Môj profil 
Predplatné
Garantom sekularizmu bola armáda, ktorá mala po celé obdobie nového tureckého štátu strážiť jeho charakter. Samozrejme, vývoj v Turecku nebol taký priamočiary. Pri ochrane sekulárneho charakteru štátu, predovšetkým v druhej polovici dvadsiateho storočia, armáda trikrát zasahovala a povalila politickú vládu. Prvýkrát armáda uchopila moc v roku 1960, druhýkrát v roku 1971 a ostatný raz uskutočnila úspešný vojenský prevrat v roku 1980. Zdalo by sa teda, že tradícia vojenských prevratov je Turecku vlastná – tri úspešné vojenské prevraty za dvadsať rokov – čo nie je nič povznášajúce, najmä ak má krajina ambície stať sa plnoprávnym členom Európskej únie.
Od posledného úspešného vojenského prevratu však prešlo tridsaťšesť rokov a časy sa menili. Dokonca vtedajší vodca prevratu generál Evren ktorý v roku 1980 vystupoval ako hrdina, pretože „zachránil“ Turecko pred politickým rozvratom, nechal sa zvoliť za prezidenta a moc nakoniec po deviatich rokoch v roku 1989 odovzdal civilnej vláde . O tom, že sa časy menia, svedčí aj skutočnosť, že na sklonku svojho života, už za vlády prezidenta Erdogana, bol práve za tento prevrat odsúdený na doživotie. Samozrejme, rozsudok bol čisto symbolický, keďže v tom čase mal už deväťdesiatšesť rokov a nebol v stave nastúpiť do väzenia, ale nová erdoganovská garnitúra tým dala jasne najavo, že doba vojenských prevratov v Turecku skončila.
Posledný výrazný pokus zadefinovať postavenie armády v tureckej spoločnosti bol v roku 1997, keď vydal generál Bira memorandum, v ktorom stálo: „ V Turecku máme manželstvo islamu a demokracie. Dieťaťom tohto manželstva je sekularizmus. Ak toto dieťa ochorie, Turecké ozbrojené sily sú lekár, ktorý ho zachráni.“ Aj preto bol vstup Erdoganovej AKP na politické výslnie ťažký a pomaly.
Recep Tayyip Erdogan začal svoju politickú kariéru ako starosta Istambulu. Práve v roku 1997 počas „memorandového puču“, keď armáda jasne deklarovala svoju ochotu zasiahnuť, ak to bude treba, bol obvinený z propagácie radikálneho islamu a odsúdený na štvormesačné väzenie. To značne skomplikovalo jeho ďalšiu politickú kariéru. V roku 2002 jeho strana AKP vyhrala voľby, on sám však ako človek odsúdený za politický delikt kandidovať nesmel. Až keď sa jeho strana stala vládnou, zmenil sa zákon a on sa mohol stať premiérom.
V rokoch 2002 až 2014 pôsobil ako turecký premiér a veľmi vytrvalo a systematicky eliminoval moc armády. To však nebolo vôbec ľahké, keďže nikdy nedisponoval ústavnou väčšinou a výsadne postavenie armády bolo garantované priamo v tureckej ústave. Každopádne za roky svojho pôsobenia v premiérskej a od roku 2014 prezidentskej funkcii preventívne predišiel viacerým pokusom o vojenský prevrat . Ten súčasný bol vyvolaný okrem iného aj ohlásenou veľkou reorganizáciou armády, ktorá mala fatálne ohroziť pozície viacerých čelných predstaviteľov armády. Treba však zdôrazniť, že Erdogan sa za tých takmer pätnásť rokov čo je pri moci, premenil na výrazne autokratického vládcu, ktorý síce pripúšťa alternatívne voľby, ale tvrdo zasahuje voči opozičnej tlači, ticho podporuje radikálnych islamistov z Dáišu, prenasleduje kurdskú menšinu.
Jeho politický problém je v tom, že napriek tomu, že štyrikrát po sebe vyhral voľby, nikdy nezískal ústavnú väčšinu, vďaka ktorej by mohol zmeniť politický systém Turecka na silnú prezidentskú republiku. Zdá sa, že práve nevydarený vojenský prevrat mu do rúk prihral veľmi silné karty a pod rúškom boja s pučistami premena charakteru Turecka na prezidentskú autokraciu bude oveľa reálnejšia. Budúce týždne a mesiace teda ukážu, či neúspešný prevrat umožní premenu autokrata na otvoreného diktátora.
Roman Michelko
.JPG)
