Bernard Lugan sa narodil v Maroku počas francúzskeho protektorátu a v rokoch 1972 až 1982 pôsobil na rwandskej univerzite v Butare. Po návrate do Francúzska v 80. rokoch 20. storočia viedol katedru na Univerzite Jeana Moulina v Lyone a donedávna, pred odchodom do dôchodku, vyučoval na dôstojníckej škole École de Guerre a na vojenskej akadémii Saint-Cyr Coëtquidan. V rokoch 2002 až 2012 bol súdnym znalcom Medzinárodného trestného tribunálu pre Rwandu a vypracoval niekoľko správ. Je autorom internetového mesačníka s názvom “L’Afrique Réelle” (Skutočná Afrika) a napísal niekoľko kníh, z ktorých posledná, vydaná v roku 2022, má názov “Comment la France est devenue la colonie de ses colonies” (Ako sa Francúzsko stalo kolóniou svojich kolónií).

Ako sa Rusom podarilo nahradiť Francúzov v Mali?

Pravdou je, že Francúzi sa z Mali dostali sami, rovnako ako to už urobili v Stredoafrickej republike. Došlo k nahromadeniu francúzskych politických chýb a to už roky vysvetľujem na svojom blogu a vo svojich knihách. Príroda neznáša vákuum a v Mali, rovnako ako v Stredoafrickej republike, sa objavili Rusi, pretože Francúzi sa strelili do oboch nôh.

Pokiaľ ide o Mali, politická chyba, ktorej sa Francúzi dopustili, spočívala v predložení chybnej diagnózy, ktorá spočívala v tom, že hovorili o boji proti islamskému terorizmu. Problém v tejto krajine nie je otázkou náboženského terorizmu. Nejde o náboženský problém, ale o problém tradičného protikladu medzi rôznymi skupinami obyvateľstva, protikladu, ktorý džihádisti skutočne využívajú. Ako som však už mnohokrát vysvetlil, keby sa džihádistické skupiny zo dňa na deň zlikvidovali ako mávnutím čarovného prútika, otázka Mali by stále nebola vyriešená. Skutočným problémom v Mali je opozícia medzi severom a juhom, t. j. opozícia medzi bielym obyvateľstvom severu, Tuaregmi, a obyvateľstvom juhu s Fulánmi uprostred, ktorí bojujú proti severanom aj južanom. Ide teda o etnickú ranu, ktorá je superinfikovaná džihádizmom.

Francúzsko urobilo vážnu chybu, keď ignorovalo etnickú otázku. Armáda ju videla, ale civilisti v Paríži ju odmietali vidieť. To nás priviedlo do slepej uličky, ktorá síce mala výsledky na vojenskej úrovni, ale k ničomu neviedla.

V skutočnosti je skupina Wagner (ruská žoldnierska skupina, ktorá pôsobí mimo armádnych štruktúr) akousi prezidentskou gardou súčasných malijských orgánov s niekoľkými malými prvkami, ktoré pomáhajú podporovať niektoré malijské sily, ktoré sú dnes v ťažkej situácii tvárou v tvár rôznym povstaniam. V žiadnom prípade nie je jej cieľom nahradiť francúzsku armádu a prinútiť malijskú vládu vyhrať vojnu. Nemá na to ani ľudské, ani materiálne prostriedky. Chýbajú jej aj politické prostriedky a potrebné znalosti o krajine.

Zdajú sa vám obvinenia Wagnerových žoldnierov v Mali zo zneužívania civilného obyvateľstva dôveryhodné?

Áno, sú dôveryhodné, ale nejde o Wagnera, ale o Malijcov, ktorí likvidujú príslušníkov iných etník, a zhodou okolností sú tam Wagnerovci. Nie je to však Wagner, kto to spôsobuje. Wagnerovi ľudia ho podporujú. Na 300 až 400 malijských vojakov pripadá osem alebo desať Wagnerových mužov. Malijskí vojaci sa vrhajú na Fuláncov a masakrujú ich, pričom sú tam prítomní aj ľudia od Wagnera, ale nie sú to oni, kto organizuje takéto masakry.

Myslíte si, že Francúzsko robí rovnaké chyby aj v ostatných sahelských krajinách, kde je stále prítomné, ako napríklad v Nigeri?

Áno, a Niger bude nasledovať tento príklad. Ďalšie dve zlyhania Francúzska budú v Nigeri a Čade. Neviem, či sa to stane o mesiac, o šesť mesiacov alebo o rok, ale ak bude Francúzsko pokračovať v rovnakej línii, neúspech je zaručený.

Potom by sme mohli byť svedkami príchodu Wagnerovej skupiny do týchto dvoch krajín, však?

Nie som si istý, či si Rusi môžu dovoliť poslať Wagnerovcov v tomto čase, keď majú problémy na Ukrajine. Nemyslím si, že sme v rovnakej situácii ako pred rokom, keď sa Wagnerovci objavoval všade, dokonca aj v Guinei. Keďže Rusi vedú vojnu s 200 000 mužmi proti 800 000 Ukrajincom, sú nútení repatriovať maximálny počet vojakov, a preto si ťažko predstavujem, ako by mohli v súčasnosti rozvíjať politiku nahrádzania Francúzov.

V minulých tituloch vášho mesačníka L’Afrique Réelle možno vidieť, že už v roku 2019 ste hovorili o “veľkom návrate Ruska do Afriky”.Už v roku 2018 ste mali témy o “africkej politike Ruska”, a dokonca v roku 2017 aj v súvislosti s Líbyou.A tak sa zdá, že existuje, skutočná ruská stratégia v Afrike, je to tak?

Ruský prezident Vladimir Putin v skutočnosti obnovil presne tú istú stratégiu, ktorú v poslednej fáze studenej vojny nasadilo sovietske Rusko. Pokiaľ bol pri moci Stalin, Rusko sa zaujímalo najmä o Európu, nemalo skutočne globálnu víziu. Potom, keď sa v Sovietskom zväze zmenili politické elity, ZSSR si uvedomil, že Západ ho obkľučoval svojou sieťou aliancií v Európe, Ázii atď.

Doktrína, ktorú v tom čase vypracovalo politbyro Sovietskeho zväzu, spočívala v obkľúčení obkľúčených. Išlo o to, aby sme prijali tých, ktorí obkľučujú Sovietsky zväz, t. j. pomáhali krajinám severnej Afriky, Ázie atď. a snažili sa mať spojencov na juh od Stredozemného mora, aby sme prelomili obkľúčenie.

Presne takú istú politiku začal Putin presadzovať od chvíle, keď si uvedomil, že ho Európa nechce. Keď sa Putin prvýkrát dostal k moci, bol veľmi európsky. Bol skutočne Európanom, nie sibírskym Rusom, ale pobaltským Rusom. Myslel si teda, že môže mať s Európou kontakty, ale z rôznych dôvodov sa tak nestalo. Keď si teda uvedomil, že Európa sa mu obracia chrbtom, pretože si vybrala Spojené štáty, mal pocit, že Rusko je obkľúčené. Ocitol sa tak presne v situácii Sovietskeho zväzu v období, keď sa rozhodovalo o tejto africkej politike.

Aby sa Putin pokúsil prelomiť kruh, ktorý v jeho očiach existuje proti Rusku, obrátil sa späť k Afrike Sovietskeho zväzu a na tento účel využil staré ruské siete. Nezabúdajme, že krajiny ako Sudán, Guinea, Mali a mnohé ďalšie sú krajiny, v ktorých sa mladí ľudia vzdelávali na Univerzite Patricea Lumumbu v Moskve. Títo ľudia majú dnes päťdesiat alebo šesťdesiat rokov a sú pri moci alebo na vplyvných pozíciách. Rusko teda reaktivovalo svoje staré priateľské siete.

Je to niečo, čo je jasne viditeľné, ale keďže na Západe máme politických vodcov, ktorí nemajú historickú pamäť a kultúru, nepochopili to.

Čo sa zmenilo s vojnou na Ukrajine?

Ja sám nie som odborník na vnútorný život Ruska, ale môžem povedať, že ruská prítomnosť je dnes v Afrike menej viditeľná. Rusko pravdepodobne nemá prostriedky na to, aby sa tam rozmiestnilo, keď dom horí. Moc Ruska v zahraničí sa oslabuje. Stačí sa pozrieť na to, čo sa práve stalo medzi Azerbajdžanom a Arménskom. Hoci tam majú byť ruské jednotky, aby zabezpečili dodržiavanie prímeria, došlo k bojom, a to dokonca k ťažkým bojom s viac ako sto obeťami na životoch.

Chcel som sa vás spýtať, či Francúzsku a Európe nehrozí, že ich Rusko pripraví o prístup k uhľovodíkovým zdrojom a surovinám v Afrike, ale ak som správne pochopil, ak existuje nejaké riziko, tak skôr zo strany Číny…

Povedzme si jasne, z hľadiska surovín Afrika nie je strategická. Dôležitú úlohu zohráva len v prípade niekoľkých veľmi vzácnych kovov, ktoré sa nachádzajú v oblasti Kivu vo východnom Zaire, t. j. v súčasnej Konžskej demokratickej republike. Pokiaľ ide o ostatné suroviny, s výnimkou niektorých ložísk plynu a ropy, Afrika nie je pre Európu strategická a môžeme sa bez nej veľmi dobre zaobísť.

V každom prípade však v súčasnosti, kým sa nevyrieši otázka Ukrajiny, bude Rusko v Afrike trochu v úzadí. V predchádzajúcej fáze, počas ktorej Rusko vyvíjalo v Afrike aktívnu, nechcem povedať agresívnu politiku, to však neboli suroviny, ktoré hľadalo. Veľmi dobre vedelo, že ich nepotrebuje, najmä preto, že samo má surovín dostatok. Rusko sa v skutočnosti podľa môjho názoru snažilo hrať veľmi rafinovanou kartou. Namiesto vynakladania peňazí na rozvoj, ktorý je úplne zbytočný – sami to robíme už 70 rokov a vidíme výsledky -, si Rusi mysleli, že by mali prevziať kontrolu nad skutočne silnými skupinami v Afrike, t. j. nad armádami. Pretože keď budú mať v rukách armády, môžu mať v rukách krajiny. Kalkulácia Rusov bola veľmi jednoduchá. Spočíval v tom, že v OSN budú mať hlasy, ktoré umožnia, aby Rusko nebolo izolované. Stačí sa pozrieť, ako hlasovala Afrika, keď prišlo na hlasovanie o vojne na Ukrajine.

Toto je stále ruská posadnutosť, ktorá siaha až k imperiálnemu Rusku. Rusko je so svojou posadnutosťou prístupom k teplým moriam presvedčené, že je obkľúčené. Pred siedmimi alebo ôsmimi rokmi som navštívil bývalé vojenské veliteľstvo Sovietskeho zväzu, ktoré bolo vybudované pod mestom Moskva pre prípad jadrovej vojny. Pre historika je to fascinujúca návšteva, pretože vám premietnu filmy, kde sa všetko točí okolo tejto posadnutosti obkľúčením. Nám Francúzom sa to môže zdať neuveriteľné: Francúzsko, ktoré je veľmi malou krajinou, nemá dojem, že je obkľúčené, a Rusko, ktoré sa rozprestiera na dvoch kontinentoch, na obrovských územiach, má dojem, že je obkľúčené.

Keď Rusko vidí, že je obkľúčené, myslí si, že potrebuje podporu a aktérov, ktorí budú šíriť jeho posolstvo do zahraničia, a tých má. V OSN hlasovalo za odsúdenie Ruska v súvislosti s Ukrajinou len veľmi málo afrických krajín.