Môj profil 
Predplatné
Boľševici naštvali celý Západ dva razy. Po prvé, uskutočnili socialistickú revolúciu a vyhlásili, že pôjdu úplne inou cestou, ako Západ. Po druhé, vyhlásili, že odmietajú dlhy baťušku – cára ako aj dlhy dočasnej vlády, ktorá polroka riadila politiku Ruska v r. 1917 – do novembrovej revolúcii. Západným krajinám sa strašne nepozdávali obidve tieto „novinky“ a hneď zorganizovali obchodnú blokádu Sovietskeho Ruska, ktorú „okorenili“ aj morskou blokádou zo všetkých strán, hlavne na Baltskom mori.
Blokádu ešte prisnili po tom, ako v apríli r. 1918 Vladimír Lenin podpísal „Dekrét o znárodnení zahraničného obchodu“ a stanovil tým štátny monopol na zahraničný obchod, čo definitívne zbavilo Západ všetkých nádejí na to, že bude aj naďalej hospodársky vykorisťovať Rusko. Bola to prvá reálna odpoveď mladého socialistického štátu na blokádu Západu. Štátny monopol zahraničného obchodu oveľa lepšie bránil ruské hospodárstvo, ako colné tarify.
Európske štáty a USA odmietli obchodovať s Ruskom, s sovietskymi obchodnými organizáciami. Málopočetné obchody sa uzatvárali iba so spoločnosťami, ktoré mali kooperatívnu formu, ale drvivú väčšinu z nich aj tak kontroloval a riadil štát. Obchodnú blokádu Západ „okorenil“ kreditnou blokádou: neposkytoval Rusku žiadne úvery, pôžičky a ani investície. Dokonca použil dosť netradičnú – „zlatú“ blokádu: západné spoločnosti nedodávali tovary, ktoré veľmi potreboval mladý štát, ani za „cenu zlata“: Sovietske Rusko nemohlo nakupovať západné tovary ani za peniaze, ani za zlato.
Prvý úspešnejší /aj keď iba čiastočne/ pokus o normalizáciu hospodárskych vzťahov sa Sovietskemu Rusku vydaril až v r. 1922 počas konferencie v Janove. Západné mocnosti zasa požiadali, aby Rusko zaplatilo dlhy cárskej vlády a dočasnej vlády z r. 1917 v celkovej sume 18,5 miliardy zlatých rubľov /pomaly celý ruský ročný rozpočet v tých časoch/ a aby vrátilo znárodnené podniky a aktívy starým majiteľom, hlavne cudzincom, alebo zaplatila vysoké „odstupné“. Taktiež žiadali, aby Rusko zrušilo štátny monopol na zahraničný obchod.
V tom poslednom bode ruská delegácia bola neoblomná a odmietla zrušiť znárodnenie. Súhlasila čiastočne vyplatiť staré dlhy, ale za podmienky, že Západ poskytne Rusku pôžičky, aby mohlo prežiť ťažké obdobie a obnoviť národné hospodárstvo.
Bývalým zahraničným majiteľom podnikov a nehnuteľností v Rusku navrhli, aby vstúpili do spoločných podnikov ako koncesionári a dostávali zisk. Na neustále a netrpezlivé žiadosti západných mocnosti o vyplatení starých dlhov Rusko na oplátku požiadalo o kompenzáciu škôd, ktoré spôsobila niekoľkoročná vojenská intervencia koalície západných krajín a blokáda všetkých druhov. Ruské požiadavky dvojnásobne prevyšovali západné nároky. Prirodzene rokovania sa skončili v slepej uličke. Nik nechcel ustúpiť a kompromis sa nedalo nájsť.
Práve vtedy boľševistská vláda začala orientovať domáce hospodárstvo tak, aby krajina bola sebestačná: sovietske vedenie pochopilo, že sa so Západom nedohodne a nemôže sa spoliehať ani na jeho pomoc, ani na vzájomne výhodné obchodovanie s nim. Práve vtedy deduško Lenin začal presadzovať industrializáciu celej krajiny, ale už v tom čase bol ťažko chorý a svoje plány nedokázal splniť. Západ mimovoľne napomáhal Rusku obnovovať svoje hospodárstvo, pretože sa Moskva už mohla spoliehať iba sama na seba a obchodné sankcie Západu jej nedávali dýchať.
V 20.-ch rokoch minulého storočia sa začala ekonomická kríza na Západe a niektoré svetové mocnosti začali sa pozerať na Sovietsky zväz, ako na potenciálneho obchodného partnera. Lákali ich predovšetkým lacné suroviny, ktoré sa dali nakupovať v Rusku, a obrovský neobmedzený trh, na ktorom sa dalo predať fakticky všetko. Naštartovanie socialistickej industrializácie začalo sa presne vtedy, keď sa na Západe razantne prehĺbila hospodárska kríza – v októbre r. 1929.
Kríza donútila niektoré západné štáty aspoň čiastočne spolupracovať so Sovietskym zväzom v hospodárskej a investičnej oblasti. Ale väčšina sankcií voči Moskve platila aj naďalej. Ekonomická kríza na Západe čiastočne poškodila aj ZSSR: na západe odmietali nakupovať sovietske tovary, pretože trh bol presýtený, ale kúpna sila obyvateľstva poklesla takmer na nulu. V USA to vyústilo prijatím zákona Lyndona Johnsona, ktorý zakázal americkým bankám a finančníkom poskytovať úvery a pôžičky krajinám, ktoré dlhovali Spojeným štátom. V sankčnom zozname Sovietsky zväz bol na „čestnom“ prvom mieste…
Zajtra dokončíme naše dobrodružné putovanie po storočných ruských sankciách…
Eugen Rusnák
.JPG)
.jpg)
