Roman Michelko: Dlhová brzda ako politický pendrek na koalíciu

Bratislava 23. februára 2017 (HSP/Foto:TASR-Štefan Puškáš)

Keď v roku 2008 vypukla najväčšia ekonomická depresia od roku 1929, väčšina vlád miesto toho, aby liečila príčiny tejto krízy ( financializácia ekonomiky a jej dôsledky:  slabá regulácia investičného bankovníctva, chudobný štát, spôsobený aj tým, že najbohatší ľudia už roky neplatili dane a mnoho ďalších hriechov neoliberálnej ekonomiky), riešili  len jej symptómy. Nastalo teda masívne škrtanie verejných výdavkov, ktoré sa, samozrejme, drakonicky prejavilo na tých najslabších. Najstrašnejším prejavom riešenia krízy bolo Grécko, kde HPD kleslo oproti predkrízovému stavu takmer o tretinu a krajina sa civilizačne, respektíve životnou úrovňou vrátila naspäť o dobrých štyridsať rokov

Preto jedným z nástrojov ako  predchádzať takýmto  dlhovým  krízam bolo aj prijímanie ústavných zákonov o rozpočtovej zodpovednosti. Cieľ takýchto zákonov bol na prvý pohľad veľmi ušľachtilý. Politické spektrum naprieč koalično-opozičným delením (preto ústavný zákon) si malo zadefinovať také podmienky hospodárenia štátu, aby z princípu nemohol skĺznuť na grécku cestu. Problém je v tom, že slovenská verzia takéhoto zákona je príliš rigidná, neflexibilná a nereaguje na meniace sa podmienky. Najväčším úskalím súčasne platného zákona je, že funguje ako autopilot. Ak zadlženie Slovenska prekročí určenú hranicu napríklad päťdesiatpäť percent HDP, automaticky sa spúšťajú niektoré zadefinované mechanizmy, napríklad nutnosť predložiť vyrovnaný rozpočet a podobne. A takýchto autopilotov je pri istých hraniciach zadlženia podstatne viac a sú rozpočtovo drakonické, čo v konečnom dôsledku môže znamenať značné obmedzenia pre slovenskú politiku.

Niet pochýb o tom, že v čase, keď celá eurozóna bola na prahu zásadnej krízy, mohla dlhová brzda zohrať pozitívnu úlohy. Dnes sa však situácia oproti roku 2008 dosť zásadne zmenila. Predovšetkým politika kvantitatívneho uvoľňovania meny dorazila cez Atlantik aj do Európy. To znamená, že Dragiho ECB púšťa každý mesiac do obehu miliardy eur s cieľom, aby európska  ekonomika (byť na anabolikách) stále rástla a vyhla sa tak recesii.  Samozrejme,  môžeme diskutovať o tom, či je takýto rast zdravý alebo nie, ale je to fakt, pred ktorým si dlhodobo nemôžeme zatvárať oči. Navyše tu začínajú pôsobiť nové okolnosti. Eurofondy, tak ako ich poznáme, v roku 2020 končia. Slovensko pritom stále nemá dobudovanú  základnú infraštruktúru. Za dvadsaťsedem rokov sa nám nepodarilo spojiť diaľnicou Košice s Bratislavou, štátna infraštruktúra má obrovský modernizačný dlh, čo sa v konečnom dôsledku nemôže neprejaviť na našom dlhodobom zaostávaní za najvyspelejšími krajinami sveta. Pritom v súčasnosti je cena peňazí skutočne na historických minimách. Situácia dokonca došla až tak ďaleko, že napríklad nemecké štátne dlhopisy sú negatívne úročené. Inak povedané,  niektoré štáty si vedia požičiavať tak výhodne, že vracajú menej, než si požičali. Slovensko síce ešte dnes nemá  na  dlhopisových trhoch pozíciu ako Nemecko, ale aj tak si štát môže požičiavať za historicky najvýhodnejších podmienok. Žijeme v ére lacných peňazí a rozumne to nevyužiť by bolo veľkou chybou.

Prečo to tak je? Pretože po krachu investičného bankovníctva sú investori podstatne opatrnejší pri investovaní do rôznych finančných derivátov, ktoré síce mali vysoké výnosy, ale aj riziko. Dnes sa množstvo  korporácii, ale aj bánk „topí“ v likvidite a nevedia, kde ju zmysluplne využiť. Množstvo peňazí je podstatne väčšie než množstvo zaujímavých a efektívnych podnikateľských projektov. Niektoré firmy, ako napríklad Apple, to riešia tým, že si stavajú opulentné megalomanské sídla ako povestné UFO v Cupertine, ktoré síce naplánoval ešte nebohý Steve Jobs, ale pokračuje v ňom aj jeho nástupca Tim Cook. Ďalším symptómom doby lacnej a dostupnej likvidity sú sumy (často v miliardách dolárov), za ktoré technologické giganty kupujú startupy.
Vráťme sa však k dlhovej brzde. Slovensko má dnes hlboko nedostatočnú a nedostavanú infraštruktúru, pritom cena peňazí je dnes extrémne nízka. Každý rozumný hospodár by takúto dobu využil na investovanie do infraštruktúry, ktorá v konečnom dôsledku pomôže preklenúť naše zaostávanie a posunie nás bližšie k najvyspelejším krajinám. Samozrejme, niektoré poistky by v novele zákona o dlhovej brzde ostať mali. Rozumné by bolo, ak by nebolo možné zvýšený deficit verejných financií použiť na spotrebu, ale len na návratné investície do infraštruktúry, ktoré v konečnom dôsledku zlepšia našu konkurencieschopnosť. Dnes  je vláda  nútená obmedzenia dlhovej brzdy obchádzať takzvanými PPP projektmi. Náklady na PPP projekty sa totiž započítavajú do verejného dlhu až po odovzdaní stavby a rozdelia sa do tridsiatich rokov. Takže  PPP projekty sú tak v dlhodobom horizonte oveľa drahšie a nevýhodnejšie a v skutočnosti na nich najviac profitujú financujúce banky a súkromní investori, nie štát.

Na  odbrzdenie dlhovej brzdy je  potrebná spolupráca aj s opozíciou, keďže, ako už bolo spomínané, je garantovaná ústavným zákonom. A tu sa ukazuje podlosť a farizejstvo našej opozície. V súkromných aj osobných debatách priznávajú, že takto nastavená dlhová brzda  je pre Slovensko záťažou,  brzdí krajinu rozvoji, ale v snahe čo najviac skomplikovať život koalícii, nie je ochotná v prospech štátu urobiť ani to najmenšie.
Roman Michelko