Bratislava 8. decembra 2022 (HSP/Foto: Screenshot)

Ako by sa vám, našim čitateľom, páčilo, keby napríklad o mesiac NBÚ vypol Hlavné správy a opäť by sme sa k vám vrátili (ak by sme to finančne prežili) po voľbách? Presne to by umožnil návrh zákona o kybernetickej bezpečnosti, ku ktorému dnes prebiehala rozprava v NR SR

V rokovacej sále počas rokovania ostala necelá desiatka poslancov. Niektorí priebežne odchádzali a prichádzali, ale sála zívala prázdnotou ako predajňa lyžiarskych potrieb v auguste.

Cieľom návrhu zákona je podľa predkladateľa “reflektovať niektoré otázky aplikačnej praxe v súvislosti s výkonom blokovania.” Za týmito suchými slovami sa neskrýva nič iné, než cenzúra. Jeho dôvodová správa vyvoláva v človeku bez právnického vzdelania takmer sympatie, ale formulácie v jeho texte sú natoľko široké a nepresné, že je za ne možné schovať umlčanie kohokoľvek na internete hoci za kritiku vlády alebo prejavenie svojho svetonázoru. Predstavením zákona Štefanom Hollým započal pokus o zradu najdôležitejšej požiadavky novembra 89 – povoliť otvorený celospoločenský dialóg.

Spravodajca Igor Hus (OĽANO) zákon odporučil, vo výboroch má byť prerokovaný do konca januára 2023. Ako prvý v rozprave vystúpil Marián Viskupič (SaS). “O slobodu sa najrýchlejšie prichádza nezáujmom,” začal Viskupič a hneď pripomenul výrok T. G Masaryka: “Demokracie toť jest diskuse.” Podľa Viskupiča sa bez verejnej konfrontácie rozličných názorov demokracia vytráca. Stretávame sa s tým, že sa šíria názory, ktoré sa nám zdajú nesprávne, nepriateľské až odporné. “Ale to je cena, ktorú platíme za slobodu. Je to akceptovateľná cena, keďže slobodná výmena názorov ešte nikomu neublížila,” povedal Viskupič, ktorý svoj prejav čítal z notebooku. Pripomenul, že obmedzovanie slobody už priviedlo do nešťastia nielen jednotlivcov, ale celé národy. Podľa neho v totalitných a autoritatívnych spoločnostiach štát rozhoduje o tom, čo je správny alebo škodlivý názor. Dnes si už bežný štyridsiatnik nepamätá, že u nás existoval Úrad pre tlač a informácie. Centrálna kontrola verejne šírených informácií dnes existuje v Číne, Iráne, alebo Rusku, ako povedal Viskupič. Centrálna kontrola šírenia informácií je však podľa neho len eufemizmus, jej pravým menom je cenzúra. V demokraciách bola donedávna takmer tabu. Niektoré formy prejavu sankcionuje štát príslušnými ustanoveniami trestného zákona, čo je v poriadku, najmä, ak ide o nabádanie k násiliu. Pandémia, vojna na Ukrajine a presadzovanie neomarxistickej ideológie z nej vyplývajúcej agendy však tabu kontroly informácií podstatne oslabuje. Zásadne posilňuje úlohu štátu v zásadnej oblasti ľudského života. Štáty sa maskujú tými najlepšími úmyslami, keď presadzujú obmedzovanie šírenia informácií, dokonca hrozia trestami. Štát si nárokuje rozhodovať namiesto občana o tom, aká propaganda je škodlivá a aká je prijateľná. Takto sa stierajú rozdiely medzi demokratickými a autoritárskymi štátmi.

Viskupič sa vo svojom prejave pýta: “Prečo chceme ako autoritárske štáty centrálne kontrolovať informácie a zavádzať cenzúru nežiadúcich informácií a názorov? Sú naše argumenty tak slabé, že neznesú tvrdú oponentúru? Nie sme si istí našou pravdou do takej miery, že musíme zabrániť diskusii? Považujeme občanov za neschopných samostatne rozmýšľať a rozhodovať o tom, ku ktorému z konkurujúcich názorov sa priklonia? Prečo by sme mali súhlasiť s tým, že štát má monopol na pravdu?” Podľa Viskupiča predkladateľ by mal poctivo a čestne odpovedať na všetky otázky. Ak sa totiž sloboda začne obmedzovať, proces sa nedá zvrátiť. Ako príklad uviedol dianie po roku 1945 a 1968. Formulácie v návrhu zákona považuje aj on za priveľmi “pružné”, nedajú sa objektívne posúdiť a môžu slúžiť na zásadné obmedzenie slobody slova. Niektoré falošné správy sa podľa Viskupiča nakoniec ukázali ako pravdivé, a niektoré oficiálne správy zas ako nepravdivé. Nikdy v histórii neviedli žiadne zákazy v oblasti poznania a myslenia k ničomu dobrému. Viedli k tragédiám a k úpadku celej spoločnosti. Potom vymenoval niekoľko paragrafov, ktoré bránia spoločnosť pred šírením nenávisti a extrémizmom. “Zamyslite sa nad tým, ako budete hlasovať, pretože o slobudu sa veľmi ľahko prichádza, ale len veľmi ťažko sa získava naspäť,” znela jeho výzva hlavne neprítomným kolegom poslancom.

Miroslav Suja (Republika) v reakcii na Viskupiča povedal, že za takýto zákon by sa nehanbili ani v Severnej Kórei. Viskupičov prejav ocenil aj ďalší poslanec Republiky, Ondrej Ďurica, ktorý upozornil, že vďaka lží a omylom mainstreamu sa dokonca konali vojny. Hovoriž, že len toto je pravda, je tenký ľad, povedal. Viskupičovi sa poďakoval i Eduard Kočiš (Republika) a Stanislav Mizík označil slobodu slova na Slovensku za minulosť. Milan Mazurek (Republika) povedal: “Pravda sa nebojí skúmania! Akákoľvek pravda sa nebojí otázok! Vláda nám tvrdí, že musí zakázať niektoré webové stránky, lebo radikalizujú politickú diskusiu. To ale potom musí zakázať Igora Matoviča!” Mazurek, ak si otvorí Denník N, nájde v ňom toľko nenávisti voči jeho osbe, že ak sa tento zákon schváli, bude nástrojom na vypnutie Denníka N. Vzápätí však ubezpečil, že nič také nemá v úmysle. Štefa Kuffa pripomenul umlčiavanie protisocialistických či kresťanských názorov pred rokom 89. “Dnes sa slovo cenzúra vymenila za slovíčko hoax a dnes je polícia tá, ktorá bude určovať, čo je a čo nie je pravdivé, povedal Kuffa. “Najnovšie si prezidentka uzurpuje, že ona určí, čo je a čo nie je pravda, čo je dobro a čo je zlo. Prosím vás, to v akej krajine žijeme?” Blud a pravda sa nemajú rozlišovať silou zákona ale silou argumentu. “Ja mám právo veriť bludom a mám právo hľadať pravdu! To je skutočná sloboda slova,” povedal Kuffa. Viskupič ešte povedal, že sa zvykne venovať skôr ekonomike, ak však zoberieme ľuďom slobodu, nebude slobodná ani ekonomika.

Mazurek oslovil predkladateľa: “To, čo ste nám predložili, to je tak nebezpečný fašistický zákon, že to do demokratickej spoločnosti jednoducho nepatrí.” Keby koaliční poslanci vedeli myslieť, podľa Mazureka “by sa prví postavili proti tomuto šialenému fašistickému zákonu!” Podobne ako Viskupič, ale pre neho charakteriským staccatom skritizoval široké a vágne definície v zákone. Ako príklad si vybral “radikalizáciu politickej diskusie”. “Už ste počuli rečniť Matoviča? Nič viac nezodpovedá výrazu radikalizácia politickej diskusie, ako prejavy Igora Matoviča!” povedal. “Tu mi nadával do fašistických h*vien! Čo to je, ak nie radikalizácia politickej diskusie?!?” Nikto normálny ale podľa neho neočakáva, “že práve jeho bude cenzorský úrad blokovať.” Obrátil sa na neexistujúcich poslancov sále: “Blokovať chcete na základe spochybňovania základných demokratických hodnôt.” Kto ich určí? Otvorene povedal, že návrh chce zakazovať opozičné aktivity a má slúžiť predovšetkým na tento účel. Sloboda vyjadrovania je dôvodom, pre ktorý sa možeme rozvíjať. Demokracia podľa neho znamená argumentačný zápas. Iba tie najhlúpejšie vlády chcú zakazovať protichodným názorom a postojom, aby sa mohli voľne šíriť. Pretože sú tak hlúpe, že nevedia v argumentačnom zápase obhájiť svoju pozíciu. Táto vláda to nevie, dostáva na frak v každej debate,” povedal. Predkladateľov zákona nazval kovanými pokryteckými boľševiskými beštiami. “Chcete zaviesť totalitu hodnú 50. rokov minulého storočia.”

Upozornil tiež, že aj tým, ktorí súhlasia s návrhom novely, sa môže stať, že sa napijú vlastnej medicíny. “Čo nám bude brániť po voľbách všetkých vás povypínať? Veď vy nám to tu dávate do rúk! Radikalizácia verejnej diskusie. Za 10 sekúnd mám zdôvodnenie, prečo treba vypnúť Matoviča, Hegera.” Bolo by ľahké vypnúť Denník N, vypnúť Sme. Opakovane však ubezpečil, že to nemá v úmysle. “Vyzývam všetkých novinárov, ktorí to schvaľujú: Tešte sa, po voľbách vypnú vás! Poďme sa vzájomne zničiť!” A znovu zopakoval dôležitú otázku: “Kto bude arbiter?” Za návrh zákona bude podľa neho hlasovať len boľševický slaboch. “Ak by ste boli rozumní, nebojíte sa otázok, nebojíte sa argumentačného súboja.” Argument bezpečnosti kyberpriestoru označil za bezpečnosť pred opozičnými názormi.

V rozprave vystúpil ešte Vystúpili Miroslav Suja, Milan Kuriak, Peter Kočiš, Slavěna Vorobelová, Stanislav Mizík. V rôznych obmenách uvádzali podobné argumenty ako predrečníci, Kočiš povedal, že “ani komunisti by si nedovolili takýto zákon predložiť. Tento zákon má pôvod v bezpečnostných zložkách. Tento zákon spoločnosť nechráni ale rozvracia.” Hovorili k takmer prázdenj sále.

Ten pravý rozruch ale spôsobil Jozef Pročko. Začal tým, o čom málokto vie, že je práve komunistická poučka o slobode, s liberalizmom nemá nič spoločné: “Tento zákon podporím do ďalšieho čítania pre zachovanie slobody, kde začína tvoja, končí moja. Dôležité je, kto stojí proti návrhu. Vystúpenie Mazureka bola znôška bludov. Extrémisti a fašisti sa boja, že tento zákon im zakáže šíriť nenávisť.”

Od rečníckeho pultu upozorňoval, že Suja a poslanci okolo neho sa smejú. Čoraz viac bolo vidieť, že veci berie osobne. Požiadal predsedajúceho Juraja Blanára, aby ich napomenul. Nastalo niečo neskutočné. Pročko kričal na Blanára, vykrikoval niečo o kradnutí na Žilinskej župe, Suju označil za trénera Černákových vrahov. “Za mnou sedí hanba tohto parlamentu…” Nasledujúce vety kričal, až prskal. Blanárovi nepríčetne skákal krikom do reči, neprestával ho osočovať. Po krátkej odmlke boli jeho prvé slová: “Suja a Mazurek šíria nenávisť.” To mu ešte nestihla uschnúť pena na ústach.

Z typickej prezentácie argumentov ešte vytŕčal Štefan Kuffa, ktorý hovoril o sile slova z biblického, kresťanského hľadiska. To situáciu značne upokojilo a viacerí poslanci mu za jeho vystúpenie úprimne ďakovali.