Môj profil 
Predplatné
Sieť je naopak stranou, ktorá prežívala svoj zenit tesne po svojom založení, či skôr tesne pred ním, keď sa chvíľu zdalo, že v dlhodobejšom horizonte môže vyrásť na alternatívu voči Smeru. Veľmi skoro sa však ukázalo, že jej najvyšším aktívom, ale i pasívom zároveň je jej predseda Radoslav Procházka. Jeden nepodarený rozhovor s Igorom Matovičom ho dokonale demaskoval a nadobro obral o nimbus morálneho politika. Procházka „prekaučoval“ komunálne voľby, v ktorých vďaka slabým nervom a zlému odhadu situácie prišiel o post primátora v Bratislave a o líderstvo pravice v Košiciach. Vzdanie sa poslaneckého mandátu ho vzdialilo z mediálneho výslnia a jeho „expert na všetko“ podpredseda Miroslav Beblavý to už nezachráni.
Spomínať SDKÚ môžeme len ako príklad rituálnej samovraždy. V tomto prípade je však otázne, či ešte možno hovoriť o strane alebo už len o dvoch hypertrofovaných egách – Pavol Frešo, Ľudovít Kaník – u ktorých absolútne absentuje sebareflexia. Prepad strany do mimoparlamentného inferna je teda viac-menej istý.
Igor Matovič a jeho „družina“ je iná vec. Tento zdatný populista, po tom ako zlikvidoval Radoslava Procházku čoby lídra pravice, asi uveril, že za istých okolností dokáže byť lídrom pravice práve on. Aj preto v týchto dňoch prebiehajú intenzívne rokovania o vytvorení „protificovského bloku“ tvoreného OĽaNO, SaS a NOVOU Daniela Lipšica s cieľom prečísliť Procházkovu Sieť. Ak by potom vo voľbách získala pravica viac mandátov ako Smer, Matovič by asi začal snívať o poste premiéra. Obávam sa však, že toto je pre tradičnú pravicu hororovejšia predstava než vláda Smeru.
Čo sa týka maďarských strán, tam otázka stojí len tak, či sa do parlamentu dostanú obe alebo len MOST – HÍD. Ich spojenie s pravicou je v podstate hotová vec. Otázkou však je, ako by takýto silní rivali koexistovali v jednej koalícii.
Odštiepky alebo pravicový planktón
Kvôli úplnosti by sme mali ešte spomenúť SKOK a Šancu. Oba pokusy však možno definovať ale ako riešenie si osobného ega vedúcich protagonistov – Juraja Miškova a Evy Babitzovej. Obaja neuspeli v stranách, v ktorých pôsobili – Miškov v SaS a NOVE, Babitzová v SDKÚ (aj keď v tomto prípade je to hádam aj silné tvrdenie) – tak si založili vlastnú hračku (stranu) na hranie.
Financií na to majú dosť – niekto si v ich situácii kúpi jachtu a niekto založí stranu. Proti gustu žiaden dišputát. Isté je viac-menej len to, že ich šanca uspieť v politickom ringu sa blíži nule.
Stratégia pravice
Predpokladom víťazstva pravice nad Smerom je, že predloží atraktívnu a dôveryhodnú politickú alternatívu. V roku 2010 pravica vyhrala tým, že v čase naplno prepuknutej ekonomickej krízy tematizovala zadlžovanie ako top tému volieb. Médiá boli plné Grécka a jeho ťažkostí. Hlavnou príčinou neúspechu Smeru vo voľbách v roku 2010 bol veľmi zlý odhad nálad obyvateľstva v čase krízy. Smer v rokoch 2006 – 2008 žal úspechy najväčšieho ekonomického rastu po roku 1990 a chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, aká vážna je situácia a zvolil veľmi zlú taktiku. Ľudia (aspoň do volieb) nemali pocítiť žiadne dopady krízy, čo však rezultovalo do extrémneho zadlžovania sa v posledných dvoch rokoch vlády Smeru a jeho koaličných partnerov.
Dnes však pravica neponúka žiadnu výraznú programovú alternatívu. Jediné, čo pravica za tri roky v opozícii dokázala, je okopávanie členkov Smeru a kritizovanie všetkého, čo urobí. Nakoniec, programová vyprázdnenosť opozície sa ukázala aj pri voľbe prezidenta. Leitmotívom kampane neboli osobné pochybenia Fica, či dokonca jeho nekompetentnosť, ale jedine idea, že všetka moc nesmie byť v jedných rukách.
Pokus, ktorý nevyšiel …
Z povedaného vyplýva, že pravica je dnes v rozklade a sotva dokáže zo svojho stredu sformovať alternatívu voči Smeru. Preto stratégovia z finančného, mediálneho a intelektuálneho pozadia pravicových síl prišli s pokusom o vytvorenie akejsi nepolitickej strany podobnej Babišovmu ANO so silným finančným a mediálnym zázemím, ktorej kampaň bude vedená tými najlepšími a najdrahšími marketingovými profíkmi zo zahraničia. Stranu mali tvoriť ľudia so silným osobným príbehom, dokonca podstatne ctihodnejším než už spomínaný Babiš – konkrétne malo ísť o jedného zo spoluzakladateľov ESET-u Antona Zajaca. Zdá sa však, že tento projekt sa napokon neuskutoční a to nielen preto, že ho predčasne dekonšpiroval Daniel Lipšic, ale predovšetkým preto, že ESET sa stal významným akcionárom Denníka N a v zakladateľskej zmluve je jasne zakotvené, že akcionári tohto denníka sa nesmú angažovať v politike.
SNS – staro(nový) hráč na scéne
No a nakoniec treba spomenúť asi najkľúčovejšiu okolnosť, ktorá determinuje výsledky volieb v marci 2016. Tou sa ukazuje návrat SNS do vysokej politiky. Pri SNS je isté viac-menej len to, že z definície nemôže ísť do koalície, ktorá je tvorená akoukoľvek z maďarských strán. To znamená a všetky prieskumy verejnej mienky to potvrdzujú, že zisk Smeru a SNS bude vyšší než u pravicových a maďarských strán. Z toho teda vyplýva, že napriek tomu, že Smer sám sotva dosiahne nadpolovičný počet mandátov, je vysoký predpoklad, že aj po roku 2016 bude súčasťou vládnej koalície.
Politológ Roman Michelko
.jpg)
