Môj profil 
Predplatné
V prípade VSŽ to začalo umelým vyvolaním cross defaultu, ktorého cieľom bolo vytlačiť z nich slovenských vlastníkov a potom ich v podstate darovať Američanom. Podobne skončila aj skupina Slovintegra, ktorá pôvodne akcionársky kontrolovala najväčšiu slovenskú rafinériu Slovnaft. Dzurinda jej slovenských akcionárov, ktorí na rozdiel od rezešovskej skupiny vo VSŽ podnik skutočne rozvíjali a investovali do nových technológií, rovnako eliminoval. Pokus o zveľaďovanie im nepomohol, nepatrili totiž priamo do skupiny sponzorov SDK, a preto boli v podstate mafiánskym spôsobom vyvlastnení (bez náhrady) a väčšinu v Slovnafte získala maďarská rafinéria MOL.
To bol však len rozbeh. To najlepšie ešte len malo prísť. Esenciou Dzurindovho vládnutia totiž bol masívny a pre Slovensko extrémne nevýhodný výpredaj strategických podnikov. Bol tu však problém. Stále platil zákon, ktorý privatizáciu strategických podnikov neumožňoval. Samozrejme, na začiatku svojej vlády disponoval Dzurinda pohodlnou, dokonca ústavnou väčšinou 93 hlasov. Zákon bol teda zrušený, ale postkomunisti z SDĽ akosi neboli celkom uzrozumení s Dzurindovou vášňou pre extrémne nevýhodnú privatizáciu všetkého, čo malo cenu. Nakoniec to dopadlo šalamúnsky. SDĽ síce presadila, aby prvá Dzurindova vláda neprivatizovala majoritu v strategických podnikoch, ale nakoniec umožnila, aby minoritní akcionári disponovali manažérskou kontrolou. Tým vznikol absurdný stav, hrubo odporujúci napríklad obchodnému zákonníku, keď štát síce mal v strategických podnikoch majoritu, ale celé rozhodovanie o ich napríklad dividendovej politike prešlo na minoritných zahraničných akcionárov.
To, čo potom nastalo, nemožno nazvať inak ako bezuzdná rabovačka. V priebehu prvej Dzurindovej vlády boli tak sprivatizované SPP (nemecko – francúzskym štátnym konzorciom Rhurgas a Gaz de France), kontroverzný podnikateľ Chodorkovskij a jeho firma Jukos, u ktorého je vážne podozrenie z hrdelných zločinov, zase získal minoritný podiel, ale manažérsku kontrolu v Transpetrole. Podobným spôsobom boli sprivatizované distribučky elektriny, ktoré potom podvodným spôsobom cez fiktívne poradenské služby v podstate celý zisk vyvážali do domovských krajín, len aby na Slovensku nezaplatili ani cent na daniach.
Veľmi podobne skončila aj privatizácia Slovenských telekomunikácii. V tomto prípade síce bola privatizovaná tesná majorita, privatizačná zmluva bola tak škandalózna, že spočiatku bola v utajenom režime a umožnila manažmentu v podstate po celý čas jej účinkovania nevyplatiť žiadne dividendy 49% akcionárovi. Nakoniec trápenie slovenských akcionárov ukončil až odpredaj celého objemu akcií, dokonca za cenu o niečo vyššiu, než vygeneroval akciový trh.
Čítanie o privatizácii slovenských strategických podnikov je priam ukážkový príklad ekonomickej vlastizrady. Na svoju korunu však musela čakať až do čias druhej Dzurindovej vlády. Vtedy perfídnosť Dzurindovej kamarily prekonala všetky medze. Tak predovšetkým, cieľom jeho vlády bolo predať Slovenské elektrárne za čo najnižšiu cenu. Cesta, ako to dosiahnuť, bola jasná. Dlhodobo stagnujúce, v tom čase relatívne veľmi nízke ceny elektrickej energie sa logicky nemohli neodraziť na ekonomike Slovenských elektrární. Tie boli ponúkané ako podnik zle riadený, so značnými dlhmi, pričom dzurindovci v ňom mali už šesť rokov svoj manažment, ktorý, ako sa v týchto dňoch ukázalo, svojimi sofistikovanými účtovnými operáciami ešte ďalej znížil cenu elektrární o viac než 9 miliárd Sk. To sa veľmi zásadne prejavilo na ich výslednej kúpnej cene. O maličkostiach typu, že už aj tak zo zúfalo nízkej ceny vďaka nekompetentnosti Mikloša stratili vďaka kurzovej strate takmer miliardu, či o absolútne neslýchanej a extrémne nevýhodnej zmluve o prenájme Gabčíkova, škoda hovoriť. Nakoniec sa ekonomika Slovenských elektrární zázračne pozbierala vďaka jedinému rozhodnutiu – skokovému zvýšeniu cien energií pre podniky i domácnosti. Takže Dzurinda a spol. nakoniec zo zúfalo nekompetentných manažérov Enelu (štyri roky meškajúca dostavba Mochoviec je jasná vizitka ich neschopnosti) urobil manažérske hviezdy.
Dnes teda vyvstáva otázka, či je možné, že subalterný úradník, len tak na vlastné triko (a s akou motiváciu?) tak brutálne – o 9 miliárd Sk – znížil cenu špičkového strategického podniku, alebo či to bola vopred dohodnutá protislužba (iste aj náležite honorovaná) pre tých, čo privatizovali. Odpoveď si dá iste každý sám. Otázne je, či niekedy za takéto činy bude vyvodená aj iná než len politická zodpovednosť. Vidiac “nemajetného” dôchodcu Majského, ktorému špecializovaný súd odpúšťa finančné sankcie za podvod storočia, veľké nádeje do našej justície nevkladám.
Roman Michelko
.jpg)
