Môj profil 
Predplatné
Ľavicový koncept základného nepodmieneného príjmu vychádza z predpokladu, že vyspelá západná spoločnosť v druhej dekáde 21. storočia disponuje takým technologickým pokrokom, že dokáže zabezpečiť všetkým svojim členom dôstojný život a to bez ohľadu na to, či sú priamo zapojení do pracovného procesu alebo nie. Základný nepodmienený príjem sa tak má stať akousi výsadou občana vyspelej západnej spoločnosti s tým, že vďaka tomuto príjmu má podstatne väčší priestor na sebarealizáciu, nie je nútený za každú cenu prijať prácu, ktorá je nedostatočne honorovaná, dáva mu možnosť viac riskovať v podnikaní a podobne.
Samozrejme, je tu veľký problém s rozumným naškálovaním výšky tohto príjmu, aby na jednej strane zabezpečoval dôstojné prežitie každého občana, na strane druhej jeho výška nemôže byť príliš vysoká, aby nepôsobila demotivačne pre príliš veľkú časť obyvateľstva, pre ktorú by bola zaujímavejšia pozícia drobných „rentierov“ než hľadanie si neatraktívnej či málo ohodnotenej práce. Aj preto sa tento model testuje vo forme akýchsi pilotných projektov v menších mestách vo Fínsku, Španielsku, Kanade. Samozrejme, tieto piloty sú časovo ohraničené na dva roky a potom sa musia vyhodnotiť. Veľkým nebezpečenstvom takýchto projektov je množstvo „čiernych pasažierov“ takto nastaveného systému. Inak povedané, ak by sa takýto projekt testoval v nejakej sociálne vylúčenej komunite na východe Slovenska, tak percento čiernych pasažierov by sa limitne blížilo sto percentám.
V bežnej populácii sa predpokladá, že práca má okrem zabezpečenia príjmu pre základné životné problémy aj veľmi výraznú spoločenskú funkciu. To však platí predovšetkým pre vyššie kvalifikovanú, tvorivú a zaujímavú prácu, nie pre prácu v pásovej výrobe, alebo v zlom pracovnom prostredí. Pre zamestnávateľov tak vznikne istý rébus, ako motivovať takúto pracovnú silu. Zároveň bude veľmi zaujímavé sledovať, ako na tento inštitút budú reagovať zamestnávatelia. Je možné, že na to, aby na neatraktívne činnosti vôbec získali nejakých zamestnancov, budú musieť takúto pracovnú silu podstatne lepšie zaplatiť. V niektorých činnostiach to však môže viesť aj k opačnému vývoju. Zamestnávateľ môže rátať s tým, že zamestnanec už nejaký príjem má, a teda nie je nutné zaplatiť ho tak, aby mzda pokrývala všetky jeho životné náklady. Tento prístup možno už dnes vidieť napríklad u dôchodcov, u ktorých mnohí zamestnávatelia konštatujú, že ak už nejaký príjem majú, nie je potrebné dať im takú mzdu ako človeku, ktorý je v aktívnom veku, a teda nemá žiadny iný príjem okrem mzdy.
Aj preto bude veľmi zaujímavé sledovať výsledky spomenutých pilotných projektov nielen z pohľadu politického a politologického, ale aj sociologického a psychologického. Trendy sú však jednoznačné – táto politická agenda sa stáva súčasťou politického mainstreamu, dokonca v primárkach, v ktorých socialisti vo Francúzsku vyberajú svojho prezidentského kandidáta, je 32-hodinový pracovný týždeň a základný nepodmienený príjem základom ich politickej agendy.
Z úplne odlišných filozofických predpokladov vychádza koncept základného nepodmieneného príjmu zo strany pravice. Jednou z motivácií je zlúčenie všetkých sociálnych dávok do jednej dávky, čím by sa odstránila komplikovaná byrokracia, a teda aj náklady na systém, ktorý množstvo rôznych druhov sociálnych podpôr testuje, kontroluje a distribuuje. Zásadným problémom tohto konceptu je absolútna neadresnosť na strane jednej, na strane druhej plošnosť takejto dávky logicky spôsobí, že tí, ktorí sú na túto dávku skutočne odkázaní, ju dostanú v podstatne nižšej výške, než by bolo vhodné a potrebné, zároveň ju však dostanú aj ľudia, ktorí nielenže na ňu nie sú nijako odkázaní, ale je pre nich svojou výškou v podstate marginálna. V konečnom dôsledku sa tak vytvoria ešte väčšie rozdiely spoločnosti, ďalej sa bude erodovať jej kohézia a prehĺbia sa už aj tak priepastné príjmové rozdiely v spoločnosti.
Tieto koncepty majú mnohé variácie a často sa aj inak volajú ako základný nepodmienený príjem, ale základný princíp zjednotiť všetky sociálne dávky do jednej platby a tú potom plošne distribuovať je pre ne spoločný. Z tohto súdka je aj známy Sulíkov odvodový bonus či koncept jednej dávky, ktorú pred viac než desiatimi rokmi predstavil vtedajší český minister financií za ODS Vlastimil Tlustý, ktorý dnes podobný koncept, takpovediac na kľúč, dodáva pre českú pirátsku stranu.
No a nakoniec je tu ešte jedna pohnútka, pre ktorú napríklad aj predstaviteľ krajnej pravice a veľký obhajca detskej práce v krajinách tretieho sveta a prezident Združenia slovenských podnikateľov Ján Oravec tento koncept obhajuje. Technologicky vyspelá západná spoločnosť potrebuje pri produkcii výrobkov čoraz menej ľudskej práce, z toho logicky vyplýva problém, čo s „nepotrebnými“ ľuďmi. Jednou z ciest, ktorou dosiaľ krajná pravica išla, bola tvrdá separácia víťazov a porazených všade tam, kde sú majetkové rozdiely priepastné. Takáto spoločnosť však prináša množstvo negatívnych externalít. Postupne aj predstavitelia extrémnej pravice začínajú chápať, že žiť za vysokými plotmi, ktoré sú obohnané ostnatými drôtmi a byť permanentne strážení súkromnou ochrankou, chodiť v opancierovaných autách a dennodenne čeliť vysokej a stále rastúcej kriminalite, ktorá priamo vyplýva z extrémnej polarizácie v príjmoch spoločnosti, degraduje aj ich kvalitu života. Preto je nakoniec aj pre vysokopríjmovú elitu lepšie paralyzovať sociálnu výbušnosť takejto spoločnosti akousi formou základného príjmu, ktorý na jednej strane vytvorí v deklasovaných živloch akúsi závislosť, na druhej strane ich nebude ďalej radikalizovať.
Zároveň však tieto skupiny budú politicky menej angažované, čo môže vytvoriť systém podobný, aký funguje v petrodolárových monarchiách na Blízkom východe v Saudskej Arábii, Kuvajte a podobne, v ktorých štát korumpuje svojich občanov relatívne štedrým sociálnym systémom, na oplátku však od nich požaduje politickú lojalitu, čo v konečnom dôsledku len ďalej konzervuje veľmi zle a trvalo neudržateľne nastavený systém absolutistických monarchií.
Krajná pravica na Západe ma podobný záujem – radšej o niečo zvýšiť verejné výdavky, aby si v konečnom dôsledku zabezpečila nemennosť súčasného systému. A práve to je jedným z veľmi problematických dôsledkov základného nepodmieneného príjmu.
Roman Michelko
