Sergej Lavrov: Ak sa Západ opäť bude snažiť spustiť “železnú oponu”, náhodne si môže niečo pricviknúť

Moskva 25. novembra 2015 (HSP/Foto:TASR-Carlo Allegri /Pool via AP)

USA a EÚ nevedia, čo s Ruskom: potrebujú ho v boji proti Islamskému štátu a teroristom, ale mienia pokračovať v sankčnej vojne. Potrebujú obchodovať, ale budujú nové ploty. Potrebujú otvárať nové formy spolupráce, ale zasa začínajú studenú vojnu

Minister zahraničných vecí Ruska Sergej Lavrov upozorňuje na to, že podobným spôsobom Západ škodí nielen Rusku, ale aj sebe. Podrobnejšie o tom porozprával vo svojom rozhovore pre “Rádio Ruska”.

Naša prvá otázka súvisí s udalosťami posledných dní, v prvom rade s udalosťami vo Francúzsku. Prispeli k zjednodušeniu vzťahov s Vašimi zahraničnými náprotivkami? Môžeme povedať, že rozdiely sú za nami? A čo je najdôležitejšie, vyhlásenia, ktoré sme počuli z najväčších svetových metropol znamenajú, prepáčte mi tento nediplomatický výraz, že „im zaplo“, alebo je ešte skoro o tom hovoriť?

Myslím si, že na otázku, ktorú položil prezident Ruskej federácie Vladimír Putin na zasadaní Valného zhromaždenia OSN – „Uvedomujete si aspoň teraz, čo ste nastvárali?“ – začínajú prichádzať odpovede. Reakcia na udalosti v Sýrii, ak hovoríme teraz o Sýrii, sa začala meniť, povedal by som, práve v čase po hlavnej časti Valného zhromaždenia OSN, ktorého sa zúčastnili hlavy štátov, vlád, ministri zahraničných vecí. Pocítili sme túto zmenu v entuziastickom prístupe k myšlienke uskutočnenia obsiahlych, multilaterálnych rokovaní o Sýrii. Až do nedávnej doby naši západní partneri nechceli vytvárať inkluzívny, ako je teraz v móde hovoriť, okruh externých „hráčov“, tým sa rozumie, že všetky krajiny, ktoré tak či onak ovplyvňujú situáciu v Sýrii, by mali byť zastúpení na podujatiach tohto druhu.

Avšak minulý mesiac sa uskutočnili dve schôdze Medzinárodnej skupiny pre podporu Sýrie, zastúpenej všetkými susedmi SAR a všetkými krajinami, ktoré tak či onak môžu ovplyvniť vývoj situácie. Skutočnosť, že 30. októbra na prvom zasadnutí a 14. novembra na druhom sa podarilo prijať dva konsenzuálne dokumenty, predostierajúce princípy, ktoré Rusko dôsledne presadzovalo počas trvania sýrskej krízy, nasvedčuje, že naši západní partneri si uvedomili márnosť smerovania, ktoré mnohí podporovali a ktoré bolo, v podstate, ultimátum: ak odstúpi Assad, tak sa tým všetky problémy vyriešia. Navyše, nie je to tak dávno, táto filozofia bola stelesnená aj v podobnej logike.

Keď sme začali akcie Vzdušných a kozmických síl RF na žiadosť sýrskeho prezidenta Baššára al-Assada, povedali sme Američanom, že napriek skutočnosti, že ich koalícia pôsobí v Sýrii bez pozvania legitímnej vlády, bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN (na rozdiel od Iraku, kde taký súhlas dostali), a napriek skutočnosti, že Sýria, Američania a ich partneri v NATO a ostatní členovia koalície, ktorá koná bez medzinárodnej právnej bázy, máme záujem bojovať proti terorizmu, sme pripravení koordinovať naše úsilie a ponúkli sme pomerne intenzívnu úroveň spolupráce.

Ako viete, americká strana pristúpila iba na dohodu, ktorá bola nevyhnutná na predídenie incidentom vo vzdušnom priestore medzi leteckou skupinou ruského vojenského letectva v Sýrii a amerických lietadiel, ale širšiu koordináciu činnosti odmietla a až donedávna tvrdila, že len zodpovedanie na otázku “kedy konkrétne a určite odstúpi Assad” umožní nadviazať koordináciu v boji proti Islamskému štátu (IS), ktorý je zakázaný v Ruskej federácii. Baššara Assada nazývajú „magnet, ktorý priťahuje všetkých teroristov.“ Ale ak nastolíme otázku týmto spôsobom a sledujeme túto logiku, ukáže sa, že nielen Assad je magnetom pre ISIL, ale pre ISIL sa stali magnetom aj Libanon, Turecko, Francúzsko, Egypt. A ak si pripomenieme, že Francúzsko a Turecko vždy najtvrdšie trvali na okamžitom odstúpení Assada, logika „odstráňte B.Assada a ISIL sa upokojí“ sa zrúti, pretože ISIL presadzuje dosiahnutie svojich cieľov – vytvorenia tzv. kalifátu bez akejkoľvek súvislosti s tým, čo sa deje v Sýrii, a kto a aký postoj má voči Assadovi.

Myslím si, že telefonát prezidenta Francúzska Francoisa Hollanda prezidentovi Ruska Putinovi po hrôzostrašných teroristických útokoch v Paríži, jeho návrh o koordinovať úsilie a reakcia nášho prezidenta, ktorý vyjadril pripravenosť urobiť tak na spojeneckom základe, svedčí o tom, že dnes rozumní politici nechávajú bokom druhoradé záležitosti a chápu naliehavosť koncentrovania sa na hlavnú prioritu – potlačenie úmyslov ISIL vydobyť si pozície na rozľahlom území zemegule.

Mnohí naši poslucháči sa pýtajú: „Rusko posledné 2-3 mesiace aktívne pomáha Sýrii. Prečo tak ale neurobilo skôr, napríklad pred rokom?“ Čo nám bránilo?

Vždy sme obhajovali mierové urovnanie konfliktu. Keď vypukol, a následne vzplanul ozbrojený stret medzi demonštrantmi, ktorí mali z veľkej časti spravodlivé a zrozumiteľné požiadavky, a vládou, ktorá, samozrejme, podnikla viacero oneskorených krokov nevyhovujúcich demonštrantom, rozprúdil sa vnútorný ozbrojený konflikt, ktorý nemal medzinárodnú povahu, sme práve my, ako viete, čoskoro zvolali Ženevskú konferenciu, na ktorej bolo prijaté Ženevské komuniké vyzývajúce vládu a opozíciu k rokovaniu na základe vzájomného porozumenia.

Bola to výzva k stranám, aby hľadali spôsoby reformovania štátu, zachovania inštitúcií, rozšírenia príležitostí pre všetky etnické a náboženské skupiny. Stalo sa tak v júni 2012. Po schválení sme Ženevské komuniké predostreli BR OSN v nádeji, že bude okamžite schválené a budú podniknuté primerané úsilia na usadenie sýrskych strán k rokovaciemu stolu. Ale v Bezpečnostnej rade OSN západní partneri povedali: „Žiadne Ženevské komuniké (na písaní ktorého sa podieľali) nebudeme schvaľovať. Chceme, aby sa k zásadám, na ktorých sa dohodlo konsenzuálne, bola pridaná úloha zosadiť Assada, zbaviť ho moci a okamžite uvaliť sankcie proti jeho režimu.“

O ničom podobnom sa predtým neuvažovalo a opakujem, že všetci naši západní kolegovia sa podieľali na stretnutiach, ktoré odsúhlasilo Ženevské komuniké. Následne sa dlhšiu dobu pokúšali presadiť prijatie uznesenia Bezpečnostnej rady OSN, ktoré by im umožnilo použiť silu na zvrhnutie režimu. Rusko a Čína dôsledne využili svoje právo veta. Takže uznesenie nebolo presadené. Západ hlásal, že bez odstúpenia Assada a jeho vlády sa bude len prehlbovať utrpenie sýrskeho ľudu. Pred tým tvrdili, že jeho dni sú spočítané, ale tieto dni sa počítajú už piaty rok. Všetky predpovede našich západných a ďalších kolegov o povstaní obyvateľstva a zvrhnutí hlavy štátu sa nenaplnili. To znamená len jednu vec – B. Assad je odrazom záujmov veľkej časti sýrskej spoločnosti, takže mierové riešenie bez jeho účasti nie je možné.
Obdobie, kedy naši západní kolegovia a niektorí ich priatelia v regióne neustále unikali politickému procesu, sprevádzal príliv obrovského množstva teroristov, extrémistov, zahraničných bojovníkov, ktorí mali za úkol zvrhnutie režimu. V určitej chvíli, pravdepodobne, tí, ktorí podporovali tento proces (rovnako ako v podobných prípadoch v minulosti), stratili kontrolu nad situáciou a prevládli teroristické inštinkty zahraničných bojovníkov. Vtedy si uvedomili, že majú šancu uskutočniť geniálny nápad, ktorý si pestoval „Islamský štát“, vytvorený ešte v polovici minulého desaťročia chlapcami, ktorých Američania väznili v Iraku a Afganistane a neskôr prepustili.

Proces sa vymkol spod kontroly cudzích mocností, stal sa samostatne sa rozvíjajúcim hnutím: podmanil si obrovské územie, vrátane tých, na ktorých sú pamiatky svetového kultúrneho dedičstva. S týmito pamätníkmi a artefaktmi, ktoré sa nachádzajú na obsadenom území, intenzívne obchodujú, pamätníky ničia. Zmocnili sa ropných ložísk, obchodujú s ropou v priemyselnom meradle. Na všetky tieto skutočnosti sme poukázali na stretnutí ruského prezidenta Vladimira Putina s kolegami v Antalyi „na okrajoch“ summitu „Dvadsiatky“.

Možno si už teraz všetci uvedomujú, že táto hrozba je ako „džin z fľaše“ – naspäť sa už nedá „zastrčiť“. Pred viac ako rokom Američania utvorili koalíciu pre boj proti ISIL a ich prisluhovačov po dohode s Irakom ale bez snahy dohodnúť sa so Sýriou. Preto ich akcie majú dvojzmyselnú podstatu, keďže boj proti Islamskému štátu, ktorý obsadil rozsiahle územia Iraku a Sýrie sa uskutočňuje na dvoch rôznych základoch. Jeden základ – medzinárodné právo, ktoré sa dodržuje pri útokoch na území Iraku, ale útoky na území Sýrie sú nelegitímne. Avšak, zopakujem ešte raz, sme presvedčení, že spolupráca je nevyhnutná.

Sledujúc takmer polročné obdobie aktivít koalície hodnotíme tieto aktivity ako nie celkovo zodpovedajúce deklarovaným účelom – zabrániť rozširovaniu Islamského štátu (jeho územie sa zväčšilo). V Iraku boli dosiahnuté určité úspechy: v jednotlivých oblastiach krajiny militantné oddiely IS boli zastavené. Ale celkovo územie tzv. kalifátu, vyhláseného na priestoroch Iraku a Sýrie, sa zväčšovalo a stúpenci IS sa prebojovali až na predmestie Damasku a ďalších veľkých miest Sýrie. Situácia bola veľmi zlá, mohlo to skončiť tým, čomu by sa naši západní partneri, podľa ich vyhlásení, radi vyhli.

Na našu otázku: „Chcete zvrhnúť Assada a Sýriu odovzdať do rúk teroristov?” odpovedali: „V žiadnom prípade nie. Musíme rozhodnúť tak, aby Assad odstúpil a aby sa teroristi nedostali k moci.“ Táto situácia však vznikla ako dôsledok mnohých procesov, vrátane brzdenia politických rokovaní, podivnej vojny proti teroru, ktorú donedávna uskutočňovala koalícia na čele s USA a bola už na spadnutie.

Opakujem, IS, Al-Nusrat Dzhabhat a ich komplici stáli na prahu Damasku a ďalších miest. Keď sýrsky prezident Baššár al-Assad nás oficiálne požiadal o pomoc, okamžite sme reagovali pozitívne, teraz naše akcie v Sýrii podnikáme legitímne a sme pripravení k praktickej súčinnosti s členskými krajinami koalície, ktoré sú pripravené ponúknuť také formy koordinácie, ktoré, samozrejme, musia rešpektovať štátnu suverenitu Sýrie a výsady sýrskeho vedenia. Som presvedčený, že pragmatický prístup umožní nájsť také formy.

Ruský prezident Ruska Vladimír Putin povedal, že bude konať v kontexte rámca 51. článku. Čo to znamená?

Článok 51 Charty OSN – určuje právo každého štátu na svoju sebaobranu v prípade napadnutia jeho občanov. Samozrejme, sú niektorí právnici, ktorí zaujali legalistický postoj v tejto otázke – už som počul o niektorých z týchto výrokoch. Ale v skutočnosti, teroristický útok proti ruskému lietadlu nemožno vnímať izolovane. Tento akt terorizmu je rovnaký trestný čin zo série takých hrozných akcií, ktoré spáchali teroristi v Libanone, Egypte, Paríži, Ankara, Bagdade a ďalších irackých mestách.

Je to bezpochyby skutočnou hrozbou pre medzinárodný mier a bezpečnosť. V takýchto situáciách, samozrejme, štáty sú povinné uplatňovať právo na sebaobranu, ktoré poskytuje Charta OSN. Som presvedčený, že v tejto situácii je absolútne nevyhnutné prijať rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN, ktorá by utvrdila nutnosť postupu podľa kapitoly 7 a vykonanie všetkého potrebného na potlačenie IS rovnako, ako sme to urobili v súvislosti s teroristickými útokmi 11. septembra 2001. Mimochodom, rezolúciu s výzvou k zjednoteniu v boji proti ISIL a iným teroristom na Strednom Východe a v Severnej Afrike sme navrhli ešte koncom septembra.

Našu iniciatívu oznámil ruský prezident Vladimír Putin vo svojom prejave na Valnom zhromaždení OSN. Na druhý deň sme zorganizovali stretnutie ministrov v rámci Bezpečnostnej rady OSN, kde bol návrh rezolúcie zverejnený. Západní partneri povedali, že sa im v uznesení nepáči tvrdenie o tom, že protiteroristické operácie by mali byť koordinované so štátmi, na území ktorých sa tieto operácie vykonávajú. Preto sme odložili náš návrh uznesenia bokom, „zmrazili“ sme ho. Samozrejme, že sme netrvali na svojom – nebudeme sa predsa dobýjať cez zatvorené dvere. Ale boli sme presvedčení, že toto uznesenie bude žiadané. Tak sa, bohužiaľ, aj stalo.

Opäť vidíme ochotu zjednotiť sa na platforme odporovania terorizmu až po ďalšej tragédii. Dúfam, že už nebudeme čakať na nové pohromy – nedaj Bože, aby sa takéto niečo opakovalo, aj keď nič sa nedá zaručiť, a už konečne začneme konať v predstihu. Teroristi sa medzi sebou nehádajú, dokonale sa dohodnú – Dzhabhat al – Nusrat s ISIL. Som si istý, že sa môžu dohovoriť aj s inými skupinami Al-Kájdy. Podľa našich údajov sú v tom úspešní. Tvárou v tvár takejto obrovskej a bezprecedentnej hrozbe naďalej „flirtovať“ a predkladať akési predbežné podmienky, ako je zmena režimu v tej-ktorej krajine, pre konsolidovanie protiteroristických akcii je už neodpustiteľné.

Ak sa vrátime k téme, ktorej som sa dotkol skôr, naši západní partneri hovoria: „Vyriešme problém s Assadom, a potom istotne zorganizujeme efektívnu koordináciu aktivít na potlačenie IS.“ Zdá sa teda, že Assad je proti IS, ak ho treba odstrániť, aby sme sa postavili proti IS. Alebo IS je proti Assadovi. Ak je to tak, oslabením pozície prezidenta Sýrie Assada nahrávame IS.

Štátny tajomník USA John Kerry mi pravidelne prízvukuje a prednedávnom verejne zopakoval, že ak už nebude Bašára Assada, nastane efektívna koordinácia. To znamená, že oslabením Assada posilňujeme ISIL. Myslím si, že všetci si už začínajú uvedomovať potrebu pragmatickejšieho prístupu, čo sa prejavilo aj na Viedenských stretnutiach, ktoré som spomenul. V tejto súvislosti je mimoriadne závažným, obsiahly a rozhodný štátnický počin francúzskeho prezidenta Hollanda, ktorý navrhol odložiť bokom všetky odlišnosti v ponímaní iných problémov a vytvoriť protiteroristickú koalíciu. Je to zhodné s iniciatívou, ktorú predostrel prezident Ruskej federácie Vladimir Putin z tribúny VZ OSN, navrhujúc vytvorenie širokého univerzálneho protiteroristického frontu.

Od momentu komplikovania vzťahov s niektorými západnými krajinami sa vrátil do užívania taký pojem ako „železná opona“, prinajmenšom, mnohí moji západní kolegovia často používajú tento slovný zvrat. Je to vôbec takto? Čo znamená „železná opona?“ Kto sa pred kým uzavrel?

Ako si iste pamätáte, tento termín pochádza z prednesu britského premiéra Winstona Churchilla v marci 1946. Menej ako rok po skončení vojny na Západe už fúkali iné vetry. Problém Hitlera, ktorý nebolo možné vyriešiť bez aktívneho podieľania sa Sovietskeho zväzu, bol rozriešený, nacizmus bol porazený, všetci zločinci Tretej ríše boli odsúdení Norimberským tribunálom, Nemecko a Japonsko boli okupované, Druhá svetová vojna sa zavŕšila úplným víťazstvom. Ale situácia sa vyvíjala takým smerom, že služby ZSSR už naši západní partneri, najmä Anglosasi, pravdepodobne viac nepotrebovali.

Vojna je rozvíjaním politiky s inými cieľmi. Tak sa sformoval nový, už politický cieľ – izolovať ZSSR, nepripustiť jeho vplyv v Európe a vo svete ako celku. Vrcholom záujmov sa ihneď stala geopolitika. Potom vzniklo NATO. Samozrejme, že Sovietsky zväz odpovedal rôznymi spôsobmi, ale vždy uprednostňoval spoluprácu.

V roku 1954 to bol ZSSR ktorý navrhol uzatvoriť Európsku zmluvu o kolektívnej bezpečnosti, ktorá pojala všetky krajiny regiónu, bez ohľadu na ich sociálno-ekonomické a politické systémy. Návrh bol odmietnutý. Naštartoval sa smer na konsolidovanie prozápadných síl v rámci NATO. ZSSR na to odpovedal tak, že začal reagovať nielen diplomatickými ale viac konkrétnymi vojenskými a ďalšími postupmi, vrátane výstavby Berlínskeho múru, ktorý je pravdepodobne najhmatateľnejším hmotným a symbolickým stelesnením konceptu „železnej opony“.

Teraz, keď sa usudzuje o návrate „studenej vojny“ a v tejto súvislosti sa pripomína „železná opona“, je to asi vnútené hlasitými vyjadreniami, ktoré sem-tam ako za starých čias požadujú izoláciu Ruskej federácie. Kde je izolovanie, tam je akási „železná opona“. Ale teraz sa vo svete sformovala taká situácia, nastala epocha globalizácie, epocha vzájomnej závislosti, že ak budú sa snažiť spustiť „železnú oponu“ náhodne si môžu niečo pricviknúť… Na príklade sankcií, našich odvetných opatrení je všetko očividné – „na zlosť mame si nechám omrznúť uši“. Podobných metaforických opisov situácie už bolo viacero. Preto najdôležitejším je skutočný život a nie reči politikov, ktorí sa snažia dokazovať efektivitu vlastných, viac či menej jednostranných zámerov.

Nepociťujeme žiadnu izoláciu Ruskej federácie. Každý z našich západných partnerov, Američania, Nemci, Francúzi aj predstavitelia najmenších európskych krajín sa počas stretnutí vždy spýtajú, kedy my splníme Minské dohody o Ukrajine. Na Krym sa nikto nepýta. Po prvé, odpovedáme, vysvetľujeme reálnu situáciu, ako a čo sa deje. Po druhé, v poslednom období sa partneri začínajú obávať, nakoľko sa kyjevským úradom nedarí uskutočňovať svoje sľuby, ktoré dali pri podpisovaní Minských dohôd. Potom vymenúvajú dôvody: pretože je opozícia, radikáli, mimoriadne zložitá politická situácia, okrem toho musia zachraňovať hospodárstvo, ešte aj potlačovať korupciu, a voľby sa konali inak, ako si niektorí priali.

Teda, pozorujeme postupné prebúdzanie sa a uvedomovanie si, že Minské dohody by mali vykonávať predovšetkým kyjevské mocenské úrady a zástupcovia Donbasu, a nie Ruská federácia. Nech si Kyjev tvrdí hocičo, vidíme to v rámci „normandského formátu“. A Kyjev sa vo verejných prehláseniach neustále snaží postaviť všetko „hore nohami, dole hlavou“, vyhlasuje, že jeho správanie je v plnom rozsahu podporované Západom. Podporujú také správanie len čiastočne. Čas, ktorý uplynul od štátneho prevratu, seriózni západní politici nepremrhali. Začínajú prehodnocovať situáciu, chápať, kam sa dostali v spojitosti s ukrajinskou krízou.

Naši západní partneri „zmrazili“ niektoré z našich formátov, ako je Rada NATO-Rusko, „zmrazené“ sú odvetvové dialógy s EÚ, v niektorých prípadoch bola „zmrazená“ činnosť medzivládnych komisií pre obchod a hospodársku spoluprácu, ale tento proces sa vracia do normálneho stavu a pracovné mechanizmy sa obnovujú. Niektoré iné formáty boli pozastavené, ale všedné kontakty sme nikdy neprerušili, naše delegácie nepociťujú žiadnu izoláciu ani na jednom z podujatí, ktorých sme sa zúčastnili v rámci oficiálnej návštevy prezidenta, na úrovni ministrov, na úrovni vedenia iných rezortov. Ruská delegácia je na každom fóre stredobodom pozornosti, s nami sa radia, nám sú adresované prosby o podporu tej-ktorej iniciatívy na programe príslušnej schôdzi. Som presvedčený, že spomenuté pokusy boli vopred odsúdené na neúspech, a teraz si všetci uvedomujú, že už aj hovoriť o tom je smiešne.