Roman Michelko: Lipšicovo stádo a čo ďalej?

Bratislava 10. novembra 2016 (HSP/Foto:TASR–Štefan Puškáš|

Top mediálnou témou uplynulých dní je únik komunikácie medzi Grendelom, vtedy hovorcom ministra Lišica, a skupinkou novinárov. Už sme si akosi zvykli, že vzťahy značnej časti žurnalistickej obce s politikmi sú absolútne neštandardné, hrubo prekračujúce akúsi pomyselnú, neprekročiteľnú líniu medzi novinárom a politikom

Vrchol úpadku slovenskej žurnalistiky môžeme datovať do obdobia pred voľbami 1998.  Vtedy sa možno deväťdesiat percent žurnalistickej obce zmenilo z novinárov na platených propagandistov. Aféra Patzelgate, keď vybraní novinári predkladali volebnému štábu SDK sumár svojich propagandistických článkov, ktoré za mesiac napísali v prospech strany a za to inkasovali na tú dobu nemalé prostriedky, ukazuje, ako hlboko dokázala klesnúť pravicová angažovaná žurnalistika.

Sotva sa nájde na Slovensku oblasť života, ktorá bola postihnutá primitívnym antimečiarizmom viac ako žurnalistika. Preto, keď sa zakladala spravodajská televízia TA 3, ak mala byť aspoň trochu vnímaná vážne, jej spravodajstvu musel šéfovať český žurnalista, keďže medzi slovenskými sa vtedy nedal nájsť ani jeden, ktorý by spĺňal charakteristiky nezávislého žurnalistu. Mimochodom, keď sme pri vzniku TA 3, licenciu na jej vysielanie získal hovorca premiéra Dzurindu a rozbeh televízie bol financovaný cez podivnú anglickú schránku, ktorá bola financovaná, ako dnes vieme, z nebankoviek typu Horizont, AGW a podobne. Predstavte si, čo by sa dnes stalo, ak by licenciu na spravodajskú televíziu získal Erik Tomáš. Vráťme sa však k našej novinárskej čeliadke. Nejde len o to, že si tykajú ako starí známi, ide predovšetkým o to, že žurnalisti sami seba definujú ako strážcov demokracie. Kto však stráži týchto strážcov?

Vráťme sa však k podstate kauzy. Na začiatku bol riadený únik informácií z vyšetrovacieho spisu v kauze Kočner, presnejšie, vyšetrovanie jeho podivnej platby v Dexia banke, ktorá patrí investičnej skupine Penta. Mimochodom, tento „riadený únik“ bol realizovaný takpovediac „na hulváta“, extrémne nesofistikovane, amatérsky, až je divné, že to prasklo až po štyroch rokoch. Ukazuje však jednu mimoriadne problematickú skutočnosť. Niektorí politici, a v tomto smere je Lipšic preborník, využívajú, respektíve zneužívajú v politickom boji novinárov, a to aj spôsobmi a metódami, ktoré sú v rozpore so zákonom. A to je veľký problém. Ak opomenieme skutočnosť, že niekto musí atakovať žurnalistické dno, čo sa už roky neohrozene darí americkým vlastencom z Hríbovho plátku Týždeň.sk či iných pochybných plátkov, vyvstáva nám tu predovšetkým problém verejnoprávnej RTVS.

Samozrejme, každému je jasné, že „genetika“ nepustí. Všetci dobre vieme, že  príchodom Miku prišla rádiotelevíziu  „zachraňovať“ súdružská výpomoc z Markízy aj so svojím videním sveta, svojimi profesijnými a ľudskými väzbami. Neschopnosť odstrihnúť sa od týchto väzieb, ponížene služobníčkovanie opozičným politikom, ba dokonca participácia na porušovaní zákona sú veci, ktoré nositeľa takýchto „kvalít“ definitívne deklasujú z postu, ktorý zastáva. Koncentrovaná vulgarita v komunikácii a obmedzená slovná zásoba sú len bonusom navrch, ktoré svedčia o tom, že Lukáš Diko nemá na poste šéfa spravodajstva zotrvávať ani minútu. V tejto súvislosti je dočasné vzdanie sa funkcie, dokiaľ jeho konanie nepreverí komisia, možné vnímať skôr len ako taktický ústupok. Komisia v tejto súvislosti však musí, ak nemá stratiť akúkoľvek vážnosť, odmietnuť hrať úlohu figového listu a rozhodnúť rigorózne. Sám som zvedavý na výsledok.

Roman Michelko