledujú rôzne záujmy.

Čiže chýba stratégia? 

Sú také zoskupenia, ktoré vystupujú za návrat k rusko-americkým dohodám. Len tak mimochodom spomeniem, že toto zoskupenie trvalo na tom, aby Medzinárodnú skupinu na podporu Sýrie (ISSG), ktorú sme založili spolu s USA, nerozpustili. Ba čo viac, včera sa v Ženeve konalo zasadnutie operatívnych skupín. Ako všetci vieme, v rusko-americkej Medzinárodnej skupine na podporu Sýrie pôsobia dve operatívne skupiny: jedna pre otázky humanitárne, druhá na kontrolu Režimu zastavení bojových činností v Sýrii a posudzovanie porušení tohto režimu.

Vo Washingtone je skupina osôb, ktorá sa vyslovuje v prospech toho, že treba zvažovať nielen diplomatické metódy, ale aj tie, ktoré by rátali s použitím sily. Došlo k „úniku akože informácií“ o tom, že okrídlenými raketami možno jednoducho zasiahnuť letiská sýrskych ozbrojených vzdušných síl Sýrskej arabskej republiky a sýrske letectvo bude vyradené. Na toto už reagoval Generálny štáb.

Sú to veľmi nebezpečné hry, tým viac, ak berieme do úvahy , že Rusko, ktoré je v Sýrii na pozvanie legitímnej vlády a má tam dve základne – jednu vojensko-vzdušnú základňa v Hmeymime a Stredisko materiálno technického zabezpečenia lodí VMF Ruska v Tartuse, a ešte protivzdušnú obrana (PVO) na ochranu našich objektov. Veľmi dobre vidíme, že americké vojenské jednotky poväčšine chápu, že musia byť rozumné a neriadiť sa emóciami či momentálnymi výbuchmi agresivity.

Ostatne, opakujem, nepozorujeme tú nijakú celkovú stratégiu. Prejavuje sa to aj na vzťahu USA a ich koalície s Džabhat an-Nusrou (Jabhat al-Nusra). Útočia na ISIL, pričom začali útočiť aspoň relatívne často len po tom, čo vojensko-vzdušné sily Ruska začali, na pozvanie sýrskej vlády, pôsobiť v Sýrskej arabskej republike. Výsledok náletov a ich frekvencia je neporovnateľná. Americké bombardéry sa často vracajú na základňu v Incirliku alebo na inú, ktorú využívajú, s nepoužitou muníciou. Takto je frekvencia letov zabezpečená, ale ich efektívnosť je veľmi nízka – podľa niektorých hodnotení 15-20 percentná, nie vyššia.

Všimli sme si, že dokonca aj taký „šetriaci“ režim vo vzťahu k ISIL je dostatočne intenzívny, keď berieme do úvahy, že skupiny Džabhat an-Nusry sa ani nedotkli. Spýtal som sa amerického ministra zahraničných vecí Johna Kerryho, či v tom nie je akýsi skrytý úmysel zachovať túto teroristickú organizáciu a uchrániť ju pred útokmi, aby potom na niektorej etape z nej urobili základnú silu na zvrhnutie prezidenta Sýrie B. Assada. Ten sa dušil, prisahal, že to tak nie je, že oni bojujú proti nej.

Myslím si, že v mnohom pod vplyvom takýchto našich rozhovorov, Američania v týchto dňoch vyhlásili, že, prepáčte za výraz „odbachli“ jedného z vodcov Džabhat an-Nusry. Je to absolútne ojedinelá akcia. Nevidíme nijaké fakty svedčiace o serióznom boji s Džabhat an-Nusrou. Podozrenie vyvoláva tá okolnosť, že vyzývajú nás a vzdušné sily Sýrskej arabskej republiky nelietať nad Aleppom, pretože, bez ohľadu na to, že hlavnou silou je tam Džabhat an-Nusra, je vraj pri nej veľa umiernených opozičníkov, ktorí sa dostali do obkľúčenia a nemajú sa ku komu „prikloniť“, iba žeby k Džabhat an-Nusre. Radšej sa vraj Nusry nedotýkať, lebo by to nebolo humánne voči normálnym chalanom, a proti Nusre budeme bojovať potom… Lenže to „potom“ nejako nikdy „neprichádza“. Ale týchto normálnych chalanov oddeliť od Džabhat an-Nusry sľubovali už vo februári. A toto je uzavretý kruh, ktorý nemožno prelomiť.

Tak to je viac-menej pochopiteľná úloha: oddeliť od Džabhat an-Nusry akože „správnych chalanov“. Ale kde sa berie nápad bombardovať letiská sýrskych ozbrojených síl? 

Počul, som to toto zaznelo z Washingtonu. Akési anonymné zdroje vypúšťajú informácie o tom, že v Bielom dome sa teraz plánuje diskutovať o kadejakých opciách, variantoch a nejaký variant, že už akože odznel. Myslím si, že tamojšie „horúce hlavy“ sa predsa len schladia a budú situáciu brať vážne. Potešiteľné je to, že podľa tých istých zdrojov „úniku informácií“, ale z hodnoverných prameňov, celý rad popredných činiteľov v americkej administrácii veľmi dobre chápe, že akýkoľvek útok na pozemné ciele, ktoré sú objektmi sýrskej armády, budú porušením medzinárodného práva.

Ja si myslím, že ak sa zopakujú nálety na pozície sýrskej armády obkľúčenej isilovcami v meste Dejr-ez- Zor z polovice septembra, Američania to budú musieť vysvetliť inak, ako to robili doteraz, keď len povedali, „prepáčte“, bol to omyl. Omylom to ťažko nazvať. Už som hovoril, že situácia je tam stabilizovaná, približne dva roky sú obkľúčení jednotkami ISIL. Všetci veľmi dobre vedeli, kde je ISIL a kde vláda. Nijaké premiestňovanie tam nebolo badať, tým viac, že deň po nálete Pentagón prostredníctvom jedného zo svojich oficiálnych predstaviteľov vyhlásil, že túto operáciu pripravovali celé dva dni, pričom vychádzali zo spoľahlivých informácií rozviedky.

Takže toto už bol signál tej časti administrácie vo Washingtone, ktorá predsa len chcela trocha postrašiť B. Assada. Ja som presvedčený, že takéto kroky viac nepodnikne ani americký minister zahraničných vecí John Kerry, s ktorým sme túto situáciu rozoberali, ani americký prezident B. Obama, ktorý neraz ubezpečoval prezidenta RF V. V. Putina, že on pevne stojí za politickým riešením sýrskej krízy.

Ako rýchlo by sa dala dosiahnuť stabilita v Sýrii, keby sa uskutočnila rezolúcia, mám na mysli zastavenie surových vojenských akcií?

Nebolo by to rýchlo. Tam treba konať vo všetkých smeroch paralelne. Teraz oni dávajú predbežné podmienky. Dohodnime najprv ticho na týždeň, potom zabezpečíme absolútne všade bezprekážkový humanitárny prístup, a len potom, opozícia, ktorú chráni Západ, láskavo dovolí sadnúť si za rokovací stôl. Toto je približne to isté, ako keď na Ukrajine pôsobia vládne kruhy pod ochrannými krídlami Západu, ktorý hovorí: mesiac úplného ticha, odovzdajte nám hranice, pusťte tam OBSE, zaručte úplnú bezpečnosť, odzbrojte všetkých, a všetko, čo má zbrane, okrem ukrajinskej armády, a už len potom sa začneme zapodievať politickými reformami.

Takto to nejde. Ani v iných konfliktoch takto nefunguje nijaká iniciatíva. Dôležité je, aby všetci účastníci konfliktu videli perspektívu v tom, že sa bude znižovať úroveň násilia, že bude prichádzať humanitárna pomoc, že sa teroristi nebudú zbavovať zodpovednosti, že politický proces bude rešpektovať názory sýrskej spoločnosti tak, ako si to vyžaduje rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN. Už prebieha piaty mesiac, odvtedy čo jedna z niekoľkých zoskupení opozície osamelo blokuje obnovenie rokovaní a vydiera všetkých ostatných. Nikto si s ňou nevie poradiť, ba čo viac, myslím si, že ani nechcú, že im chcú robiť radosť.

V týchto dňoch sme viedli rokovania s našimi francúzskymi kolegami, ktorú pripravujú rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN vychádzajúc z predpokladu, že ak rusko-americké úsilie neprinieslo nijaké výsledky, treba niečo rýchlo podniknúť. My sme ochotní pracovať v Bezpečnostnej rade OSN, informovali sme ich o tom, ale len niečo podniknúť – to nie je náš prístup. My v nijakom prípade nechceme prísť o tie princípy, mechanizmy, ktoré sme už dohodli s Američanmi, ktoré schválili všetci ostatní členovia Medzinárodnej skupiny na podporu Sýrie a členovia svetového spoločenstva v širšom rozsahu.

Nad týmto sa pracovalo mnohé mesiace, prešlo to previerkou vojakov, spravodajských služieb, diplomatov. Nazdávam sa, že by bolo obrovskou chybou odložiť to bokom a prejsť k textom, ktoré budú jednoducho preplnené emóciami vyzývajúcimi súcitu s obyvateľmi Aleppa, bez akýchkoľvek požiadaviek okamžite zastaviť vojenské akcie, čo okamžite využije Džabhat an-Nusra. „Zachytili“ sme veľa správ, máme také možnosti.

Keď sa diskutovalo o trojdennom prímerí v Aleppe bez toho, aby sa oddelili dobrí od zlých teroristov, éter bol plný optimistických správ o tom, že Američania už-už nahovoria Rusov, aby vyhlásili prímerie a my okamžite získame zbrane a muníciu, a všetko bude v poriadku.“ Preto bez vyriešenia problému oddelenia nijaké rozhodnutie Bezpečnostnej rady OSN nemá zmysel, ako ani bez jasného vyjadrenia , že všetci, čo blokujú medzi sýrsky politický dialóg, musia okamžite s tým prestať. Toto sme si povedali s Francúzmi.

No a, samozrejme, tie humanitárne dodávky. Neexistuje nijaký alternatívny variant, okrem toho, že treba splniť to, na čom sme sa s Američanmi dohodli, čiže odblokovať cestu Castello. Dúfam, že francúzski kolegovia tieto návrhy vezmú do úvahy, inak Bezpečnostná rada OSN nemôže na danej etape prispieť k urovnaniu sýrskej krízy.

Mám otázku k iniciatíve osobitného vyslanca OSN generálneho tajomníka pre Sýriu Staffana de Misturu na odsun vojenských jednotiek z Aleppa. Ako ich možno odtiaľ odsunúť, ak ich cieľom je obsadiť Aleppo? 

My sme pripravení o tom rokovať. Ba poviem ešte viac: Už existuje príklad dvoch obcí. V jednej sa realizovali dohody medzi vládou Sýrie a vojenskými jednotkami. Bolo tam približne jeden a pol tisíc vojakov, ktorí znepríjemňovali život päťdesiatim tisícom obyvateľov. vláda sa s nimi dohodla na tom, že spolu aj s rodinami, príbuznými, zbraňami opustia tieto oblasti, že „pôjdu, kam ich oči povedú“ a vláda ich nechá na pokoji, že ich nebude i prenasledovať. Aj sa tak stalo. Mesto začalo žiť normálnym životom: prestali ho blokovať, nebolo treba odtiaľ „duriť“ ozbrojencov. Momentálne sa rokuje o takejto istej téme v súvislosti s ďalším predmestím Damasku.

Mimochodom, naši západní partneri a niektorí prihorliví členovia OSN, ako napríklad Stephen O’Brien začali túto posudzovať ako násilnú migráciu. Nemá to však nič spoločné s tým, čo sa deje. To, čo teraz navrhol Staffan de Mistura, to je pokus využiť túto prax, túto skúsenosť, ktorá sa už využíva. My sme ochotní zaoberať sa touto myšlienkou. Pre nás je teraz najdôležitejšie zorientovať sa v tom, o čo konkrétne ide, pretože tam sa nachádza (dokonca aj podľa OSN) takých šesť až osemtisíc vojakov.

Z nich je, podľa rôznych odhadov, až polovica (povedal to sám Staffan de Mistura na pôde Bezpečnostnej rady OSN) ozbrojencov Džabhat an-Nusry. Počul som tieto jeho vyhlásenia týkajúce sa len Džabhat an-Nusry. Panebože, Džabhat an-Nusra so zbraňami odtiahne smerom na Idlib, kde sú dislokované jej hlavné sily, tak kvôli záchrane Aleppa budeme ochotní podporiť takýto prístup a vyzvať sýrsku vládu, aby s tým súhlasila.

Ale čo sa stane s druhou polovicou ozbrojencov, ktorá splynula s organizáciou Džabhat an-Nusrou? Ak sa stiahne aj s výzbrojou, tak prosím, niet o čom diskutovať. Ale ak chce zotrvať v tomto meste, potom sa treba osobitne dohodnúť, čo s tým problémom robiť.

Staffan de Mistura ešte navrhol, že časťou jeho iniciatívy je aj zachovanie tých miestnych orgánov, ktoré teraz riadia východné Aleppo. Sú to zjavne orgány, ktoré s vládou nesympatizujú. Pokladáme to tiež za možný variant, ktorý stojí za úvahu, budeme ochotní s vládou príslušným spôsobom spolupracovať. Ale v tejto časti mesta bude treba udržiavať akýsi elementárny poriadok, musia tam byť nejaké policajné jednotky.

Po prvé, také, čo Džabhat an-Nusrou neodídu, musia sa od nej jasne diferencovať: oficiálne na papieri podpísať takýto záväzok. Možno, že v takom prípade, by vládne právnoochranné orgány, polícia a títo ozbrojení opozičníci mohli sformovať akési spoločné orgány na ochranu poriadku, aby sa tam udržiaval normálny život, aby sa tam obyvatelia cítili v bezpečí.

Ale diabol sa skrýva v detailoch. Staffan de Mistura síce rozmýšľa správnym smerom, ale hneď sa vynárajú konkrétne problémy, v riešení ktorých treba dosiahnuť veľmi jasný a nedvojzmyselný súhlas. Ak sa tak stane (a my sme pripravení urobiť tak rýchlo), potom si myslím, že práve toto sa môže stať jadrom riešenia OSN o tom, čo teraz so situáciou v Aleppe.

Video si môžete pozrieť tu: