Na jednej strane negramotnosť širokých más vidieckeho obyvateľstva v mnohých riedko osídlených oblastiach obrovskej ríše, na druhej strane excelentný rozkvet vedy, techniky, kultúry a umenia v najväčších mestách ako boli predovšetkým Petrohrad a Moskva, ale aj iné priemyselné centrá. Prakticky neexistovala jediná oblasť ľudského poznania a technickej činnosti, v ktorej by ruský národ nedosiahol excelentné úspechy.

Na jednej strane je pravda, že celková vzdelanostná úroveň obyvateľstva nebola na vysokej úrovni. Veď na prelome 19. a 20. storočia „vedelo na Slovensku čítať a písať z vyše 20-ročných Slovákov 70 %, zatiaľ čo v Rusku iba každý piaty a v Rumunsku dokonca každý desiaty.“ (Mičko P.: Hospodárska situácia Slovenska v rokoch 1918 – 1945. Banská Bystrica: BELIANUM. Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Fakulta humanitných vied, 2013. ISBN 978-80-557-0631-3, s. 11)

Na druhej strane však Rusko dosiahlo v minulosti, predovšetkým však v období od 19. storočia až do konca existencie cárskeho impéria v roku 1917 pozoruhodný vedecko-technický pokrok a Rusi majú na svojom konte množstvo excelentných prvenstiev na poli vedy a techniky. Ruskí učenci ako Michail Vasilievič Lomonosov, Timofej Fiodorovič Osipovskij, Nikolaj Ivanovič Lobačevskij, Nikolaj Ivanovič Pirogov, Pafnutij Ľvovič Čebyšov, Nikolaj Nikolajevič Beketov, Piotr Petrovič Semionov-Ťan-Šanskij, Alexandr Michajlovič Butlerov, Dmitrij Ivanovič Mendelejev, Sofija Vasilievna Kovalevská, Alexandr Michajlovič Ľapunov a mnohí ďalší sa zapísali zlatými písmenami do galérie najvýznamnejších svetových vedcov v novodobej histórii ľudstva.

No Rusko bolo aj vlasťou geniálnych konštruktérov a vynálezcov. Výpočet ich úspechov by bol priveľmi dlhý, preto si na ilustráciu uveďme aspoň zopár z nich, ktoré sú všeobecne známe na celom svete a uznávané aj na Západe.

Rusi boli priekopníci v stavbe ľadoborcov. Vôbec prvým ľadoborcom, teda loďou schopnou dostať sa vďaka svojej konštrukcii na povrch ľadu a lámať ho vlastnou tiažou, bol ruský parný ľadoborec Pajlot (1864), ktorý je považovaný za predchodcu súčasných moderných ľadoborcov. Pre svoje malé rozmery a nízky výkon však nebol schopný lámať ťažký arktický ľad a preto bolo jeho využitie obmedzené. V roku 1898 bol spustený na vodu ruský parný ľadoborec Jermak, považovaný za prvý moderný ľadoborec na svete, schopný lámať ťažký ľad s hrúbkou dvoch metrov. Mal vskutku impozantné rozmery: dĺžku 97,5 metra a šírku 21,8 metra. Jermak správne fungoval vyše šesť desaťročí a bol vyradený z prevádzky „až v roku 1963.“

Ruský elektrotechnik Pavel Nikolajevič Jabločkov, ktorý prežil časť svojho života v Paríži, si nechal v roku 1876 vo Francúzsku patentovať zdokonalenú oblúkovú lampu, ktorá po ňom dostala pomenovanie Jabločkovova sviečka. Jabločkov pokračoval vo svojej priekopníckej práci a získal „do svojej smrti v roku 1891 tridsaťštyri francúzskych patentov.“

O urýchlenie vedecko-technického pokroku vo svete na rozhraní 19. a 20. storočia sa výrazne zaslúžil aj Alexandr Stepanovič Popov, fyzik a vynálezca, priekopník bezdrôtovej telegrafie, ale aj mnohí ďalší ruskí vynálezcovia a konštruktéri.

Práve v cárskom Rusku sa v roku 1913 vznieslo k oblohe lietadlo Iľja Muromec konštruktéra I. I. Sikorskeho, ktoré bolo prvým sériovo vyrábaným viacmotorovým lietadlom na svete a zároveň aj prvým ťažkým bombardérom v dejinách ľudstva.

V cárskom Rusku bola v roku 1916 dokončená Transsibírska magistrála, dodnes najdlhšia stavba a zároveň najdlhšia nepretržitá železničná trať na svete s dĺžkou 11 390 km. A takto by sme vo výpočte úspechov ruských vynálezcov a konštruktérov mohli pokračovať ešte veľmi dlho.

Treba však poznamenať, že kým časť geniálnych objavov a vynálezov rozšírila slávu ruského národa po celom svete, mnohé iné upadli do zabudnutia a svet ich dodatočne ocenil až neskôr, často až potom, keď ich autori boli už dávno po smrti. Do tejto kategórie patrí aj historicky prvý univerzálny dvojvalcový parný stroj na pohon továrenských mechanizmov, dielo geniálneho konštruktéra Ivana Ivanoviča Polzunova. Kto bol tento málo známy ruský technický génius?

Viaceré fakty o živote Polzunova presne nepoznáme. Historici dokonca dodnes nedokázali spoľahlivo stanoviť ani jeho dátum narodenia. Bádatelia na prelome 19. a 20. stor. predpokladali, že sa Polzunov narodil v roku 1730. Táto otázka sa však podrobnejšie neskúmala, pretože odborníkov zaujímali predovšetkým okolnosti vytvorenia parno-atmosférického stroja, jeho skvelého vynálezu. K výraznému posunu došlo až v roku 1940, keď akademik V. V. Danilevskyj pri skúmaní materiálov jekaterinburského archívu dospel k presvedčeniu, že Polzunov sa narodil v roku 1728. Vychádzal predovšetkým zo znenia dokumentu, nájdeného vo fonde Sibírskeho Oberbergamtu (vrchného banského úradu). V ňom sa okrem iného uvádza: „Učeň mechanik Ivan Polzunov, štrnásťročný, nastúpil do služby v roku 1742, od 19. dňa mesiaca apríla…“

Lenže v 50. rokoch 20. storočia sa objavili nové fakty, ktoré zase celú vec zamotali. Uralský bádateľ A. G. Kozlov objavil v jekaterinburskom archíve dokumenty, na základe ktorých dospel k záveru, že I. I. Polzunov sa narodil v prvej polovici roka 1729. Išlo predovšetkým o žiadosť otca budúceho vynálezcu, I. A. Polzunova, o prijatie jeho sedemročného syna Ivana Ivanoviča Polzunova do školy. Dokument, adresovaný banskému úradu, pochádza z 27. septembra 1736. Preto sa v súčasnej dobe považuje rok 1729 za oficiálne uznaný rok „narodenia Ivana Polzunova.“

Lenže neexistuje absolútna zhoda ani v niektorých iných údajoch, týkajúcich sa života veľkého vynálezcu. Napríklad s určitosťou vieme, že v roku 1742 bol Polzunov pridelený ako učeň k mechanikovi, majstrovi v jednej z tovární na Urale, ktorý sa podľa niektorých zdrojov volal Bachorev, podľa iných Bacharev, niektoré zdroje dokonca uvádzajú obe alternatívy zároveň. Napríklad v jednom z nich sa okrem iného píše: „Biografia Bacharev Nikita (Bachorev; narod. 1705 – r. smrti nezn.) – rus. mechanik.“

Lenže nezrovnalosti v týchto detailoch nie sú tým najdôležitejším pri skúmaní prínosu vynálezcu pre rozvoj vedeckotechnického pokroku spoločnosti. Napokon Polzunov nie je jediný velikán, u ktorého nepoznáme dátum narodenia, či niektoré iné detaily z jeho života.

Historici napríklad dodnes nezistili ani presný deň, v ktorom sa narodil najslávnejší anglický dramatik William Shakespeare. Poznáme s istotou len dátum jeho krstu – 26. apríl 1564. Ba, nepoznáme dokonca ani presný dátum narodenia slovenského národovca Ľudovíta štúra, ktorý uzrel svetlo sveta v 19. storočí. V jeho prípade sa uvádzajú ako dátum narodenia dva dni: 28. október 1815 a 29. október 1815.

Najdôležitejšie pre hodnotenie akejkoľvek osobnosti v dejinách ľudstva však nie sú biografické údaje, ale jej prínos pre rozvoj ľudskej civilizácie. Preto je aj v prípade Polzunova dôležité, že s určitosťou poznáme tie skutočnosti z jeho života, ktoré sú rozhodujúce pre ocenenie jeho zásluh. Čo o ňom vieme s určitosťou?

Isté je – a na tom sa zhodujú prakticky všetky zdroje -, že tento ruský vynálezca, ktorý položil základy moderného banského priemyslu, sa narodil v Jekaterinburgu v rodine vojaka vo výslužbe. Na žiadosť otca sa Ivan Ivanovič Polzunov stal dňa 29. septembra 1736 žiakom jekaterinburskej školy a od 1. septembra 1738 bol zapísaný na aritmetickú školu, založenú V. N. Tatiščevom. Vo februári 1742 začal so štúdiom baníctva, avšak v tomto štúdiu nemohol plnohodnotne pokračovať, pretože na žiadosť hlavného mechanika uralských závodov N. Bachareva (Bachoreva) bol 19. apríla 1742 pridelený k nemu za učňa. U hlavného mechanika uralských závodov mladý Polzunov študoval aritmetiku, geometriu a iné vedy, ale učil sa aj vyrábať modely niektorých strojov na základe továrenských výkresov. Dňa 12. novembra 1747 získal Polzunov funkciu gittenschreibera Kolyvano-Voskresenských závodov v Altajskom kraji, kde sa ťažili drahé kovy pre cársku pokladnicu. Do Barnaulu, svojho nového pôsobiska, „prišiel 3. februára 1748.“

Od roku 1750 Polzunov začal pôsobiť ako mladší šichtmajster. Už v tej dobe bol považovaný za uznávaného špecialistu na banské podnikanie.

Ako projektant, konštruktér a vynálezca začal Polzunov pôsobiť v roku 1754, keď podľa vlastného návrhu nechal postaviť pre potreby závodu lesnú pílu na vodný pohon. Mladý vynálezca bol neobyčajne činný a učenlivý. Keďže nedostal náležité vzdelanie v oboroch mineralógie a hutníctva, musel si ho dopĺňať usilovným samoštúdiom. Preto horlivo študoval všetky dostupné publikácie v týchto oboroch a popri tom sa usiloval o zdokonaľovanie strojnotechnologického vybavenia závodu. Významnou mierou k formovaniu geniálneho vynálezcu prispela vedecká publikácia Обстоятельные наставления рудному делу (Podrobné inštrukcie pre ťažbu rúd), ktorú v Rusku napísal slávny metalurg J. W. Schlatter, rodený Berlínčan. Autor v ňom okrem popisu pokročilého vývoja v oblasti ťažby a čistenia rudy v tej dobe opisuje aj nedokonalé parné stroje vo vtedajšom Anglicku i na území súdobého Uhorska. Popri tom Polzunov dychtivo študoval aj diela veľkého ruského vedca M. V. Lomonosova a pokúšal sa v praxi realizovať a ďalej rozvíjať Lomonosovove idey.

Takto sa Polzunov čoskoro vypracoval na technicky najschopnejšieho zamestnanca a stal sa jedným z vedúcich závodu. Vynakladal veľké úsilie na to, aby uľahčil prácu továrenskému tímu, lenže mnohé jeho projekty sa v praxi nerealizovali a zapadali prachom v archívoch.

Napokon sa presadil so svojím projektom parného stroja. V Rusku – na rozdiel od Európy, ktorá dala zelenú využitiu pary – bola v tom čase preferovaná energia vody na pohon strojov. Lenže výkon vodných kolies sa nedal porovnať s mohutnou silou parných strojov. Okrem toho nie všade bolo možné stavať vodné kolesá. Polzunov dospel k záveru, že budúcnosť patrí energii pary, a už v apríli 1763 sa obrátil na svojho nadriadeného A. I. Porošina s projektom огненной машины (ohňového stroja) – „prvého funkčného parného stroja v Rusku.“

Projekt bol poslaný do Petrohradu a zoznámila sa s ním aj cárovná Katarína II., ktorá po posúdení prihlášky vynálezu nariadila udeliť Polzunovovi funkciu механикуса с чином и званием инженерного капитан-поручика (mechanikusa s hodnosťou a titulom inžinierskeho kapitán-poručíka). Taktiež nariadila vyplatiť Polzunovovi „odmenu 400 rubľov a zabezpečiť mu zápis na štúdium v Akadémii vied.“

V roku 1764 začal Polzunov s mimoriadnym entuziazmom a s finančnou podporou samotnej ruskej imperátorky so stavbou stroja, ktorého výkon bol 15-krát vyšší, ako bol uvedený v projekte. Stavba stroja bola s ohľadom na jeho veľkosť dokončená v rekordne krátkom čase – 13 mesiacov po podpise projektu. Mal výšku 18,5 metra a niektoré z jeho obzvlášť veľkých častí a zostáv „vážili viac ako 2 700 kg!“

Výkon stroja bol vskutku impozantný – 32 konských síl. Navyše stroj umožnil po prvý raz v dejinách továrenskej výroby úplne „sa zriecť vodných kolies.“

Aby bolo možné zhotoviť zložitú konštrukciu stroja, museli byť vynájdené a skonštruované špeciálne obrábacie stroje. Patril medzi ne napríklad sústruh na opracovanie kovov, poháňaný energiou „padajúcej vody…“

Významnou inováciou tohto stroja na rozdiel od zahraničnej konkurencie bolo dvojvalcové prevedenie s chodom valcov na jednom spoločnom hriadeli. Táto inovácia umožnila súčasne vykonávať dve činnosti: dúchanie (do pece) a zároveň čerpanie vody pre následnú činnosť. Tým sa tento motor zásadne líšil od nedokonalých jednovalcových anglických strojov T. Saveryho a T. Newcomena, ktoré boli vhodné len na čerpanie vody z baní. Dvojvalcový motor Polzunova bol predurčený na nepretržitú prevádzku a spĺňal požiadavky na univerzálne využitie – mohol hnať dúchadlá v peci a zároveň „čerpať vodu.“

Navyše, keďže oba valce pracovali na jednom spoločnom hriadeli, stroj mohol fungovať bez „použitia hydraulickej energie aj na suchých miestach a v horách. To bol veľký krok vpred v porovnaní s vtedajšími parnými strojmi…“

Vynálezca neskôr plánoval svoj parný stroj zmodernizovať a nájsť preňho uplatnenie aj v iných oblastiach ako je baníctvo, ale predčasná smrť v najlepších rokoch mu zabránila realizovať ušľachtilé plány.

Vynálezca sa nedožil dokončenia svojho stroja. Maximálne psychické a fyzické vypätie podkopali jeho zdravie. Polzunov zomrel na suchoty v máji 1766, týždeň pred začiatkom testovania stroja. Po vykonaní skúšok pod vedením žiakov Polzunova – Ivana Černicyna a Dmitrija Levzina, bol stroj 7. augusta 1766 uvedený do prevádzky na pohon dúchadiel troch taviacich pecí. S krátkymi prestávkami fungoval do 10. novembra toho istého roku, kým neprehorel kotol stroja. Nepoužívaný stroj bol „rozmontovaný v roku 1782.“

Keď o 10 rokov neskôr dostal Škót James Watt do komerčnej výroby svoj prvý funkčný parný stroj, na priekopnícky čin Ivana Ivanoviča Polzunova sa zabudlo a až po veľmi dlhej dobe sa geniálnemu ruskému vynálezcovi dostalo zaslúžené uznanie v odborných kruhoch. Dnes sa v Altajskom štátnom regionálnom múzeu uchováva model parno-atmosferického stroja I. I. Polzunova podľa projektu z roku 1763. Tento „exponát má štatút pamätníka vedy a techniky federálneho významu.“

Meno Polzunova nesie Altajská štátna technická univerzita, pri ktorej sa nachádza pamätník Polzunova. Astronómovia vedia, že po tomto ruskom vynálezcovi je pomenovaný kráter na odvrátenej strane Mesiaca a planétka 2771 Polzunov. Barnaulský spisovateľ Mark Judalevič napísal životopisnú hru o svojom veľkom rodákovi. V Rusku nájdeme nemálo sôch tohto epochálneho vynálezcu a sú po ňom pomenované aj mnohé ulice, dokonca aj škola v Jekaterinburgu, priemyselný závod, atď. Národ teda nezabudol na svojho génia a vzdáva mu zaslúženú poctu.

Karol Dučák