Bratislava 20. mája 2019 (HSP/Foto:HSP)

Zo štátneho experta v oblasti eurofondov na ostrého kritika štátu aj Európskej únie. Mladý politik v Kuffovej novej strane (Kresťanská demokracia – život a prosperita), ktorému vyslovil podporu Harabin, považuje rovnosť za falošnú modlu, podporuje limitovanú demokraciu a vidí budúcnosť občianskych konfliktov a radikálnych technologických zmien ako nevyhnutnú, ale napriek tomu je pre Slovensko optimistický. Dnes sa rozprávame s Tomášom JANCOM

V týchto voľbách ste sa objavili ako nový človek. Mnoho ľudí vás už pozná z početných verejných vystúpení, Harabin Vám dokonca vyslovil podporu. Povedzte nám niečo o sebe a o tom, čo Vás dostalo do politiky.

Nový som v oblasti verejnej politiky, mám niečo už za sebou. Vzdelaním som právnik. Bol som jednou z kľúčových osôb pri implementácii finančných nástrojov EÚ na Slovensku, čo bol projekt v hodnote štyristodvanásť miliónov euro. Neskôr som riadil oddelenie pre EÚ fondy na Národnej diaľničnej spoločnosti, takže sa dá povedať, že som na čas bol najväčším verejným obstarávateľom na Slovensku. To trvalo, kým rezort dopravy neprebral Most. V tej dobe som sa naivne domnieval, že môžem niečo zmeniť ako expert zvnútra. Na NDS som sa snažil, s podporou vtedajšieho generálneho riaditeľa, vytvoriť projekt, ktorý by mal vyčistiť stavbu diaľníc aj personálne, aj čo sa týka zmluvotvorby a procesov, napriek tomu, že aj ľudia z EÚ ma varovali, že by to mohlo mať pre mňa zlé osobné následky. Infraštruktúra je v súčasnosti čierna diera a politici nemajú záujem to meniť, pretože systém- ako je momentánne nastavený- je ako plná chladnička pre politických podnikateľov. Dovolím si povedať, že väčšina verejných peňazí, ktoré sa vo veľkom dostanú do vrecák politických sponzorov, pochádza z rezortu dopravy. Infraštruktúra bude na Slovensku ešte obrovským problémom, ale to tu nebudem rozvádzať lebo by to bolo na ďalší rozhovor.

Každopádne z toho aj vyplýva, čo ma viedlo do politiky. Peniaze ma nikdy veľmi nezaujímali. Považujem ich za nutný prostriedok k veciam, na ktorých skutočne záleží. Dá sa povedať, že som pro-slovenský fanatik a myslím si, že v atmosfére, kde je politický priestor presýtený mediálnymi bábkami a klamármi, ktorí nečinia v záujme Slovenska, je úprimný pro-Slovenský fanatizmus presne to, čo potrebujeme. V štátnej sfére som chcel priniesť peniaze na Slovensko (čo sa mi čiastočne podarilo) a pomôcť pretvoriť systém tak, aby sa dostali tam, kde sú potrebné. Keď som zistil, že to nejde takouto cestou zvnútra, a preklenul som osobnú krízu, ktorú to sklamanie prinieslo, začal som hľadať iné cesty. Dostal som ponuky sa vrátiť do štátnej sféry, dokonca aj na staré miesto, ale keď som si už uvedomoval, že je to pre Slovensko zbytočné a v takto nastavenom systéme štát parazituje na národe, nemohol som sa vrátiť a myslieť si, že nejakým zázrakom to teraz bude inak.

Na 32 rokov toho máte za sebou celkom dosť. Vašim politickým heslom je “Za víťazné Slovensko”. Čo tým myslíte a prečo rovno nepoužiť “za slušné Slovensko”, keď je to teraz v móde?

Lebo si myslím, že slušnosť je posledná hodnota, ktorú na Slovensku potrebujeme. Môžeme to riešiť, keď už budú všetky ostatné problémy za nami. Problémy, ktoré boli skôr vyvolané prehnanou slušnosťou, ako by ňou mohli byť vyriešené. Ľudia boli dlhodobo slušní a mali sklopené hlavy, kým sa im rozbíjala krajina a erodovali slobody. Teraz je znova slušné tváriť sa, že Európska únia funguje alebo, že treba len kozmetické zmeny. Je slušné byť tolerantný k degenerácii mravov. Je slušné veriť, že rovnosť je dobro. Je slušné fetišizovať demokraciu. Slovensko zúfalo potrebuje historické víťazstvo, nie slušnosť.

Ste proti rovnosti a demokracii?

Podľa toho, čo pod tým myslíme. Keď pod rovnosťou myslíme rovnosť pred zákonom, pokladám to za nutnú právnu fikciu, ktorá je potrebná pre vládu práva. Keď pod tým myslíme, že sa máme povinne tváriť, že je obsah všetkých náboženstiev rovnaký, že majú muži a ženy v priemere rovnaké schopnosti, a že sú rôzne hospodárske výsledky týchto skupín len následkom nejakej diskriminácie žien alebo, keď sa máme tváriť, že je našou povinnosťou, aby sme zabezpečili ekonomickú rovnosť všetkých skupín v spoločnosti, či ekonomickú rovnosť Európy a Afriky, tak sme sa asi museli zblázniť. Rovnosť je falošnou modlou. Ľudia nie sú rovnakí a rôzne skupiny majú rôzne talenty a vlastnosti. Nemajú pod rovnakými zákonmi rovnaké výsledky lebo sú iní a politická posadnutosť rovnosťou je absurdná. Demokracia je fajn, keď má limity. Väčšina nemôže menšine diktovať čokoľvek. Nie je možné donekonečna zvyšovať dane, či zadlženosť len pretože väčšina niečo chce. Nie je možné menšine prevychovávať na školách deti a diktovať, čo si ľudia smú alebo nesmú myslieť alebo šíriť medzi sebou, len pretože to väčšine uráža pocity. Verím v demokraciu, ale bude potrebné ustanoviť tvrdšie ústavné limity lebo inak sa demokracia mení na tyraniu politickej väčšiny.

Čo ste konkrétne mysleli pod historickým víťazstvom?

Našim dávnym historickým víťazstvom bolo, vybojovať si suverenitu a neskôr samostatnosť, ako národ. Teraz je načase, aby sme tejto suverenite dali obsah. Slováci sú formálne národom a dá sa hovoriť o slovenskej identite, ale vždy majú pocit, že sa potrebujeme schovávať niekomu väčšiemu za sukňou a naše elity by sa postupne nechceli vidieť, ako Slováci, ale ako “svetoobčania”. Ak sa tento trend nezmení a ak nevybojujeme výrazné historické víťazstvo, naša suverenita sa rozpustí vo väčšom celku, na náš jazyk sa zabudne a naši potomkovia nebudú vedieť kým sú. Preto musíme byť orientovaní na náš národný záujem. Byť na vlastnej strane. Nezaujíma ma pri tom, či budeme slušní. Osobne vyznávam skôr ideál Lorda Byrona: Musíme byť pri obhajobe národných záujmov skôr kultivovaní lotri. Historické víťazstvo, ktoré môžeme docieliť ešte počas našich životov je obnoviť centrálnu Európu, ako samostatnú geopolitickú entitu a byť na popredí takej iniciatívy. Historickým víťazstvom bude aj vykoreniť neomarxistický globalizmus na Slovensku a zabezpečiť, aby sme neboli v područí cudzích záujmov. Potrebujeme pozdvihnúť národné povedomie. Dnes je obvyklé nadávať na Slovensko a sťažovať sa na nedostatok príležitostí. Ľudia si neuvedomujú, že veľkosť národa je úloha, ktorú musíme splniť, nie stav, ktorý máme očakávať ako prirodzený. Blahobyt a význam si treba vybojovať- vo vnútri aj navonok. Na rozdiel od západných krajín EÚ máme výhodu: nie sme natoľko roztrieštení, aby u nás bola nevyhnutná buď totalita alebo občianská vojna.

A na západe je nevyhnutná totalita alebo občianská vojna?

Samozrejme. Jediné, čo jej teraz predchádza je relatívny blahobyt. Multikulturálny projekt absolútne zlyhal a ešte pred rokmi to priznal Cameron aj Merkelová. Elity na západe už otvorene hovoria o tom, že je nutné oslavovať skutočnosť, že sa z ich vlastných národov stávajú menšiny vo vlastných krajinách. Ľudia, čo nesúhlasia s väčšinovou ideológiou sú označkovaní a buď organizovane vylúčení zo spoločnosti, alebo rovno zatváraní za názory, alebo sú im odoberané deti. Daňové zaťaženie sa zvyšuje, propaganda sa pritvrdzuje, cenzúra sa pritvrdzuje a rétorika voči normálnym ľuďom a štátotvorným národom sa čoraz viac vyhrocuje. Vysoké školy na západe sú v područí ľudí, ktorí nenávidia západ. Keď prídu výraznejšie ekonomické otrasy, a oni iste prídu, stav sa stane neudržateľným. Taktiež politici ignorujú dopad, ktorý bude mať Umelá inteligencia na hospodárstvo a spoločnosť ako takú. Mnoho pracovných miest proste zmizne a život sa zásadne zmení. Dovolím si tvrdiť, že to budú zásadnejšie zmeny, ako po prvej industriálnej revolúcii a tie priniesli úplnú zmenu života, dve svetové vojny a totalitné politické ideológie. Ak sa nepripravíme, môže to byť fatálne. Zároveň som optimistický lebo Slovensko je národne celistvejšie a ľudia majú väčšinou príčetné názory. Taktiež tu nemáme väčšie množstvo nekompatibilných náboženských skupín a nemáme komplex viny za kolonializmus, či otrokárstvo, ktorý by mohol byť donekonečna zneužívaný ľuďmi, čo chcú, aby sme sa sami nenávideli. Žiaľ sú tu už produkty ideologických bublín, ako sú Progresívci, ktorých považujem viac za krajne ľavicovú politickú sektu, ako za pragmatické politické hnutie. Európska únia tento vývoj u nás podporuje obrovskými peniazmi. Niet divu- títo ľudia sú dobrým predvojom pre ich záujem o vytvorenie Európskej federácie.

Akú vidíte v tom celom svoju rolu?

Myslím, že ja som predvojom novej národnej politiky, ktorá strhne čoraz viac ľudí, jednoducho pretože dáva zmysel. Moja kampaň do eurovolieb mala rozpočet šunkovej bagety, ale napriek tomu našli moje myšlienky toľko odozvy, že mnohí ľudia dobrovoľne šírili moje materiály a viacero osôb ma verejne podporilo. Taktiež som dostal príležitosť hovoriť pre Infovojnu aj Slobodný vysielač a napokon som sa našiel aj tu. V tejto súvislosti chcem srdečne poďakovať všetkým dobrovolníkom.

Moja rola je rovnaká ako rola Slovákov všeobecne. Sme postavení pred existenčné rázcestie. Buď sa necháme uplatiť krátkodobým prospechom a učičíkať heslami slušnosti, ale perspektívne stratíme všetko a prídeme o vlasť, hodnoty aj o blahobyt, ktorým nás uplatili, alebo zatneme zuby, odmietneme byť slušní, odmietneme sa uplatiť omrvinkami od politikov a vybojujeme si svoje miesto v histórii a budúcnosť pre našich potomkov. Prvý krát v našej histórii sme postavení pred voľbu medzi zánikom a víťazstvom. Nie je nič medzi. Tak poďme vyhrať.