Roman Michelko: Ako sa zmenila politická mapa Slovenska po prezidentských voľbách?

Bratislava 18. apríla 2019 (HSP/Foto:TASR-Henrich Mišovič)

V eufórii z výsledkov prezidentských volieb čoraz častejšie počúvame, že politická mapa Slovenska sa zásadne mení. Dosiaľ bola slovenská politika tvorená tromi segmentmi: koalíciou, opozíciou a stranou v karanténe: Kotleba –  Ľudová strana Naše Slovensko. Pokiaľ fungovala táto politická trojčlenka, v podstate bolo jasné, že „hrozí“ politické status quo. Strany opozície voličsky stagnovali alebo dokonca klesali, napríklad OĽANO, alebo rástli len mierne, napríklad SME RODINA – Boris Kollár, respektíve SaS. Navyše, ak by aj ich podpora o niečo narástla bez spolupráce čo len s jednou stranou súčasnej koalície, nebolo možné zostaviť parlamentnú väčšinu

Ako vieme, osobné animozity niektorých lídrov isté spojenia definitívne vylučovali. Celkom jednoznačne to bolo na línii Bugár – Matovič, ale aj na línii Danko – Galko, respektíve Danko – Matovič. Inak povedané, črtal sa tu povolebný pat. Zároveň extrémna kontroverznosť lídrov „starej  opozície“, ich deštruktívnosť, vyhorenosť, neschopnosť prísť s novými nápadmi v podstate spôsobili stagnáciu opozície. Klasický príklad je Matovič, ktorý už je v politike takmer desať rokov. Má síce istú „sektu vyznávačov“, ale jej počet skôr klesá a jeho  nevypočítateľnosť a politické nekvality sú veľkou prekážkou každej prípadnej koalície.

Rovnako politika SaS akoby ideovo ustrnula pred rokom 2008. Ňou ponúkané libertariánske koncepty, krajne atypické pre európsky politický priestor, sú dávno prekonané,  a navyše veľmi nespravodlivé. Hlásať desať rokov po veľkej depresii z roku 2008 spoplatnenie vysokého školstva, minimálny štát, odvodový bonus, ktorý človeku s priemerným platom usporí takmer nepostrehnuteľnú čiastku,  naproti tomu však solventnému človeku pomôže  veľmi výrazne (ak niekto zarába osemsto eur, usporí dvadsaťsedem eur, ak však zarába tritisíc eur, usporí osemsto eur) avšak za cenu toho, že množstvo služieb štátu nebude  pre nižšie vrstvy dostupných. Ďalším cieľom tejto strany je masívna privatizácia zdravotníctva, výrazne rozšírenie  počtu zdravotných poisťovní – vyberačov renty, teda  pokúšajú sa  o politický program, ktorý už raz fatálne zlyhal.  Táto strana môže teda s istou mierou nad sádzky osloviť akurát tak horných desaťtisíc.

Ešte pred rokom sa teda zdalo, že Slovensko je v politickom pate – dve skupiny antagonistických  politických strán stáli proti sebe a medzi nimi bol nekoalovateľný Kotleba. V posledných mesiacoch, respektíve v poslednom roku sa politická scéna zásadne zmenila. Podstatné však je, že sa zmenila na oboch stranách politického spektra. Po vražde  investigatívneho novinára Jána Kuciaka vzniklo hnutie  Za slušné Slovensko, ktoré, zdá sa, bude mať čoskoro svoj výraz v nedávno ohlásenej strane Andreja Kisku. Zároveň s tým sa kreovala esenciálne liberálna strana Progresívne Slovensko, paralelne s ňou vznikala  strana Spolu, ktorej gro tvoria  odštiepenci zo strany #Sieť na čele s Miroslavom Beblavým. Tieto strany sa dlho držali v prieskumoch pod hranicou prežitia, potom však urobili sebazáchovný krok a ohlásili spoločnú koalíciu. To ich posunulo nad hranicu prežitia. Potom prišiel zásadný politický  doping, keď postavili prezidentskú kandidátku, ktorá tieto voľby vyhrala. To ich raketovo akcelerovalo do takých výšok, že vtedajší  líder Progresívneho Slovenska Ivan Štefunko dokonca začal ohlasovať svoje premiérske ambície. Dnes pritom niet pochýb o tom, že ak  táto koalícia, teda Progresívne Slovensko a Spolu neurobí sériu fatálnych chýb, má veľmi vysokú šancu, že bude súčasťou najvyššej politiky po voľbách na jar 2020. Vznikol tak štvrtý segment politického spektra na Slovensku s tým, že jasne deklaroval, že sa pridá k súčasnej byť značne nedokonalej a kontroverznej opozícii s jediným cieľom odstaviť od moci súčasné koaličné strany. Prvé kolo prezidentských volieb však ukázalo, že tento tretí a štvrtý segment slovenskej politickej scény disponuje plus mínus štyridsiatimi percentami hlasov, a teda nemá väčšinu.

Ako odpoveď na politiku, ktorú reprezentujú esenciálne liberálne strany, ktoré tlačia umelé politické agendy ako rodovú rovnosť, ale aj množstvo iných agend v oblasti kultúry života kontra kultúry smrti, ktoré sa všeobecne označujú ako kultúrnej vojny, vznikol protitlak druhej strany. Jej výrazom či stelesnením bola relatívne veľmi úspešná kandidatúra Štefana Harabina na post prezidenta. Ukázalo sa, že tento štýl a obsah politiky na seba viaže plus-mínus štrnásť a pol percenta voličských hlasov. Čo z toho vyplýva? Dnes máme politickú mapu Slovenska rozdelenú do piatich  segmentov: koalícia, opozícia, nové strany (Progresívne Slovensko, Spolu a Kiskova strana) ochotné spolupracovať s opozíciou, Kotlebovu stranu a je tu zatiaľ stranícky nepodchytený segment voličov Štefana Harabina. Inak povedané, ak jeho hlasy neprepadnú, súčasná opozícia a nové strany po voľbách v roku 2020  vôbec nemusia naskladať parlamentnú väčšinu.

Všetko teda stojí a padá na politickej taktike. Ak nechceme, aby nám tu po roku 2020 vládla ekonomicky neoliberálna vláda podobná tej Dzurindovej, avšak obohatená o nové progresívne agendy (gender studies a podobne), spolu s ďalšími vecami, ako napríklad  agresívnym a veľmi selektívnym bojom proti mediálnym hoaxom, rozumej prenasledovanie nezávislých médií a na nich naviazanú legislatívu, nesmú konzervatívne hlasy, respektíve hlasy zdravého rozumu prepadnúť.

Slovensko sa dnes začína politicky  deliť na úplne iných líniách, než tomu bolo doposiaľ. Iste, delenia na ľavicu a pravicu ešte má zmysel. Stále sa tu totiž vedie spor medzi silným a opatrovateľským štátom na strane jednej a minimálnym štátom na strane druhej. Ale hlavná politická a emočná línia v našej politike sa ukazuje ako boj medzi tradičnými hodnotami a hodnotovým liberalizmom.  Inak povedané, minimálne pre deväťstotisíc občanov, čo je približný  počet ľudí ktorí sa zúčastnili referenda o rodine, je tento spor zásadný. Mediálny mainstream tento súboj nazval kultúrnymi vojnami s tým, že tí ktorí, stoja na strane progresivistov sú kladní hrdinovia, a, naopak, tí druhí sú xenofóbi, zavrhnutia hodné živly, ktoré musia byť buď prevychované alebo vytesnené na okraj spoločnosti.

Dnes, tesne po prezidentských voľbách vzniká optický klam, že progresívne sily v slovenskej politike dominujú. A naozaj by to bolo  tak, ak by Bratislava bola celé Slovensko. Chvalabohu to tak nie je. Politické karty sú rozdané podstatne komplikovanejšie. Tradičné či konzervatívne sily majú čas do jesene pripraviť sa na rozhodujúce voľby, ktoré budú v marci 2020. Ak sa podarí zabezpečiť, aby konzervatívne a zároveň koalovateľné hlasy (rozumej hlasy, ktoré politicky reprezentuje Harabin)  neprepadli, nič nie je stratené. Presnejšie povedané, zostaviť vládu bude veľmi ťažké ako pre súčasnú koalíciu, tak i pre súčasnú opozíciu a nové progresívne strany. Je celkom možné ba až pravdepodobné, že koaličné rozhovory po voľbách budú veľmi dlhé a komplikované. Možno bude nutné prísť s veľmi netypickými a neočakávanými riešeniami,  možno vznikne vláda národnej obete, vláda bez politických špičiek, či poloúradnícka vláda, ktorú budú tolerovať aj strany súčasnej koalície aj opozície…

Dnes je však ešte priskoro o tom špekulovať, v tejto rovnici je až príliš mnoho neznámych a nevieme ani presne odhadnúť konanie viacerých politických aktérov. Na strane druhej,  politické posolstvo, ktoré vyslali výsledky prezidentských volieb, je už celkom jasné a čitateľné.

Roman Michelko

Text vyšiel aj v SNN