Štát nemôže fungovať len ako niečia firma. Vo firme sú iné práva a povinnosti, ako v štáte viazanom Ústavou. Vo firme vám šéf môže prikázať, aby ste urobili to či tamto, v štáte by bol podobný počin protiústavný. Politici dnes z Ústavy na jednej strane robia trhací kalendár, na druhej strane však zneužívajú jej doterajšie benefity. Tak to však fungovať nemôže.

Načo je nám testovanie, ktoré nám len vysáva peniaze z rozpočtu, a prináša viac rizík, než osohu? A vlastne, aký je skutočný Matovičov zámer? Nie je to jeho pretrvávajúca nenažranosť po kožke z kuraťa a psychopatická neschopnosť pochopiť alebo rešpektovať životy iných?

Rúško: reálna pomoc alebo iba trik na uchlácholenie svedomia?

Kam sa podeli všetci matematici, reálni vedci z viacerých oblastí? Prečo všetci opakujú ako zo šlabikára, že rúško niekomu pomôže? Pritom každý tak akosi chápe a priznáva, že rúško nie je riešenie. Rúško je skôr alibi: používame ho na základe domnienky, je to opatrenie, ktorého skutočnú mieru pomoci nikto nikdy dostatočne precízne netestoval.

Áno, rúško je dobré na to, aby lekár pri rozprávaní neprskal bežné mikroorganizmy niekomu do otvorenej rany. Avšak pľúca nie sú otvorenou ranou. Je to rozhranie medzi telom a vzduchom, akési trhovisko. Na tom rozhraní-trhovisku prebieha výmena medzi tým, čo telo potrebuje a tým, odkiaľ berie. Niečo berie, a niečoho sa zbavuje. Je to nejaký rovnovážny proces, kde si telo nevezme všetko, ani neodovzdá všetko.

Keď berie, môže si nabrať popritom aj z Covidu (zjednodušene). Keď odovzdáva, tak sa môže snažiť nežiadúci Covid vylúčiť. Prečo človek kýcha? Pretože ho často začne dráždiť práve útok patogénov, a kýchanie je prirodzená obrana, ako sa tých patogénov zbavovať. Žiadne rúško, dokonca ani plynová maska neudrží pretlak vzniknutý pri kýchaní, kašľaní. Práve pri tomto deji sa však uvoľní maximum potenciálne infekčného aerosolu.

Neškodíme náhodou sami sebe?

A tu sme pri koreni veci. Ako dôvod nosenia rúška sa všeobecne tvrdí „aby sme nikoho nenakazili“. Ale čo my sami? Veď ak sa nám vírusu nepodarí primeraným spôsobom zbavovať, tak v konečnom dôsledku zvyšujeme riziko sami sebe. Ak raz sme infekční, tak nám rúško pomáha kultivovať, recyklovať náš vlastný vírus. Čo je lepšie, vírusu sa zbaviť, alebo sa reinfikovať a mať ťažší priebeh?

Takže predbežný záver je, že ak naozaj rúško chráni iných, tak zároveň zvyšuje reinfekciu, lebo vírus sa nestratí a rúško nie je ani vreckovka, aby sa tam toho sekrétu mohlo nazbierať viac.

Apropo, vreckovka… Nie je vreckovka omnoho účinnejší prostriedok na zozbieranie infekčného sekrétu, keď už? Prečo teda tá istota, že rúško je lepšie riešenie, než vreckovka? Ako sa dá s rúškom bezpečne smrkať, ak to niekto už potrebuje a objektívne nevie, či má práve Covid?

Dostávame sa teda k tomu, že rúško predstavuje na jednej strane nátlak pre zdravých, na druhej strane potenciálne chorým, hoci aj s príznakmi ponúka alibi, aby sa nemuseli považovať za chorých a zostať doma. Dá si rúško a zaradí sa medzi zdravých. A toto je pokrytectvo – nehovoriac o ďalších, kruto politických následkoch, dôsledkoch.

Problém je aj obyčajné dýchanie, alebo iba smrkanie, kašľanie, kýchanie?

Zo zdravých robia pomocou rúška chorých, a chorých rúškom maskujú ako zdravých.

Kýcha, kašle, smrká si niekto sám do rúška? Sotva. Pritom práve kýchnutie, kašľanie, smrkanie sú tou zásadnou emisiou prípadného aerosolu, nie čisté dýchanie. A ak je niekto infekčný, tak rúško mu len pomôže časť patogénov vracať nazad a seba reinfikovať. Nie ako lekárovi na chirurgii, pre ktorého jeho vlastná mikroflóra jemu samému nespôsobí problém, a ani ňou nepôsobí na otvorenú ranu. Infekčný patogén ako Covid sa ale medzi vlastnú mikroflóru neradí. Preto je argumentácia chirurgom, ktorý nosí rúško kvôli ochrane pacienta, skreslená a scestná.

Nedávno som sa zúčastnil na zhromaždení a musel som reagovať na policajta, ktorý ma vyzýval dať si rúško, inak… Všimol som si, že v tom studenom vzduchu ide ľuďom s rúškom para od úst presne rovnako ako aj tým bez rúška. Niekto môže povedať, že para sa tvorí pri kondenzácii vlhkého teplého vzduchu až za rúškom. V poriadku. Ale to si potom aj povedzme, že para prednostne kondenzuje na kryštalizačných zárodkoch, malých časticiach, prachu, aj jemnejšieho aerosolu s vírusom. Čiže na všetkom, čo prejde. A teda, že para kondenzuje na časticiach, ktoré prešli cez rúško – vrátane vírusov. To znamená, že tá para ako nosič dobre zobrazuje, kadiaľ môžu cestovať aj tie jemnejšie častice.

Pri bežnom dýchaní sa aerosól prakticky netvorí. Bežné vyparovanie pri bežnom dýchaní strháva jemné častice len zriedka, a tie rúško ani zachytiť nemusí, keďže aj tá hmla s väčšími časticami sa tvorí pri ochladení až za rúškom. Preto zrejme aj WHO, aj ďalší vyhlásili, že bezpríznakový nosič nie je považovaný za infekčného.

Širšie súvislosti

Tiež mi tu chýbajú seriózne štúdie o tom, častice akej veľkosti sú najrizikovejšie, najviac šíriteľné. Predsa tie väčšie častice oveľa skôr zachytí nos, sliznica, a ďalej do pľúc sa vôbec nedostanú, alebo spadnú pri emisii na zem, dlho vo vzduchu nevydržia, ak sú väčšie a ťažsie. Do akej miery je teda infekcia kvapôčková? Menšie častice zase vôbec nezachytí rúško. Popri všetkom tu máme informáciu od výrobcu, ktorý tvrdí, že rúško nechráni pred nákazou. Pýtam sa, ako môže nechrániť jedným smerom, a chrániť druhým, keď je materiál z oboch strán, pokiaľ ide o priepustnosť, rovnaký? Materiály bežných rúšok predsa nie sú smerovo selektívne…

Keď sme tu už rozoberali paru, je tu ďalšia vec: Covidom nakazené opice v San Diegu testovali pomocou výskytu vírusu v ich fekáliách a zistili, že vírus sa šíri aj fekáliami. Keďže kanalizácie najmä v mestách uvoľňujú v chladnom počasí veľa pár, tak sa nedá úplne vylúčiť, že sa nákaza môže pri istej koncentrácii šíriť aj cez tieto pary, hoci pri bežnom odparovaní je prenos zrejme bezvýznamný.

Spomínam to preto, lebo to nie je jediná informácia, ktorá signalizuje prenos infekcie aj cez tráviacu sústavu. Existuje správa lekára v USA, ktorý liečil Covid pacientov, a ktorý tvrdil, že takmer polovica infekcií sa neprenáša cez dýchaciu sústavu, ale cez tráviacu (pacienti mali predtým črevné ťažkosti, pľúcne až neskôr). S tým zase môže súvisieť – toľkokrát až podozrivo nanucovaný – pitný režim. Neoslabuje niekedy priveľa tekutín žalúdočnú kyselinu ako bránu proti infekcii? Podobné súvislosti by možno tiež stáli za bližšie skúmanie: nemusia všetci vedci v záujme krajiny slintať len na maržu z testov, či vakcín… Prečo tie výskumy neprebehli aspoň na nejakej úrovni, aby sme všetko nemuseli opakovať po dojmológoch?

Čo vyplynulo z pokusov s laserom a mikroskopom pri snahe vizualizovať domnelý aerosol človeka? Že prachových častíc je vo vzduchu viditeľne viac, než v dychu bezpríznakového človeka. Že dym, ktorý rúškom bez problémov prejde, obsahuje oveľa viac častíc, než je v bežnom dychu. Že bežný dych je trochu nasýtený vodnou parou, ktorá kondenzuje pri vstupe do chladnejšieho okolitého vzduchu. Je jej málo a vyzerá jemnejšia, než dym zo zápalky, či cigarety. Časť tejto pary rúško pri výdychu filtruje, čím aj vlhne, tým sa aj recykluje a zvyšuje sa vlhkosť v dychu (čo býva cítiť aj subjektívne). Že dym z cigarety môže byť význačným nosičom: obsahuje oveľa viac častíc viditeľných laserom, než samotná kondenzovaná para, pričom prechádza až do dolných dýchacích ciest. Pritom fajčiari nevykazujú častejšie ochorenia na Covid.

Z pozorovania vydýchnutých pár vyplýva, že cez rúško prejde len časť vzduchu, sotva polovica. Ak by dôkladne tesnilo, dýchanie by bolo výrazne obtiažnejšie, rúška by sa rýchlejšie zalepili a ľudia by ich odmietali oveľa viac. Dá sa predpokladať, že filter môže časom nazbierať rôzne patogény a kultivovať ich už aj prísunom zvýšenej vlhkosti z dychu. Napriek tomu je v dychu potenciálne infekčného aerosolu málo. Časť sa ho môže tvoriť pri rozprávaní, tak bolo možné sa zamerať z hľadiska opatrení na rozprávanie a nie na samotné dýchanie a „prekrytie dýchacích ciest“ a z toho vyplývajúce šikanovanie.

Čo prechádza či neprechádza cez rúško môžete názorne vidieť na tomto videu:

Do očí bijúce kontrasty

Zdá sa, že nájsť rozhranie medzi zdravým svetom a chorým svetom pomocou rúška, či chaotického testovania je alibistické a chybné. Treba sa sústrediť na ľudí, ktorí sú príznakoví a chorí na vírus (nie napr. astmu, či alergie) a týmto ľuďom zlepšiť možnosti, ako vyzdravieť. Mnohí sme sa totiž naučili, že kým neležíme, tak hoci aj s teplotou beháme po obchodoch. Napcháme sa „oblbovákmi“, liekmi na zníženie teploty, a nechceme si uvedomiť, ako veľmi škodíme sebe a okoliu. Nechceme vidieť, že tým môžeme prispieť k „spoločnému dielu“, ktorým je krach celých podnikov či rodín. A to ešte na tom politici a farmalobby budú bezohľadne ryžovať…

To všetko píšem s tým, že na podobné úvahy nemusím byť ani mikrobiológ, stačí si držať v kondícii predošlé vzdelanie a nejakú prax v technológiách a procesoch. Kam sa podeli odborníci? Prečo prenechávajú kormidlo zjavným plagiátorom a šarlatánom, ktorých jedinou zásluhou a štýlom je odpozerať, odpapagájovať a prechytračiť?

Celá po Ústave šliapajúca vláda momentálne vystupuje ako spolok konšpirátorov. Neverím už ani, že nevedia, prečo. Tie kontrasty sú do očí bijúce: na jednej strane zakazujú veci, ktorých nebezpečnosť, ak vôbec nejaká je, tak je zjavne minimálna, a na druhej strane nič nerobia so situáciami, ktoré sú už na prvý pohľad vysoko rizikové.

Vo verejnej doprave človek strávi často aj hodinu spolu s množstvom ďalších ľudí, pričom čerstvého, vymieňaného vzduchu, tam je minimum. Podobne v rôznych zle vetraných čakárňach (koľké sa v priebehu roka zásadne zlepšili ?). A naopak, za úplný úlet z neschopnosti považujem zákaz cintorínov, kde sú obrovské zásoby čerstvého vzduchu. Tiež kostoly, kde býva dosť veľká zásoba vzduchu – aj tie sú na tom lepšie v porovnaní s nákupnými centrami, s ohľadom na počet účastníkov a čas otvorenia.

Akosi sme si zvykli, že z domnienok panstva vo vláde sa nenajeme, a tiež na to, že kam vkročia, tam odrazu nič nerastie. Ale je to náhoda? O čo tu vlastne ide?

Peter Rzyman