Vieme len to, že sa ukázalo, že Igor Girkin mal pravdu v tom, že pôvodné výpady na Ukrajinu boli nedostatočne obsadené. Toto povolávanie mužov, ktoré sa začalo na jeseň minulého roka, je toho dôkazom. Rusi si zatiaľ zabezpečili len pozemný most na Krym cez južné Záporožie a južnú polovicu Chersonu. Taktiež drvia ukrajinské sily, ktoré sa na nich stále vrhajú, a zároveň sa oneskorene začínajú zameriavať na energetickú sieť na celej Ukrajine. Rukavičky ešte nezložili, ale už ich začali sťahovať.

Absencia ruského knokautujúceho úderu nechala mnohých dospieť k záveru, že Moskva vo svojich cieľoch zlyhala, napriek tomu, že vojna sa neskončila. V súčasnosti sme si zvykli na okamžité výsledky, my ľudia málo trpezliví. Jedným z veľkých prekvapení tejto vojny je práve to, akí trpezliví boli Rusi.

Ukrajinci bojujú a sú uzemňovaní. Zároveň správne využívajú vojnové obdobie na to, aby sa ešte viac kultúrne, historicky, konfesionálne a tak ďalej dištancovali od Ruska. Nevyhnutný historický proces, ktorým je odstránenie štátu z orbity jeho predchádzajúceho vládcu, je takmer dokončený. Vojna je najlepší spôsob, ako posilniť a upevniť národnú identitu, pretože je to najkatastrofickejšia zo všetkých udalostí, ktorým môže čeliť.

Denne nás bombardujú článkami o “cirkevnom” Zelenskom a o tom, ako Ukrajinci “statočne” čelia Putinovi (nikdy ich nebudem kritizovať za to, že bojujú za svoju vlasť), ale nedostáva sa nám spravodlivého pohľadu na to, čo sa deje vo vnútri Ruska. Západné médiá naďalej dúfajú, že vypuknú protivojnové protesty, že sa destabilizuje štát, že sa rozpúta terorizmus a že Putin bude odstránený od moci, či už nenásilne, alebo násilne. Gilbert Doctorow nám predstavil svoj proruský pohľad na to, čo sa deje vo vojnovom Rusku, z ktorého teraz urobím úryvok. Berte ho ako každý iný názor Západu; s rezervou:

Konsolidácia ruskej spoločnosti je v týchto dňoch často diskutovanou témou v ruských diskusných reláciách. Jedným z jej rozmerov je politická očista, dobrovoľný odchod alebo odstránenie liberálov z ročníka 1990 milujúcich Západ, ktorí do veľkej miery opovrhovali svojimi spoluobčanmi a keď to bolo možné, trávili voľný čas v Európe alebo v Spojených štátoch.

Jedným z popredných dobrovoľných exulantov, ktorí opustili krajinu tesne pred súdnymi príkazmi, aby sa postavili pred súd a čelili obvineniam z korupcie, bol Anatolij Čubajs, ktorý si v 90. rokoch vybudoval slávu či neslávu ako riaditeľ privatizačných programov, ktoré pomohli vytvoriť okruh tzv. oligarchov, ktorí dominovali ruskému politickému životu, kým ich prezident Putin začiatkom nového tisícročia neskrotil, neuväznil alebo nevyhostil. Samozrejme, boli tu stovky a tisíce menších diablov, ktorí boli protiváhou vlasteneckých síl počas celého Putinovho prezidentovania.

Západné médiá budú týchto exulantov prezentovať ako “najlepších z najlepších”, čo naznačuje únik mozgov. Možno je na tom niečo pravdy, ale to, čo je na tom pravdy, je dosť prehnané. Rusko nemá nedostatok mozgov.

V minulých esejach som spomínal fenomén dobrovoľníckej práce v celej Ruskej federácii, ktorej cieľom je získavať a zbierať peňažné a vecné príspevky na podporu ruských vojakov v poli. Hovoril som o listoch pre vojakov od školákov, o potravinách a oblečení, ktoré na front posielali novovzniknuté miestne mimovládne organizácie.  K tomu pridávam fenomén dobrovoľníckej pomoci v boji, ktorý je pozoruhodný svojím rozsahom a tým, kto sa hlási. Sú medzi nimi poslanci Dumy, správcovia a zákonodarcovia z oblastí siahajúcich po celom európskom Rusku, cez Sibír až po Kamčatku a Ďaleký východ. Títo dobrovoľníci absolvujú vojenský výcvik v špecializovaných jednotkách, medzi nimi aj v jednej s názvom “Achmat” na počesť otca čečenského vodcu Ramzana Kadyrova a pod jeho priamym dohľadom.

Čas, ktorý ruskí dobrovoľníci strávia v Donbase, dokonca aj tí, ktorí sa priamo nezúčastňujú na bojoch, nie je bez rizika.  Pred týždňom sme sa všetci dozvedeli o takmer smrteľných zraneniach, ktoré utrpel Dmitrij Rogozin, niekdajší veľvyslanec RF pri NATO tu v Bruseli a niekoľko rokov šéf Roskosmosu.  Nevieme, aké úlohy plnil v Donbase ako dobrovoľník, ale vieme, že sa dostal do delostreleckej paľby a že musel podstúpiť operáciu na odstránenie kovových úlomkov z krčných stavcov.

Morálka je vysoká a významní ľudia sa podieľajú na hre, ako môžeme vidieť tu:

Medzitým ruské mestá na čele s Moskvou a Petrohradom poskytli kolektívne pracovné sily na pomoc vojnovému úsiliu, o čom sa vo Financial Times nedočítate. V čase od septembrovej mobilizácie síce ešte nie sú splnené vhodné podmienky na veľkú ofenzívu proti ukrajinskej armáde, ale Rusi sa venujú prípravným prácam, aby zabezpečili, že na 1 000 km fronte nedôjde k ďalším ukrajinským prielomom, ako sa to stalo koncom jari v Charkovskej oblasti. Zakopali sa a vytvorili druhú a tretiu obrannú líniu pozostávajúcu z dobre vykonaných zákopov a pilót. A kto sa o to vo veľkej miere zaslúžil?  Urobilo to 20 000 komunálnych pracovníkov, ktorých na Donbas poslal moskovský starosta Sobjanin, a ďalších 10 000 civilných pracovníkov, ktorých poslal Petrohrad.

Najlepším výsledkom Ruska bolo doteraz jeho hospodárstvo, ktoré všetkých šokovalo:

Politika nahrádzania dovozu sa zmenila na rozsiahly program reindustrializácie. Úspešné príbehy sa denne objavujú v správach.

Vláda poskytuje začínajúcim výrobným podnikom lacné úvery, aby ich podporila. Vzhľadom na vytváranie nových, dobre platených pracovných miest sa nemožno čudovať, že ruská miera nezamestnanosti sa posunula takmer k 3 %. To všetko samo o sebe podporuje dôveru a hrdosť spoločnosti.

a:

V dôsledku tejto vojny však v Rusku nastali aj iné zmeny, ktoré sú spôsobené sankciami pod vedením USA. Nútené opustenie Európy ako svojho najväčšieho hospodárskeho partnera prinútilo Rusko rozšíriť vzťahy s Čínou, Indiou a krajinami globálneho Juhu. Tomu sa s nevôľou venuje určitá pozornosť v denníku The Financial Times a ďalších západných médiách, ktoré informovali o novej infraštruktúre, ktorá sa buduje a plánuje napríklad na zvýšenie vývozu energie do Číny a Indie. Pred týždňom sa objavilo plynové pole na východnej Sibíri, ktoré sa pomocou nedávno dokončeného 800 km dlhého plynovodu napája priamo na hlavný plynovod Power of Siberia do Číny.

V našich médiách sa dokonca objavujú zmienky o úžasnej spolupráci, ktorá sa rozvíja medzi Ruskom a Iránom s cieľom realizovať logistický projekt sever – juh, ktorý bol prvýkrát naplánovaný v roku 2000, ale nikdy nenašiel praktické uplatnenie. Dnes tento multimodálny železničný, riečny a námorný koridor, ktorý sa tiahne od Petrohradu na severe po Bombaj na juhu a prechádza Iránom, vykazuje pôsobivé prvé dodávky obilných nákladov a je prísľubom kardinálnej zmeny dodávateľských reťazcov v Eurázii, pričom sa prudko skrátia tranzitné časy a náklady.

Posledný úryvok zdôrazňuje to, čo som napísal vo februári minulého roka, deň pred ruskou inváziou na Ukrajinu: ako Rusko konečne skoncovalo so Západom:

Druhou stranou tej istej mince je rastúce pohŕdanie Európou a kolektívnym Západom.  Ruské spravodajstvo poskytuje presné, nie propagandistické spravodajstvo o energetickej kríze, zúriacej inflácii a úzkosti európskych obyvateľov. To v kombinácii s vandalskými činmi a ničením ruských vojnových pamiatok vo východných štátoch EÚ, v kombinácii s ďalšími prejavmi rusofóbie v Európe v oblasti kultúry a cestovného ruchu, urobilo aj z dovtedy na Západ orientovanej ruskej inteligencie z nutnosti vlastencov.

Rusko sa konsoliduje a presúva na východ. Je to výhra pre USA, ale prehra pre Európu, ktorá je teraz úplne závislá od Američanov nielen v oblasti obrany, ale aj energetiky. Predtým nemohla dať všetky svoje vajcia do jedného košíka. Teraz to už neplatí. Pokiaľ ide o Ukrajinu, tá sa teraz musí pripraviť na druhý veľký útok.