Bratislava 24. novembra (TASR/HSP/Foto:HSP, TASR)

Eufóriu vystriedalo vystriedala realita už v januári 1990

Prvé signály, že Československo sa môže rozpadnúť sa objavili už na začiatku roku 1990, po dvoch mesiacoch od nežnej revolúcie. Zhodli sa historici oslovení TASR. Eufóriu zo zmeny režimu vystriedalo relatívne rýchlo vytriezvenie. „Ukázalo sa to 23.januára 1990, keď prezident Havel po prvý raz vystúpil vo Federálnom zhromaždení a navrhol nový názov štátu, Československá republika. Tam sa začal vážny problém, spor o názov štátu, čiže takzvaná pomlčková vojna, ktorá jasne odkryla všetky problémy česko-slovenského spolužitia v 20. storočí“, povedal pre TASR český historik Jiří Suk.

Podľa Milana Zemka z Historického ústavu SAV išlo skôr o „spojovníkovú“ vojnu, kde sa diskutovalo o tom, či sa má písať Československo, československý so spojovníkom alebo bez neho. „Českí politici i médiá vtedy vraveli, prečo sa hádame o prkotinu, ale sami veľmi dlho nevedeli v tejto veci ustúpiť“, konštatoval pre TASR Zemko. Nešlo však o maličkosť, ale o politicky dôležitý symbol, ktorý v tom čase polarizoval celú spoločnosť. „Aj tento spojovníkový symbol mal vážnu úlohu. Išlo o to, či už názvom poukážeme na v zásade unitárny charakter štátu, alebo že je zložený z dvoch rovnocenných častí“, zdôraznil Zemko.

Namiesto pomlčky spojka „a“, zvyšok každý podľa seba

Napokon zvíťazil kompromis na upokojenie situácie. Dohodlo sa, že oficiálny názov štátu bude Česká a Slovenská federatívna republika (ČSFR), ale samotný názov Československo, československý, si každá republika môže písať podľa seba. Český historik Jan Rychlík si myslí, že kríza vo vzťahoch Čechov s Slovákov bola zjavná už pred rokom 1989.

„Mnohonárodnostný štát môže udržať pohromade len jednotiaca idea a tá v Československu chýbala“, povedal pre TASR Rychlík. Rozpad federácie sa dal očakávať, no prekvapila ho rýchlosť s akou sa udial. Dôvodom bol nielen vývoj ekonomiky, kde Slovensko ťažšie znášalo jej transformáciu, ale aj vnímanie postavenie národov. „Národnosť je stav našej mysli a identita, ktorou sa vymedzujeme navonok. Česi sa nepotrebovali vymedzovať, pretože Československo bolo vnímané ako český štát. Slováci to potrebovali, pretože svet ich nevidel“, dodal Rychlík.

Česi chceli Prahu posilniť, Slováci viac právomoci pre Slovensko

Spoločný štát odsúdilo k zániku aj rozdielne vnímanie federácie. Kým česká strana bola za posilnenie ústredných orgánov, slovenskí politici podporovali viac kompetencii pre národné orgány. Historik Zemko v tom vidí istý paradox. „Pokiaľ išlo o komunistický režim, Česi boli pripravení zmeniť čokoľvek. Ale najmenej im prekážala federácia, ktorá vznikla v čase normalizácie. Bol to totiž model do veľkej miery centralizovaný“, upozornil Zemko.

Dva roky bezvýsledných rokovaní napokon ukončili parlamentné voľby v júni 1992, kde zvíťazila Občianska demokratická strana a Hnutie za demokratické Slovensko. Ich lídri, Václav Klaus a Vladimír Mečiar sa za niekoľko týždňov dohodli na rozdelení federácie a jej zániku k 31.decembru 1992.

Ekonomika priala Čechom, Slováci sa dokázali spamätať

Ekonomická situácia Československa v roku 1992 pri rozpade federácie nehrala žiadnu úlohu. „Udržať spoločný štát sa nedalo, pretože k tomu chýbala vôľa na slovenskej strane. No bolo to správne rozhodnutie,“ povedal pre TASR český ekonóm a bývalý minister privatizácie Tomáš Ježek.

Naopak, Pavol Kárasz zo Slovenskej akadémie vied (SAV) vidí dôvod rozdelenia federácie aj v rozpade trhov členov Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) vo východnej Európe, kam smerovala väčšina slovenského zbrojárskeho a strojárskeho exportu. „Po roku 1989 na Slovensku priemyselná produkcia klesla viac ako po 1. svetovej vojne, čo spôsobilo viac ako desaťpercentnú nezamestnanosť,“ konštatoval pre TASR Kárasz.

Podľa Ježka slovenskú ekonomiku poškodilo predovšetkým obdobie centrálneho plánovania a industrializácia, ktorá sa zrealizovala až v období socializmu, na rozdiel od Česka, kde bola v 19. a na začiatku 20. storočia. „Niektorí slovenskí politici však považovali centrálne plánovanie a jeho výtvory za výmysel Prahy,“ dodal Ježek.

Samotné rozdelenie federácie považuje Kárasz za bezprecedentne inteligentný proces, kde bola snaha zachovať čo najviac spoločného. „Až do vstupu do Európskej únie (EÚ) sa zachoval spoločný pracovný trh. Bola snaha zachovať aj spoločnú menu. No rozdielna finančná a hospodárska politika oboch štátov spôsobila, že spoločná mena sa stala neudržateľnou,“ upozornil Kárasz.

V roku 1993 po rozdelení federácie dosahovala výkonnosť slovenskej ekonomiky približne 70 percent českej. Za 20 rokov sa tento rozdiel výrazne zmenšil. „Slovensko po rozdelení federácie urobilo obrovský pokrok. Zrealizovalo kľúčové reformy, splnilo maastrichtské kritériá, platí eurom a je váženým členom EÚ,“ uzavrel Ježek.

Pithart s odstupom. Slováci vyťažili z rozpadu viac

„Zvládli (Slováci) tú prudkú zatáčku, keď hrozilo, že vyletia z cesty do Európy, z prístupových rokovaní do NATO. Zvládli to, nabudili občiansku spoločnosť, dokázali preklenúť spory medzi rôznymi stranami a to bol skoro zázrak,“ povedal bývalý predseda českej vlády v rámci federácie a dlhoročný člen Senátu Českej republiky Petr Pithart.

Podľa neho sa tak ukázalo, že argument Čechov, ako ich Slováci zdržiavali na ceste do Európy, nebol pravdivý. „Bolo to naopak. Dnes sú Slováci európskejší ako Česi,“ doplnil Pithart, podľa ktorého je to dobre.

V súvislosti s rozdelením ČSFR Pithart zároveň uviedol, že aj po 20 rokoch mu je ľúto rozpadu spoločného štátu Čechov a Slovákov. Ich spolužitie totiž bolo podľa neho „nesmierne plodné a obohacujúce“ a to už je preč. Pithart sa nazdáva, že spoločný štát mohol vydržať, keby bol založený na vzťahu rovného s rovným. „Ale vzhľadom na moju znalosť českých dejín si trúfam povedať, že to tak nikdy nebolo,“ uzavrel Pithart.

Slováci sa vždy viac zaujímali o českú kultúru ako Česi o slovenskú

Väčší záujem Slovákov o Česko než naopak platí aj dnes, čo možno vidieť napríklad na tom, že v Prahe je problém kúpiť slovenské noviny či knihy, pričom na Slovensku s kúpou českých problém nie je. Pithart to vysvetľuje si to tým, že sa oba národy navzájom vzdialili.

„Vôbec si nie sme bližší,“ odpovedal Pithart na otázku TASR, či sú si dnes Slováci a Česi bližší. Reči o blízkosti oboch národov považuje za floskulu, ktorá sa stále opakuje. „Že si nič nevyčítame, že sa nehádame? Samozrejme, veď sme samostatné štáty. Ale spomeňte si na prvé roky po rozdelení. Predsedovia vlád sa vtedy päť rokov vôbec nestretli. To boli úplne zmrazené styky a vyčítali sme si veci na najvyššej úrovni,“ pripomenul Pithart.

Poukázal tiež na to, že hoci dnes je v Prahe problém zohnať slovenské noviny či knihy, v minulosti to tak nebolo. „Kedysi bola na Václavskom námestí obrovská predajňa slovenských kníh. Skúste ju nájsť dnes,“ povedal Pithart. V súvislosti s aktuálnymi slovensko-českými vzťahmi ďalej uviedol, že nekonfliktné fungovanie nie je dôsledok blízkych nadštandardných vzťahov. „Je pravda, že nie sme v konfliktoch, že spolu nebojujeme. Ale to je preto, že sme sa veľmi vzdialili a nie priblížili,“ uzavrel.