Š. VRAŠTIAK: Život vymýšľa ďaleko krutejšie príbehy, ako vidíme vo filme

Bratislava 3. júna (TASR) – Takmer celý život venoval kinematografii. S jeho menom sa stretnú čitatelia českých a slovenských encyklopédií. Za svoju prácu získal niekoľko ocenení československého filmového umenia. Svet filmu ho očaril počas strednej školy, podľa ktorej sa mal stať záhradníkom. Napokon však vyštudoval pražskú FAMU, ktorú absolvoval na katedre filmovej vedy v roku 1967. O dva roky neskôr sa mu podarilo objaviť film Jánošík z roku 1921. Objav spečatil knihou Jánošík 1921 (2001), historickou rekonštrukciou o prvom slovenskom celovečernom hranom filme.

V Slovenskom filmovom ústave (SFÚ) vydržal do dôchodku, teraz v ňom "brigáduje" bez nároku na odmenu. Jeho meno sa spája s najstaršími filmovými cenami Igric. V apríli oslávil filmový publicista a historik Štefan Vraštiak 70 rokov. V rozhovore pre TASR prezradil aj to, že počas štúdií mal veľký konflikt s českou režisérkou Věrou Chytilovou. "Študenti diskutovali s pani Chytilovou o jej slávnom filme O něčem jiném. Z tej diskusie som vybral pár viet a nedal som jej článok autorizovať. Asi na dva mesiace som sa stal hviezdou Literárních novin," povedal v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky Štefan Vraštiak.

-V apríli ste oslávili sedemdesiatku, koľko z tých siedmich krížikov ste vlastne venovali kinematografii?-

Najmenej štyri, lebo ten piaty krížik som začal. Som taký dosť výnimočný typ, 6. januára pred 43 rokmi som nastúpil do Slovenského filmového ústavu a bolo to moje prvé a jediné zamestnanie. A z neho som aj odišiel do dôchodku.

-Pôvodne ste sa však mali stať záhradníkom, "záhradnícku" školu ste aj navštevovali…-

Vyrastal som v Žaškove, takej malej dedinke na Orave a vždy som mal vzťah k prírode. Láska k nej sa pretavila do myšlienky, že by som rád robil remeslo blízke prírode, takže som šesť rokov študoval aj vyštudoval za záhradníka v Myjave a v Malinove. Dokonca som rok robil záhradníka s Bulharmi na družstve v Kráľovej pri Banskej Bystrici. Až potom som sa hlásil najprv na žurnalistiku na Filozofickej fakulte, tam ma neprijali a potom som si dal prihlášku na FAMU. Prijali ma.

-Skúšajúci tam museli byť asi veľmi prekvapení, že sa "záhradník" zaujíma o filmové vedy a umenie?-

Bol to nevšedný zážitok, aj mi povedali, že to ešte nezažili. Hlavne ich prekvapilo, že som im poslal asi päťkilový balík zápiskov, ktoré som si robil od 13 rokov. Bola som taká výnimka na prijímačkách, ani ma veľa neskúšali. Stretol som tam pána profesora Antonína M. Brousila, ktorý bol filmovou osobnosťou. Radi na neho spomíname. Bolo to obdobie 60. rokov, vtedy sa k nám nedostávali všetky filmy, zahraničné premiéry meškali dva-tri roky. Filmy zo Západu boli cenzurované, nemohlo sa v nich objaviť, že je tam život trošku lepší ako u nás. FAMU umožňovala študentom vidieť najnovšiu svetovú klasiku. Vyrastali sme na talianskom neorealizme, francúzskej novej vlne… To boli základy, ktoré nám dávali vedomosti. Dovtedy sme ich nemohli vidieť vonku, ale tá škola nám to umožnila.

-Takže ste mali šťastie na zaujímavý študijný materiál, vyučujúcich a určite aj spolužiakov…-

Bol to úspešný ročník, veď mojimi spolužiakmi boli Jakubisko, Havetta, Dodo Šimončič a ďalší ľudia. Bol som v strede zrodu československej novej vlny. Štyri roky na FAMU mi dali najlepší základ, zoznámil som sa s kinematografiou a diplomovku som písal o dejinách slovenskej kinematografie. Bola jedna z prvých, aj kolega Ivan Rumanovský sa tomu venoval, ale inak nebolo veľa ľudí, ktorí by sa venovali tejto téme. Moja diplomovka bola také priekopnícke dielo, ale dnes ho radšej nikomu neukazujem, lebo za tie roky sa toho veľa zmenilo, výskum išiel ďalej.

-Vy ste však boli jeho súčasťou, do výskumu filmov ste sa predsa angažovali v SFÚ…-

Vystriedal som tu všetky zamestnania, trikrát som bol aj riaditeľom tejto inštitúcie. Keď som sem prišiel a pýtal sa vtedajšieho pána riaditeľa Jána Komiňára, povedal mi: No, sadnite si a zajtra mi poviete, že čo chcete vlastne robiť. Vtedy som sa rozhodol, že budem búrať legendy slovenskej kinematografie.

-A išlo vám to hneď od začiatku. Po nástupe do filmového ústavu v roku 1969 sa vám podarilo objaviť prvý slovenský celovečerný film Jánošík z roku 1921 u Jána Závodného v Chicagu. Ako k tomu došlo?-

Skutočne bol 50 rokov v chicagskej garáži. Najprv sme sa nakontaktovali na režiséra pána Siakeľa a on povedal, že kópiu filmu nemá, ale že pán Závodný, producent filmu, ktorý bol aj na Slovensku, keď sa film nakrúcal v roku 1921, by ju mohol mať. Tvrdil, že keď prišli do Ameriky po premiérach filmu na Slovensku a v Prahe, Závodný kópiu mal a že by nám mohol povedať, kde by sme film mali hľadať. Pán Závodný nám potom v roku 1970 napísal tú krásnu vetu: To, čo hľadáte a čo vás tak zaujíma, je v mojej garáži a tým, že má niekto po 50 rokoch o to záujem, vám to venujem. Film venoval filmovému ústavu, je naším majetkom. V Amerike na Jánošíka zozbierali 16.000 dolárov, lenže to nestačilo na nakrútenie a dokonca nemali nakrútený ani záver. Ten vznikol v Prahe na vltavskom nábreží. Okolo filmu je veľa legiend, traduje sa že má dva konce, lebo ho nakrúcali dvoma kamerami, jednou pre Slovákov, druhou pre Američanov. Dve kamery snímali film, ale nie rozdielne scény, menil sa len uhoľ pohľadu. Z toho vznikla legenda, že v Amerike ušiel Jánošík spod šibenice…

-Tak sa mala podľa legendy končiť americká verzia filmu…-

Ale bola vyvrátená. Pán režisér Jaroslav Siakeľ, keď tu po toľkých rokoch bol, po pol storočí nám nakreslil osem políčok záverečnej scény americkej kópie filmu a tie, ktoré on nakreslil, sa presne zhodujú so zachovalou scénou záveru filmu. Takže to bola jedna z vyvrátených legiend, že film má dva konce. Pravdou je, že sa zachovala americká verzia filmu. Mali sme nejaké stopy aj po slovenskej verzii, ktorá zostala na Slovensku, ale nenašli sme ju. A už neverím, že v dnešnej dobe, keď sa všetko staré búra a nikoho nezaujíma, čo sa vlastne zbúra, že sa ešte objaví.

-Našťastie sa zachovala americká verzia Jánošíka z roku 1921, čo sa s ňou dialo ďalej?-

V roku 1975 ju Ivan Rumanovský, ktorý po nej pátral asi desať rokov predo mnou, zrekonštruoval. Zamontoval do nej asi 2-3-minútovú sekvenciu výstrižkov, urobili sa nové titulky, nová hudba, zvuky a v roku 1975 sa uskutočnila slávnostná premiéra ozvučenej verzie filmu, ktorá sa dodnes premieta a bola zaradená do zlatého fondu UNESCO v Paríži pri príležitosti 100. výročia svetovej kinematografie.

-Za tie roky čo sa venujete tzv. pohyblivým obrázkom a ľuďom, ktorí v nich účinkujú, ktorí ich tvoria, ste museli stretnúť obrovské množstvo zaujímavých filmárov, hercov. Na ktoré stretnutie si najradšej spomínate?-

Tých príležitostí bolo veľa, 20 rokov som robil v tlačovej komisii MFF Karlove Vary, mal som na starosti tlačové konferencie. Stretol som Ginu Lollobrigidu, Sophiu Loren. Robil som rozhovory s Jiřinou Šejbalovou, Ljubou Hermanovou, Waldemarom Matuškom, Karlom Gottom, Ladislavom Peškom, Jaroslavom Marvanom a mnohými ďalšími, ale najlepší pocit som mal zo Sophie Lorenovej. Vtedy to už nebola 20-ročná mladica, ale zapôsobila na mňa totálnou noblesou a skromnosťou. Na nič sa nehrala, netvárila sa ako hviezda, normálne sa bavila s ľuďmi. Je to moja najkrajšia spomienka na stretnutie s "veľkými ľuďmi", hviezdami.

-Z domácich hviezd je zrejme vašou najväčšou favoritkou Emília Vášáryová. To je asi jediná reprezentantka slovenskej kinematografie, ktorú odmeňujete kyticou. Modríny z vlastnej záhrady ste jej venovali aj pred tohtoročnými cenami Slnko v sieti…-

Mal som taký, nazvime to jemne, "prúser". V roku 2005 a 2006 som začal kritizovať Slovenskú filmovú a televíznu akadémiu (SFTA), že nerobí tak, ako by mala robiť. Následne som bol z Akadémie v roku 2006 vylúčený. Bol som doteraz prvý a jediný člen, ktorého z Akadémie vylúčili za kritiku a za to, že som údajne zmaril udeľovanie cien Slnko v sieti. Obvinili ma, že tým, že som prezradil nominácie, zmaril som tlačovú konferenciu, sponzoring. K pani Vášáryovej, ktorá je taký ten anjel strážny nad cenami, mám bližší vzťah, nesmierne si ju vážim, preto keď je Slnko v sieti, tak jej vždy donesiem kytičku.

-Ktorý slovenský film by ste zaradili vo svojej súkromnej hitparáde na prvé miesto?-

Som dosť taká citlivá duša, aj si pri filme poplačem. Zo slovenskej kinematografie sa ma ako človeka najviac dotkol film Otec ma zderie tak či tak režiséra Otakara Krivánka z roku 1980. Je tam taká scéna, v ktorej Stanislav Štepka vystupuje ako otec. Svojho malého syna, ktorý strašne túži po bicykli, ale nedoniesol vodu do kuchyne, nesplnil si povinnosti, sa pýta: A zaslúžiš si ten bicykel? A on povedal so slzami v očiach: Nie… To je tak hlboko a tak ľudsky podané, že ma to vždy dojme k slzám. A potom veľmi obdivujem Obrazy starého sveta Dušana Hanáka.

-Patríte medzi citlivých ľudí, ktorým zrejme život veľa konfliktov nenadelil. Spomeniete si nejaký "novinársky prešľap"?-

Mal som jeden veľký konflikt zhodou okolností s veľkou českou režisérkou Věrou Chytilovou, ešte počas štúdií na FAMU. Študenti diskutovali s pani Chytilovou o jej slávnom filme O něčem jiném. Z tej diskusie som vybral pár viet a nedal som jej článok autorizovať. Asi na dva mesiace som sa stal hviezdou Literárních novin, kde sme si s pani Chytilovou dopisovali, že čo povedala a nepovedala. Boli to konflikty, ale také milé. Vtedy sa nič také konfliktné neobjavovalo, takže sa tým trošku žilo. Potom som sa s ňou asi po 20 rokoch stretol na festivale vo Florencii. Ona sa tam stratila a nejaký Vraštiak ju stretol na ulici (smiech), doviezol som ju do hotela a odvtedy sme boli kamaráti.

-Ako vnímate súčasnú slovenskú kinematografiu?-

Je to komplikovaný vývoj. Zrušila sa Koliba, filmári nemajú zázemie, dobrí producenti ako pán Biermann odišli do Prahy. Koliba zostala bez techniky a bez všetkého. Trvalo to, kým slovenská kinematografia nabrala dych. Toho roku bude mať premiéru možno desať celovečerných filmov. Je to návrat do minulosti. Pred 20 rokmi sa na Kolibe nakrúcalo ročne až 12 filmov, to sa teraz postupne dosahuje, ale nie preto, že by bolo viac peňazí. Umožňuje to filmová technika. Dnes sa dá celovečerný film nakrútiť za 4,20. Dokopy sa dajú fanatici, ktorí robia filmy ako svoje hobby, bez honoráru, nežiadajú peniaze z Audiovizuálneho fondu, od ministerstva kultúry. Samozrejme, niekedy sa to vydarí, niekedy menej. Mladí dnes majú vstup do kinematografie uľahčený, nemôžu sa sťažovať, že majú nejaké zábrany, nemusia písať do šuplíkov. Filmári to dnes majú oveľa jednoduchšie.

-Spomeniete si na vôbec prvý film, ktorý ste videli a zaujal vás natoľko, že ste pomýšľali na kariéru filmového publicistu?-

Bolo to ešte v Žaškove, nemali sme tam stále kino. Premietalo sa v kultúrnom dome, chodil tam potulný premietač. Peňazí bolo málo, dokonca si pamätám, že som mu doniesol dve vajíčka a pustil ma do kina. To sa stalo začiatkom 50. rokov. Pamätám si prvý film i prvý zakázaný film. Ten prvý bol slovenská Drevená dedina z roku 1954 režiséra Andreja Lettricha a tá tabuizovaná téma, to bol švédsky film Tancovala jedno leto. Bola tam jedna nahá kúpajúca sa scéna, ani neviem, ako som sa mohol na ten film dostať, ale utkvel mi v pamäti (úsmev).

-Byť filmárom a filmovým publicistom je rozdiel? Nikdy ste nerozmýšľali nad tým, že o filmoch nebudete len písať a sám nejaký nakrútite?-

V mladosti som v Žaškove nakrúcal na 8-mm kameru dokumenty o našej dedine, dokonca sa to ešte zachovalo. Keď som sa venoval dejinám, napísal som aj scenár k dokumentárnemu celovečernému filmu Kádar – Klos. Tento film o slávnych tvorcoch filmu Obchod na korze je málo známy a nemá právo na premietanie. Režisér, ktorý ho nakrútil, bol malý podvodníček, nabral si pôžičky a ušiel do Ameriky. Ten film dodnes nie je finančne vysporiadaný. Priznám sa však, mal som ambície byť spisovateľom a filmárom, ale viem, že je to nesmierne ťažké.

-Vo veku sedemdesiat rokov nie je nič výnimočné na tom, že človek rekapituluje to, čo sa mu podarilo a spomína si aj na veci, ktoré mu nevyšli. Čo sa najviac podarilo vám?-

Som rád, že som mohol byť vo filmovom ústave a mohol som sa venovať letopisom. Časopis Kinema som 18 rokov sám vydával. Skutočne obdivujem sám seba, že som toto dokázal urobiť. Medzitým som sa snažil ešte oženiť.

-Mali ste vôbec čas na súkromie? Podľa toho čo hovoríte a čo máte v životopise, boli ste a stále ste príkladným typom workoholika…-

(smiech) Mám chápavú manželku. Aj keď sa sťažuje, že sa stále venujem len filmu a byt zapratávam rôznymi vecami, ktoré s mojou prácou súvisia. Keď ju chcem pobaviť, poviem jej: Mohla si zobrať traktoristu a mala by si pri dome traktor (smiech).

-Čo by ste zo svojej minulosti filmového publicistu, teoretika, historika najradšej vymazali?-

Nemôžem povedať, že by som chcel niečo mazať, vždy som robil to, čo ma zaujímalo. Ale spomínam si na jednu vec, ktorá sa stala a veľmi ma trápi dodnes. Súvisí s filmom Jánošík 1921. Keď sme ten film už prekopírovali, bol tu pán Závodný na návšteve a na prvú projekciu sme zavolali pána Paľa Bielika. Bol tam tiež jeden totálny fanatik, ktorý film videl v mladosti asi desaťkrát. Ten človek si pamätal ešte aj titulky z filmu, ako presne idú. Projekciu komentoval Bielik, komentoval to Závodný a my sme to nezaznamenali pre históriu. Máme o tom fotografiu, ale z tej prvej projekcie zachráneného filmu neexistuje zvukový záznam. Toto ma najviac trápi. Potom ešte ľutujem, že som sa nevenoval jazykom. Tak som sa ochudobnil. Volali ma do porôt na veľké medzinárodné festivaly, ale základ bola angličtina.

-Počas tohtoročných vyhlásení výsledkov filmových cien Igric ste dostali ocenenie aj vy. "Šľachetnému človeku, ktorý zasvätil celý svoj život filmu", venovala Spoločnosť Ferdinanda Martinenga krištáľové srdce vďaky. Filmári a kolegovia novinári videli zrejme po prvý raz Štefana Vraštiaka dojatého, neubránili ste sa slzám. Tých cien však máte na svojom konte viac, čakala by som, že vás dokáže dojať len film…-

Som dosť citlivý, tak ma to rozplakalo.

-Narodili ste sa v Žaškove, neďaleko Dolného Kubína. Zvyknete sa vracať na Oravu?-

Pravidelne. Mám tam sestru, brata, kosím záhrady, okopávam zemiaky. Venujem sa záhradkárstvu, v Bratislave to robiť nemôžem. Manželka to robí za mňa. Mám k tomu veľký vzťah. V prostredí, v ktorom som vyrastal, sa nadýcham čerstvého vzduchu a pokračujem ďalej.

-Čo by ste ešte chceli urobiť? Stále mapujete dianie v slovenskom i zahraničnom filme, pracujete na nejakej novej publikácii?-

Celý život sa venujem téme sex a erotika vo filme, mal som veľkú túžbu vytvoriť takú encyklopédiu, ale už sa mi do toho nejako nechce, starnem. Dúfam, že stihnem ešte dokončiť rukopis – súpis ocenených slovenských filmov od roku 1922 po súčasnosť. Tá kniha je v rukopise, má takmer 200 strán, rád by som ju ešte dokončil.

-Dokáže vás filmová produkcia ešte prekvapiť?-

Vidím, ako to funguje, takže len mimoriadne ma niečo prekvapí. Kinematografia má vyše 110 rokov, už sa nedá ani nič nové vymyslieť. Všetko sú to len varianty. Život vymýšľa ďaleko krutejšie príbehy, ako vidíme vo filme. To sa nedá vymyslieť, to sa musí stať a dá sa to len odkopírovať a dať do filmu. To prekvapuje ľudí, že čo je vlastne človek schopný urobiť preto, aby sa presadil.

Rozhovor s filmovým publicistom a historikom Štefanom Vraštiakom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, kultúrneho a športového života.