Okrem toho existujú aj pozitívne scenáre, ktoré vychádzajú z toho, že po kolapse, ktorý nastal, sa zodpovední politickí lídri (toto slovo je v dnešnom kontexte vnímane ako oxymoron) začnú hľadať systémové alternatívy súčasného oligarchického či kasínového kapitalizmu. Alternatívne scenáre sa opierajú jednak o teoretické práce profesora Michaela Alberta, resp. jeho ekonomicko-politický model zvaný aj Parecon alebo participatívna ekonomika, alebo o koncepty ekonomickej demokracie profesora Davida Schweickharta. Na ploche tohto článku nie je možné bližšie priblížiť tieto koncepty, ich najväčšia slabina je však v tom, že v súčasnosti sú to takpovediac papierové alternatívy, ktoré sú možno diskutované v akademických a teoretických kruhoch, ale žiadna relevantná politická sila si ich neosvojila. Nie sú súčasťou žiadneho politického programu, a teda šanca na ich politické presadenie dnes nie je reálna.

Súčasťou diskusií o smerovaní kapitalizmu je aj hromadné zavádzanie družstzevného hnutia, teda takého typu ekonomiky, v ktorom sú zamestnanci zároveň spoluvlastníkmi a spoločne rozhodujú nielen o smerovaní podniku, jeho riadení, ale aj o odmeňovaní. Okrem už často spomínaných mondragonských korporácií je to aj rozmach družstevného hnutia v USA, ale aj v iných oblastiach sveta.

Ďalším z často diskutovaných riešení súčasného kapitalizmu je predovšetkým nemeckými teoretikmi presadzovaný základný nepodmienený príjem. Logika takéhoto konceptu je nasledovná. V modernej vyspelej a prosperujúcej spoločnosti dvadsiateho prvého storočia by mal štát každému svojmu občanovi zabezpečiť nepodmienený základný príjem, ktorý by mu zabezpečil dôstojné živobytie. Argumenty v prospech tohto riešenia sú nasledovné. Pri dnešnej úrovni technológií spoločnosť dokáže zabezpečiť slušné životné podmienky všetkým svojim členom. Na to, aby sa tak stalo, nie je nevyhnutné, aby všetci dospelí ľudia pracovali. Na druhej strane to automaticky neznamená, aby takéto opatrenie spôsobilo, že sa väčšina populácie bude práci vyhýbať. Práca má nielen svoju ekonomickú, ale aj sociálnu funkciu. Zároveň zavedením základného nepodmieneného príjmu (v slovenských pomeroch povedzme vo výške 450 eur) vznikne tlak na spravodlivejšie odmeňovanie zamestnancov a skončí sa tak špirála pauperizácie pracujúcich, ktorej svedkami sme v posledných desaťročiach.

Na druhej strane si treba uvedomiť, že takéto opatrenia majú aj svoje úskalia. Tak predovšetkým Slovensko nie je dosť bohaté, aby si tento projekt mohlo dovoliť v plnej miere bez masívneho zadlžovania. Zavedenie základného nepodmieneného príjmu by zároveň viedlo už k spomenutému tlaku na mzdy, čo by spôsobilo nekonkurencieschopnosť vo viacerých sektoroch našej ekonomiky. Podobné riešenie by prinieslo veľké politické náklady, nehovoriac o absencii politickej vôle podobné riešenia presadzovať v čase, keď na Slovensku máme relatívne masívne marginalizované sociálne skupiny, rozumej Rómov. Značná časť populácie by radikálne zvýšenie ich príjmov zo spoločných zdrojov ťažko akceptovala, navyše ak cenou za to by bol masívny nárast zadlženia. Preto asi aj v dlhšom časovom horizonte bude skôr schodnejšou cestou základný podmienený príjem za akúkoľvek zmysluplnú prácu. Súčasťou dnešnej spoločnosti je totiž jednoznačná orientácia na profit, teda len na činnosti, ktoré prinášajú zisk a ktoré ho vedia ďalej generovať. Zároveň s nástupom nových technológií stále viac klesá potreba predovšetkým nižšie kvalifikovanej pracovnej sily. To vedie k čoraz väčšiemu nárastu nezamestnanosti, rovnako ako k poklesu príjmov menej kvalifikovanej pracovnej sily, keďže na trhu práce je jej príliš veľa. Už desaťročia vnímame zmenšovanie úlohy štátu, čo vedie k tomu, že služby, ktoré sú pre spoločnosť veľmi potrebné a ktoré tradične sanoval štát, sa buď privatizujú, čím sa stávajú nedostupnými pre začnú časť menej solventného obyvateľstva, alebo jednoducho vo verejnej sfére absentujú.

Demografické trendy sú jednoznačné – naše obyvateľstvo starne. V horizonte najbližších desaťročí bude treba množstvo pracovných síl na starostlivosť o seniorov. Štát je však stále chudobnejší a menší, a teda nebude mať z čoho túto veľmi potrebnú starostlivosť financovať. A práve to je ideálny prípad, ako využiť základný (podmienený) príjem pre ľudí, ktorí vypadli z trhu práce jednoducho preto, že v sektoroch, ktoré generujú ekonomický profit ich netreba, ale v neziskovom sektore môžu byť veľmi potrební. Okrem starostlivosti o seniorov je obrovský priestor napríklad aj v starostlivosti o deti predškolského veku, v pomoci sociálne či telesne handicapovaným, pri rôznych ekologických projektoch, pri zakladaní a podpore biofarm a podobne.

Spoločnosť však musí prejsť zásadným mentálnym prerodom a konsenzuálne prijať ako nevyhnutnosť zbaviť sa fetišu ekonomického rastu ako jedinej a univerzálnej hodnoty. Práve modifikovaný koncept základného nepodmieného alebo skôr podmieneného príjmu aj pre ekonomicky neprofitabilné činnosti môže byť cestou, ktorá zachráni západný model spoločnosti pred kolapsom.

 Politológ  Roman Michelko