Merkelovej CDU/CSU sa potýkalo s množstvom problémov. Jej vítacia politika sa ocitla v kríze, pričom najviac to postihlo práve Bavorsko, kde rozladenie z  takejto politiky dosiahlo také medze, že Merkelovú preventívne upozornili, aby radšej na snem CSU  ani nešla.

Preferencie vládnej strany CDU/CSU  začali povážlivo klesať a, naopak, začal pôsobiť  efekt Schulz. Vstup exšéfa Európskeho parlamentu na čelo sociálnych demokratov znamenal skokové navýšenie preferencií sociálnej demokracie, dokonca až také, že sa preferencie dvoch hlavných nemeckých strán vyrovnali a sociálni demokrati začali hovoriť o kancelárskych ambíciách. To všetko však len do času. Ukázalo sa, že politicky korektný Martin Schulz predstavuje klasický model instantného politika, bez chute a zápachu, ktorý zaujal akurát tak svojou novotou, ale nič nové a zaujímavé do nemeckej politiky nepriniesol. Séria krajinských volieb po istom zaváhaní jasne ukázala  nespochybniteľnú dominanciu Merekelovej CDU/CSU. Predovšetkým posledné tri krajinské voľby, hlavne tie v Sársku, ukázali, že Schulzov efekt vyprchal.

Naopak, jednoznačne sa potvrdil silný nástup Alternatíva pre Nemecko (AfD), ktorá vo všetkých spolkových republikách bodovala a je v podstate vo všetkých krajinských parlamentoch, v ktorých sa konali voľby po roku 2015. Táto nová strana na nemeckej politickej scéne celkom jasne sprava eroduje elektorát CDU/CSU, čo v zásade rezultuje do nutnosti pokračovania veľkej koalície CDU/CSU a Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD) . A práve preto je veľmi dôležité sledovať vývoj názorov vnútri SPD, keďže je veľmi pravdepodobné, že  ich vplyv po voľbách bude ešte určujúcejší, než je tomu dnes. Jedným so scenárov bol aj vznik ľavej koalície tvorenej SPD, Zelenými a radikálne  ľavicovým Die Linke. Dnes sa však v súvislosti s vývojom preferencií SPD zdá, že táto kombinácia nebude reálna.

Skúsme teda  zasadiť nemecké voľby do širšieho európskeho či svetového kontextu. Západný svet v uplynulých dvoch rokoch zažil viacero šokov, ktoré jasne naznačujú, že éra štandardných strán, ako sme na ne boli zvyknutí v minulosti, pomaly, ale iste končí. Zvolenie Trumpa a brexit, znamenali na jednej strane symptóm novej doby, na strane druhej však vyvolali silnú protireakciu. Prvým symptómom protiofenzívy štandardných politických síl boli prezidentské voľby v Rakúsku. Do druhého kola sa nedostal ani jeden predstaviteľ štandardných politických strán  Sociálnodemokratickej strany Rakúska (SPÖ) alebo Rakúskej ľudovej strany (ÖVP), to bol však silý impulz, aby sa médiá a štandardné strany maximálne zmobilizovali, s cieľom zabrániť kandidátovi Slobodných (FPÖ) Norbertovi Hoferovi stať sa prezidentom. Ako vieme, voľby vyhral Alexander Van der Bellen (Zelená alternatíva ), ktorý priam esenciálne predstavuje politiku štandardných strán.

Niečo podobné sa udialo nedávno aj vo francúzskych prezidentských voľbách. Aj tam z druhého kola prezidentských volieb vypadli predstavitelia socialistov a gaulistických republikánov, ale voľby s prehľadom vyhral stredový Emmanuel Marcon, ktorý je priam dokonalým produktom štandardnej európskej politiky.

Vráťme sa však k Schulzovi. Nedávno mala jeho strana SPD programový snem, na ktorom  predstavila  svoj program. Práve tam sa však naplno prejavila absolútna ignorancia reality, kŕčovité trvanie na dávno prekonaných a v podstate zlyhaných riešeniach, ako aj na odmietaní reality a povyšovanie ideológie nad vecné riešenia. Martin Schulz do programu SPD totiž presadil bonifikáciu a na druhej strane sankcie pre krajiny, ktoré odmietnu utečenecké kvóty. Urobil to v čase,  keď je každému súdnemu človeku jasné, že tento koncept  fatálne zlyhal. Zároveň však v súvislosti s dvojrýchlostnou Európou a odchodom Británie z Európskej únie sa ukazuje, že keď chýba korektív silného eurorealistického  štátu ( Británia), ktorý eliminuje niektoré politické excesy, tak  európska politika môže skĺznuť do ťažko predstaviteľných absurdít.

Je to o to nebezpečnejšie, že nemecko-francúzsky tandem Merkelová-Macron  nanovo získa legitimitu a nový mandát po jesenných voľbách v Nemecku, čo však  v konečnom  dôsledku môže pre funkčnosť európskeho projektu znamenať veľký problém. Ak sa totiž dvojrýchlostná Európa stane skutočnosťou, môže to  viesť k sérii európskych exitov a Európske únia tak, ako ju dnes poznáme, môže byť len dávno prekonanou minulosťou.

Roman Michelko