Môj profil 
Predplatné
Príčin, prečo vznikajú takéto experimenty, je viacero. Dnes žijeme v dobe, keď svetová ekonomika „trpí“ nadmernou likviditou. Inak povedané, banky majú obrovské množstvo likvidity (peňazí), ktoré nevedia zmysluplne využiť. Aj preto vznikajú rôzne bizarné nápady, čo s tým. Paradoxne aj guru neoliberálov Milton Friedman navrhoval zhadzovanie peňazí z vrtuľníka. Dnes je západná ekonomika v stave, keď sú verejné investície obmedzované veľmi reštriktívnymi opatreniami s cieľom zabrániť masívnemu zadlžovaniu sa vlád. To je spôsobené tým, že vlády národných štátov sú stále chudobnejšie, keďže koncept minimálneho štátu v posledných dvadsaťpäť až tridsať rokoch dominoval. Zároveň s tým boli mzdy zamestnancov zmrazované, resp. rástli podstatne pomalšie než produktivita práce.
Žijeme teda v spoločnosti, v ktorej sú vlády chudobné a zadlžené rovnako ako domácnosti. Naopak, banky a technologické korporácie sa topia v likvidite, ktorú nevedia zmysluplne využiť. Technologické koncerny ako Google, Microsoft, Facebook, alebo Yahoo akoby bez rozmyslu kupujú za astronomické sumy startupy, napríklad WhatsApp – 19 mld USD) a banky donedávna vytvárali bohatstvo v podstate z ničoho veľmi riskantnými operáciami investičného bankovníctva (predovšetkým obchodovaním s finančnými derivátmi), ktoré viedli k prasknutiu viacerých bublín, čo v konečnom dôsledku viedlo k obrovskej ekonomickej kríze v roku 2008.
Vzniká tak otázka, čo so spoločnosťou, ktorá má také technológie, že nepatrný zlomok ľudí dokáže vyprodukovať dostatok tovarov pre všetkých. Vedie to k tomu, že mzdy stredne a nižšie kvalifikovaných ľudí stagnujú, resp. klesajú a rastú len príjmy špičkových odborníkov (ktoré sú na druhej strane až neadekvátne) alebo akcionárov technologických a finančných inštitúcií. Tieto skupiny síce majú extrémne vysoké príjmy, ale keďže je to veľmi exkluzívna, a teda málopočetná skupina, ich spotreba nedokáže dostatočne naštartovať ekonomiku, keďže spotreba nižšej a pomaly už miznúcej strednej triedy nedokáže absorbovať čoraz masovejšiu a efektívnejšiu produkciu tovarov a služieb. Máme tak len novú variáciu na krízu z nadvýroby. Ford to riešil tak, že svojim robotníkom dal trojnásobné platy, čím spolu so zavedením sériovej výroby, a teda znížením nákladov, sprístupnil svoje výrobky (autá) širokým masám a vytvoril tak z exkluzívneho tovaru masový trh.
Zavedením základného nepodmieneného príjmu by sa bez pochýb oživila ekonomika, mnohé tovary a služby by sa stali dostupnými podstatne širšiemu okruhu ľudí. Na druhej strane by sa zvýšili nároky na mzdy, keďže ľudia by neboli nútení pracovať za nedôstojné mzdy, v zlých podmienkach a v zlom pracovnom ovzduší. To by vytvorilo obrovský tlak na zamestnávateľov a, samozrejme, výrazne ukrojilo z ich ziskov, nehovoriac o tom, že krajiny, ktoré by tento nepodmienený príjem zaviedli, by sa stali ekonomicky menej konkurencieschopné. Zároveň by sa musel vyriešiť aj problém „čiernych pasažierov“, teda ľudí ktorí, by tento systém tak povediac programovo zneužívali. Tieto argumenty pravdepodobne najviac zavážili pri rozhodovaní sa švajčiarskych voličov, keď odmietli základný nepodmienený príjem. Na druhej strane, otestovať tento systém v nejakom malom meradle v stredne veľkom meste po nejaký obmedzený čas by iste stálo za to.
Sám by som rád vedel, ako by sa menila spoločnosť, či by zavedenie takéhoto systému viedlo k väčšej efektivite, koľko percent ľudí by tento systém zneužívalo a stali by sa čiernymi pasažiermi, alebo či a v koľkých percentách by zavedenie tohto systému viedlo k väčšej efektivite a spoločnosť posunulo dopredu. Ukázalo sa totiž, že skrátenie osemhodinového pracovného času na šesťhodinový pri rovnakej mzde nakoniec paradoxne viedlo k väčšej efektivite, k menšej chorobnosti, lepšej pracovnej pohode a v konečnom dôsledku na tom získali ako zamestnanci tak i zamestnávatelia.
Roman Michelko
.JPG)
