Podaktorí zareagovali na tento dátum takými alebo onakými podujatiami, ktoré mali pripomenúť to, čo sa vtedy udialo, iní ho ohundrali: je to už otravné, bolo to tak dávno, a vôbec, treba si neustále pripomínať tie staré udalosti?

Skúsenosti, a to aj nedávne, ukazujú, že treba.

Lebo keď si ľudia nepamätajú minulosť, začínajú si ju vymýšľať, a taká vymyslená minulosť sa stáva základom neveľmi peknej prítomnosti.

Nedá sa povedať, že hodnoty, ktoré uznáva súčasné ľudstvo, sa vykryštalizovali vďaka víťazstvu nad fašizmom. Tieto hodnoty sa samozrejme vykryštalizovali oveľa skôr. Ale ustálili sa ako niečo, čo sa rozumie samo sebou, práve po tom, ako ideológia, ktorá dôsledne poprela humanistické dedičstvo ľudskej (a v prvom rade nemeckej) kultúry, ukázala, čoho je schopná, a potom utrpela porážku.

Všeobecnú deklaráciu ľudských práv prijala Organizácia spojených národov 10. decembra 1948 pod dojmom neslýchaných zločinov, ktoré boli v pamäti ešte veľmi čerstvé. Ako sa hovorí v preambule Všeobecnej deklarácie, deklarácia bola spísaná, „pretože ignorovanie ľudských práv a pohŕdanie nimi viedlo k barbarským činom urážajúcim svedomie ľudstva“.

Práve odmietanie nacistického barbarstva dlhú dobu pôsobilo (a stále pôsobí) ako poistka proti návratu podobného barbarstva (možno oblečeného do iných foriem). Preto si treba veľmi pozorne všímať snahy o odstavenie tejto poistky.

Keď mi tvrdia, že komunizmus sa rovná nacizmu a ZSSR Tretej ríši, že nacisti mali len elegantnejšie uniformy, príde mi na um jedno slovo: Osvienčim.

Medzi ľuďmi, ktorí podpálili pece v Osvienčime, a ľuďmi, ktorí tieto pece uhasili, je rozdiel.

Ak ho nebadáte, nezbadáte ani to, kedy sa osvienčimské pece rozhoria znovu. Myšlienka, že druhá svetová vojna, ktorú my voláme Veľká vlastenecká, bola zápasom dvoch rovnako monštruóznych totalitných režimov, neznamená nejaké mimoriadne zásadné netolerovanie komunizmu. Znamená tolerovanie nacizmu.

Ak sa pre vás NKVD rovná SS, neznamená to, že nenávidíte NKVD. Možno nenávidieť NKVD a takéto prirovnania nevyslovovať. Znamená to, že SS pre vás nie je väčšie, ale v dôsledku omnoho menšie zlo, že vás už nevzrušujú pochody na počesť SS, fakľové sprievody alebo heslá o etnickej čistote. V skutočnosti je vám ľahostajné, kto, len aby to nebolo NKVD.

Druhá absurdná myšlienka, ktorá vyplýva z očividnej neznalosti dejín: “Hitler aspoň nevyvražďoval svojich”.

Práve naopak, Hitler prenasledoval svojich spoluobčanov, tým vlastne začal, či už to boli vnútrostranícki politickí protivníci (reálni alebo potenciálni), aktívni odporcovia nacizmu alebo aspoň tí, čo neprejavovali búrlivé nadšenie. Prenasledoval sociálnych demokratov, katolíkov, protestantov patriacich do tzv. Vyznavačskej cirkvi, ale aj mnohých ďalších.

Ale svojich reálnych alebo predpokladaných protivníkov prenasleduje každá tyrania, to nebolo nič nové.

Nový bol program takzvanej eutanázie, to jest usmrcovania nevyliečiteľne chorých a  práceneschopných občanov. Nové bolo systematické prenasledovanie občanov židovského pôvodu, a to nezávisle od ich presvedčenia alebo správania.

Mohli patriť medzi komunistov alebo antikomunistov, judaistov, ateistov alebo kresťanov, mohli byť neochvejnými členmi židovskej komunity alebo naopak úplne asimilovanými Nemcami, a to tak z hľadiska jazyka a kultúry, ako aj vlastného sebauvedomenia, mohli byť kozmopolitmi alebo naopak horlivými nemeckými patriotmi. Mohli to byť dokonca veteráni prvej svetovej vojny, ktorí prelievali svoju krv za Nemecko, vojnoví invalidi, nositelia štátnych vyznamenaní – nič z toho nemalo nijaký význam.

Všetkých týchto ľudí najprv poosočovali, potom pozbavili práv, potom aj slobody a napokon ich kruto povraždili. Národní socialisti hanebne vraždili svojich lojálnych a poslušných občanov spolu s ich rodinami vrátane nemluvniat, a to z dôvodov, ktoré nemali nič spoločného s ich správaním. Ide o dobre známu skutočnosť.

Vo svetle dejín treba prehodnotiť ešte jednu tézu, a tou je viera v osvietenie plynúce zo Západu.

Táto téza je úzko spojená s vierou v pokrok. Predpokladá sa, že krajiny, ktoré dosiahli väčší pokrok vo vede, ekonomike a celkovom blahobyte, sú na vyššom stupni vývinu, preto sa treba usilovať o ich dostihnutie a vo všetkom ich napodobňovať.

Nuž, niekedy nie je na napodobňovaní a úsilí o dostihnutie nič zlé, ale takéto správanie nie je vždy namieste. Občas je lepšie, keď sa pokrokovými nápadmi nenecháme až tak očariť.

Pokrok neznamená iba prekonávanie starých foriem zla, ale aj zrod nových.

Ideológiu nacizmu nevymysleli nejakí obmedzení zadubenci v krčme pri pive. Nešlo o nejaký náhly záchvat pomätenosti. Bolo to vyvrcholenie dlhodobého intelektuálneho procesu, ktorý prebiehal v celom západnom svete.

Myšlienka o rasovej nadradenosti sa objavila u francúzskych aristokratov, ktorí odôvodňovali svoje privilégiá tým, že údajne pochádzajú z germánskeho kmeňa Frankov, a preto majú vrodené právo vládnuť nad plebejcami keltského pôvodu. Táto doktrína sa neskôr veľmi rozmohla v anglojazyčnom svete, vo Veľkej Británii a v USA, kde sa harmonicky dopĺňala s istou interpretáciou evolučnej teórie.

Na začiatku 20. storočia sa aj uznávaní vedci nazdávali, že ľudské rasy sú v rôznych štádiách prechodu od zvieraťa k človeku: príslušníci čiernych plemien sú veľmi blízki opiciam a úplne vyspelí ľudia sú príslušníkmi takzvanej teutónskej rasy, ku ktorej patria obyvatelia Severnej Európy, hovoriaci germánskymi jazykmi. Íri z rasového hľadiska zaujímajú nižšie miesto ako Anglosasi, Taliani ešte nižšie, Slovania ešte nižšie.

Teraz je to takmer neuveriteľné, ale vtedy sa to považovalo za absolútne vedecké, napríklad sa organizovali expedície, ktoré rozkopávali cintoríny austrálskych domorodcov a na nájdených lebkách sa pokúšali vedecky dokázať, že pôvodní Austrálčania sú “prechodnou formou” od neandertálcov k súčasným ľuďom.

A “barbarské činy urážajúce svedomie ľudstva” si treba pripomínať, a to nie preto, aby sme niekomu niečo vyčítali (všetci títo hrdlorezi sú dávno mŕtvi), ale aby sme pochopili, ako to vo svete chodí. Civilizácia, humanita (nech je akokoľvek relatívna), aj tá najmenšia predstava o hodnote ľudského života – toto všetko sú veľmi krehké veci. Vyžadujú si opatrné zaobchádzanie.

A k všetkým pokusom o rehabilitáciu nacizmu treba pristupovať s nulovou toleranciou.

Sergej Chudijev, publicista, teológ

Redakciu informovalo Veľvyslanectvo Ruskej federácie v Slovenskej republike.