Ako kresťania zradili sami seba

To, čo bolo dlhé stáročia európske a kresťanské, je dnes turecké a islamské. Pričom to tak byť nemuselo, keby sa kresťanská Európa bola zjednotila a vyslala na obranu tejto východnej bašty kresťanstva silnú spojeneckú armádu. V tom prípade by turecký sultán vôbec nebol začal obliehať mesto. Mal však uistenie od niektorých vládcov v Európe, že proti nemu nič nepodniknú, a to z určitých zištných dôvodov.

Pri tejto epochálnej udalosti, ktorá mala mať neskôr mimoriadne negatívne následky pre Európu a pre európske kresťanstvo, je dôležité si uvedomiť fakt, že pri obliehaní Konštantinopolu vojskom sultána Mehmeda II, vôbec nešlo o urputný boj dvoch gigantov, ako nám to chcú nahovoriť grécko-byzantské pramene. Niekdajšie najväčšie európske mesto, ktoré v časoch svojej najväčšej slávy malo viac ako milión obyvateľov, tak v 15. storočí bolo už len úbohým tieňom toho mesta, ktorým raz bolo. V roku 1453, keď len za sedem týždňov padlo do rúk sultána, tak v jeho múroch žilo už len 50 000 ľudí a obhajovalo ho len 8 500 vojakov.

Sultán Mehmed II. by Konštantinopol bez „pomoci“ Európanov nebol dobyl

Mehmed mal k dispozícii 48 000 bojovníkov, čo tiež nepredstavovalo mimoriadnu údernú silu. Presne s takou veľkou armádou sa vydal približne 1800 rokov skôr Alexander Veľký dobyť „svet“. Na tie časy to však bola obrovská armáda, veď vtedy v Európe žilo len 4 až 5 miliónov ľudí.  V 15. storočí za Mehmeda II. ich v Európe žilo okolo 80 milónov.

Tých 8 500 bojovníkov, ktorí bránili  Konštantinopol, bolo málo na to, aby boli schopní dostatočne ochraňovať až 22 kilometrov dlhé hradby, ktoré obopínali mesto. Boli pokladané za nedobytné, pretože boli mimoriadne mohutné a až trojité.

V takom prípade predpisovala vojenská taktika vtedajšej doby mesto za takýmito hradbami vyhladovať. To však bolo pri obrovskej rozlohe mesta a pri jeho niekoľkonásobných dotykoch s vodami mora nerealizovateľné. Nebolo možné ho celkom hermeticky uzavrieť, a tak ho odlúčiť od okolitého sveta. Nedarilo sa to ani Mehmedovi. Jeho generálom tak ostávala jediná možnosť. Preraziť delostrelectvom hradby na najslabšom mieste.

Lenže v tomto prípade išlo o tri hrubé múriská so štvormetrovým odstupom medzi nimi a delostrelectvo v 15. storočí neoplývalo veľmi účinnou údernou silou.

Turecká armáda sultána mala k dispozícii absolútne unikátnu zbraň, akú vtedy nevlastnil nikto iný

Bolo to obrovské delo, ktoré postavil istý uhorský odborník na delostrelecké zbrane. Dostal za to kráľovskú odmenu od sultána. Strieľalo s veľmi dobrou presnosťou, podstatne lepšou, ako všetky iné delá tej doby a jeho nábojmi boli až 500 kilové gule. V tomto smere doslova vynikalo. Iné delá dokázali vystreľovať účinne maximálne 250 kilové gule. Bolo také ťažké, že podľa starých tureckých záznamov ho musel ťahať mimoriadne masívny záprah a ten ťahalo 60 volov.

Obliehanie Konštantinopolu sa začalo 6. apríla 1453

Útok bol zahájaný skoro ráno, ešte za šera, ako to zaznamenal turecký  vojenský spravodajca, ktorý sprevádzal sultána. Začala ho najstrašnejšia zbraň Turkov – o ktorej kresťanskí obhajcovia mesta nemali ani  len potuchy –  ich obrovské delo Bolyemez (To, ktoré nepožiera žiadny med). Zahrmelo ohlušujúcim rachotom, ktorý sa niesol až do vzdialenosti 20 kilometrov. Jeho vysoká účinnosť  mala veľký podiel na porážke kresťanov. Nevedno, ako by bol boj dopadol bez tejto zbrane. Možno však takmer s istotou predpokladať, že aj tak by mesto padlo. Určite po dlhšom čase, ale bez vojenskej pomoci boli výhliadky kresťanov na úspech mizivé. O to viac, že sultán mal ešte hlboko v zázemí rezervy, ktoré mohol privolať.

Mimochodom, tento legendárny kanón chránil až do roku 1807 Dardanely a od roku 1868 stojí v londýnskom múzeu. Konštantinopol padol už 29. mája 1453 – to bol posledný deň života Byzantskej veľkoríše a prvý deň, ktorým sa začalo rozpínanie Turkov a islamu v Európe.

Trestuhodná hlúposť a nejednotnosť vo vnútri Európy trvá a pokračuje aj dnes. Na rozpínanie Turkov v Európe je tu nový expert – moderný sultán Erdogan – ktorý vie rafinovane a úspešne loviť „v mútnych a kalných európskych vodách“

Hneď, ešte v máji, dali tureckí Osmani starobylému mestu, kde ešte nevyschla krv tisícok padlých a zavraždených kresťanov, svoj vlastný názov. Nazvali ho Islambol, čo znamená Kráľovstvo islamu, neskôr sa z toho vyvinul názov Istanbul.

Ostáva mi už len dodať, že keď prišla zvesť do Európy o páde Konštantinopolu do rúk mohamedánov, tak sa naprieč naším kontinetom šírilo zdesenie a doslova patetický údiv. V mnohých prípadoch to bolo ale len čisté farizejstvo. Prelievať slzy nad jeho stratou, ale neurobiť vôbec nič pre jeho záchranu je len hanebný cynizmus. Európa bola rozdrobená a rozpoltená nespočetnými svetskými a religióznymi spormi a okrem toho panovali už storočia hlboké nezhody medzí Vatikánom a patriarchom z Konštantinopolu.

To všetko spečatilo tragický a krvavý osud úžasného a fascinujúceho mesta, mesta superlatívov, ktoré voľakedy založil rímsky cisár Konštantín Veľký.

Padlo navždy do nenásytného osmansko-islamského pažeráka ako ľahká a doslova bezmocná korisť.

Kde je ale teraz spoločný výkrik Európy:

Konštantinopol bol viac ako tisíc rokov len náš kresťanský, chceme ho naspäť!

Židia si vzali po takmer 2000 rokoch s nasadením zbraní naspäť svoje územia, keď ich v roku 74 po dobytí poslednej židovskej pevnosti Masady rozprášil po celom svete Titus, neskorší rímsky cisár.

Ich násilné prevzatie Palestíny od Arabov rešpektoval celý svet, okrem Arabov. Ich pádny argument bol a aj je:

Čo nám patrilo, to sme si len vzali naspäť.

Tento argument štátu Izrael je všeobecne akceptovaný takmer všade. Kde ale sú naše argumenty?

Roman Bednár