Roztrieštení národniari, politická scéna vlastenecky orientovaných strán prechádza najväčšou transformáciou od 90. rokov

Bratislava 16. októbra 2018 (HSP/Extraplus/Foto:Martin Palkovič, Jakub Kotian/TASR, Jana Birošová, archív)

Na politickom spektre národných strán sa od posledných parlamentných volieb začali objavovať nové subjekty, ktoré chcú zabojovať o priazeň voličov, čo sa ešte nevzdali myšlienky suverénneho Slovenska a existencie vlastného národa. Súvisí to nepriamo aj so situáciou v Európe, ktorá podobne orientovaným hnutiam praje, ale v užšom zmysle tiež s vyprázdneným miestom na slovenskej politickej scéne po transformácii SNS

Tá sa pod vedením Andreja Danka celkom vzdala svojich predchádzajúcich hodnôt, teda všetkého toho „kresťanského, národného a sociálneho“, a začala sa orientovať výhradne na finančné výhody plynúce z účasti vo vláde. Nemá asi ani zmysel pripomínať všetky korupčné kauzy, do ktorých sa ministri SNS za uplynulé dva roky namočili a pri ktorých bolo celkom očividné, že o blaho národa nikomu z nich nejde. Napriek tomu sa však Slovenská národná strana drží v prieskumoch stále na popredných priečkach (obvykle má okolo 10 percent), čo samo osebe veľkým prekvapením ani nie je. Voliči totiž nemajú na výber: ak chcú voliť stranu, ktorá bude reprezentovať ich záujmy a neskončí v ideologickej pasci ľavicového liberalizmu či smrteľne nebezpečného multikulturalizmu, môžu si vybrať len medzi SNS a Kotlebovou ĽS Naše Slovensko. Pri prvej menovanej strane je však problematická všadeprítomná, prakticky neodštiepiteľná korupcia, ktorú sa jej predstavitelia už ani nesnažia zakrývať, a pri druhej niekomu prekážajú určité – podľa médií údajne „extrémistické“ – excesy kotlebovcov, ako je napríklad rozdávanie šekov na 1 488 eur alebo svojský výklad niektorých historických skutočností. Pre mnohých bola teoreticky možná aj voľba Smeru, no o jeho pronárodnej orientácii môžeme prinajlepšom pochybovať. Bežným občanom tak nezostáva nijaký politický subjekt, ktorý by zastupoval ich videnie sveta. V posledných mesiacoch sa však zdá, že by sa to malo zmeniť. Do hry o hlasy národne orientovaných voličov sa chcú zapojiť nové politické strany. Akú majú šancu na úspech? A nájde sa u ich predstaviteľov ochota spojiť vo vyššom záujme svoje sily do jedného bloku?

Národná koalícia

Ak nerátame marginálne politické subjekty bez potenciálu na prekročenie päťpercentnej hranice potrebnej pri voľbách do parlamentu, ktoré sú podľa mnohých kuloárnych informácií už oveľa bližšie, ako by sa nám mohlo zdať, bavíme sa zatiaľ iba o dvoch nových pronárodných stranách. Prvá je ešte neveľmi známa Práca slovenského národa (PSN), ktorej lídrom je Roman Stopka, bývalý podpredseda SNS. Druhou je Národná koalícia (NK). Tá sa už teraz pýši, že ju „zastupuje 20 starostov a 350 poslancov v orgánoch miestnych samospráv SR“ a že má vyše tisíc členov, čiže viac ako niektoré súčasné parlamentné strany. Jej predsedníčkou je Slavěna Vorobelová, bývalá hovorkyňa mesta Humenné a zamestnankyňa Národného inšpektorátu práce. Strana vznikla ešte v roku 2015, keď sa spojili tri pronárodne orientované zoskupenia: Strana moderného Slovenska bývalého podpredsedu HZDS Milana Urbániho, Strana demokratického Slovenska bývalého ministra financií Sergeja Kozlíka a Národ a spravodlivosť – naša strana niekdajšej predsedníčky SNS Anny Belousovovej. Plánovali ísť spolu ešte do parlamentných volieb v roku 2016, pre typickú nejednotnosť u slovenských národne orientovaných síl však netrvalo dlho, kým sa cesty jej predstaviteľov po nezhodách rozišli. Na webe súčasnej Národnej koalície nie je o Belousovovej alebo Urbánim nijaká zmienka; píše sa tam len o Sergejovi Kozlíkovi. Súčasná Národná koalícia je tak vraj priamym potomkom Strany demokratického Slovenska a slovo „koalícia“, ako sa zdá, nemá zatiaľ akýkoľvek hlbší význam. To sa, pochopiteľne, môže rýchlo zmeniť. Na celom národnom politickom spektre sa veľa diskutuje o spájaní, problém je však ten, že každý si takéto zjednotenie predstavuje po svojom. Ako to už na Slovensku býva zvykom, je pravdepodobné, že nakoniec nahradí spájanie, naopak, skôr ešte ďalšie drobenie národných síl.

Komunálny boj

V súčasnosti je však Národná koalícia relatívne silným adeptom na prerazenie do vrcholnej politiky. Keďže sa plánuje angažovať aj pri komunálnych voľbách v tomto novembri, môžeme očakávať jej čoraz väčšie propagovanie a zvýšenú publicitu venujúcu sa jej uchádzačom o jednotlivé posty: hovorí sa dokonca až o stovke kandidátov na starostov a šesťsto kandidátoch na poslancov do mestských zastupiteľstiev. Vorobelová napríklad zabojuje o post primátorky Humenného, podpredseda strany Marek Para zasa kandiduje za poslanca do staromestského miestneho zastupiteľstva a za poslanca Hlavného mesta SR Bratislava; ich výraznejší úspech je však nepravdepodobný, iné ambície okrem zviditeľnenia svojej značky zrejme nemajú – to im však ani nemôžeme vyčítať. Ide o začínajúcu stranu, ktorá sa pred akýmikoľvek víťazstvami musí najskôr dostať do povedomia ľudí.

Národná koalícia, ako vyhlasujú jej predstavitelia, „je presvedčená, že pravdivá politika má spočívať na tradičných hodnotách a normách vyplývajúcich z kresťanského náboženstva, obyčají a kultúry, ktoré sú prvotné voči existencii človeka a vďaka nim podlieha politická aktivita stabilite“ – s čím sa nedá nesúhlasiť. Nie je vôbec na škodu, že to medzi národnými politikmi začína trocha iskriť a formujú sa nové, odhodlané strany schopné vyzvať do boja o voliča Dankovu pseudonárodnú SNS alebo Ficov Smer.

Práca slovenského národa

Druhou politickou stranou, ktorá plánuje zabojovať v budúcich parlamentných voľbách o hlasy národne orientovaných voličov, je ešte pomerne neznáma Práca slovenského národa. Od jej založenia v roku 2014 ju vedie Roman Stopka, ktorý predtým pôsobil v SNS; dvoma podpredsedami strany sú generálmajor v. v. Emil Vestenický a Ľuboš Masár, podnikateľ z Nového Mesta nad Váhom. „Usilujeme sa o politickú moc preto, aby Slovensko napredovalo a zachovalo si svoje miesto medzi významnými národmi Európy. Založili sme ju preto, aby sme zabránili rozbitiu štátu či jeho pohlteniu niektorým z našich susedov,“ povedal Roman Stopka prednedávnom na sneme PSN v Trenčíne. „Vrcholovým cieľom je získať takú podporu voličov, ktorá dá strane mandát dostatočnej mohutnosti, aby sme mohli uplatniť silu pravdivých informácií a zároveň rozšíriť a upevniť mienku verejnosti v duchu národných a štátnych záujmov Slovenskej republiky, a to už od školského veku.“ Niektoré ciele majú už zverejnené aj na svojom webe. Sympatická je napríklad myšlienka, že štátu „nemôže prospievať štátnik, ktorý ho nechce“. Aby sme si uvedomili úroveň jej výpovednej hodnoty, stačí sa zamyslieť nad súčasnými zákonodarcami a ako sa mnohí z nich stavali v roku 1993 k vytvoreniu Slovenskej republiky, čo je pre našu mladú krajinu nepochybne veľmi špecifický paradox. Úplne absurdné to bolo najmä vtedy, keď Magda Vášáryová kandidovala v roku 1999 na post prezidenta štátu, ktorého existenciu pár rokov predtým ešte oduševnene zatracovala.

Strana PSN sa ešte len pomaly začína organizovať, pripravuje sa jej predvolebný program a pribúdať majú postupne aj jej ďalší členovia. Za Národnou koalíciou tak zatiaľ o niečo zaostáva. Má však ešte dostatok času, kým svoju kampaň bude musieť už oficiálne spustiť. Zdá sa, že počas nasledujúcich mesiacov by sme sa o PSN mali preto dozvedieť viac. Vzhľadom na zatiaľ nízku aktivitu oboch strán je však akékoľvek hodnotenie ešte skutočne veľmi predčasné.

Voľby prezidenta

Jar 2019 bude významná pre národne sily nielen kvôli prezidentským voľbám, ale aj tým do Európskeho parlamentu. V oboch prípadoch sa nové strany môžu predstaviť celému Slovensku. Kľúčový pre našu krajinu bude najmä boj o Grasalkovičov palác, ktorý naplno odštartoval už počas tohto leta. Ukáže potenciál národných kandidátov a tiež ich schopnosť (ne)spolupráce. Prezidentom sa totiž chce stať bývalý minister spravodlivosti za HZDS Štefan Harabin alebo predseda ĽSNS Marian Kotleba, či podpredseda Sme rodina Milan Krajniak a svoju kandidatúru zvažuje aj predseda SNS Andrej Danko. Ten síce už celé mesiace vyhlasuje, že nominant národniarov bude žena, lebo Slovensko potrebuje prvú prezidentku nežného pohlavia – zdá sa však, že potajme sa pripravuje na vlastnú kandidatúru. Bola by to možno dobrá správa. Podľa našich informácií by po prípadnom víťazstve skončil ako predseda SNS (nechal by sa však egocentricky titulovať na večné časy za „čestného predsedu“) a Slovenská národná strana by tak mala šancu zvoliť si na čelo konečne človeka, ktorý by reprezentoval záujmy Slovákov.

Tradičná nejednotnosť

Politické strany, ktoré sa považujú za národné, sociálne a kresťanské, na Slovensku nečelia iba neustálym útokom liberálov a médií, ale aj hlasnej opozícii medzi vlastnými radmi. Mnohé projekty sa u nás skončili práve pre nejednotnosť národných politikov. Neustále hašterenie ľudí, ktorí by sa mali spájať, je starým slovenským špecifikom. Zdá sa, že od čias Slovenského národného obrodenia sa v tomto ohľade nič nezmenilo, vlastenci sa dokážu na smrť znenávidieť pre úplne nepodstatné a najmä irelevantné záležitosti. Vtedy to bola otázka konfesií – nevedeli spoločne bojovať za svojbytnosť národa, lebo jeden bol katolík a druhý evanjelik. Dnes sú tie dôvody často ešte triviálnejšie: spory zapríčiňujú obvykle osobné antipatie politikov, sebeckosť alebo ich túžba po moci a peniazoch. Môže nás preto napĺňať určitá obava, ako sa rozhodnú uviesť na politickú scénu Národná koalícia a PSN, či chcú národné sily zjednocovať alebo ešte ďalej rozdeľovať. Dnes je to stále pomerne nejasné. Existujú však určité malé náznaky, že všetko nemusí byť tak úplne stratené. Ostáva nám iba dúfať, že politici, ktorí sami seba označujú za národne orientovaných, sú natoľko úprimní, že v záujme budúcnosti Slovenska budú ochotní robiť ťažké kompromisy. Lebo iba potom budú dostatočne silní, aby mohli čeliť všetkým tým problémom, ktoré existenciu Slovenska, ale aj slovenského národa vážne ohrozujú.

Martin Havrlent

Článok pôvodne vyšiel na www.extraplus.sk